Čas plynie občas príliš rýchlo na to, aby sme stihli zlomok z toho čo skutočne stihnúť chceme… načíname nove začiatky, ktoré sú odsúdené na odklad, na zajtrajší deň či budúci týždeň.

Čas plynie občas príliš pomaly na to, aby sme stihli zabudnúť, prispôsobiť sa či zvyknúť si na svet, v ktorom sme boli, v ktorom sme a do ktorého sme sa vrátili a ktorý sme si vybrali.

Vraví sa, že človek vždy túži potom čo nemá… keď človek odíde túži sa vrátiť, a keď sa vráti tak netúži po ničom inom len utiecť… a tak sa ja snažím s tým bojovať. Vraj to trvá asi polroka a tak môj aklimatizačný čas sa blíži ku koncu, nie je to už také zlé :).

Asi k tomu prispeli rôzne veci ako šoková terapia s okamžitým zamestnaním, ľudia, ktorí stáli a stoja pri mne, muzika a kvalitný dnb, prebdené či prepité noci :) a malé hviezdy z druhej strany… Tento víkend je po dlhom čase prvý čo obsedím doma a nie na bare, už to asi fakt nie je také zlé :).

Ja verím, že všetko má svoj čas a priestor, že veci sa nedejú len tak… všetko má nejaký zmysel…

Občas chcem niečo povedať, ale ťažko sa mi na to hľadajú slová… poznáš to? Ja hej a nemám to veľmi rád. Netvrdím, že sa to stáva často, ale stáva… viem, že občas je lepšie mlčať a nie len preto, že slová sú príčinou nedorozumenia, ale aj preto lebo sú veci, ktoré sa slovami nedajú opísať. Raz dávno som niekomu povedal, že niekde vo vnútri nosíme myšlienky, ktoré sú len pocitom, na ktorého vyjadrenie slová nemajú dostatočnú váhu ani silu. Tieto myšlienky sa však dajú zdielať, zdielať bez slov…

Medzi nami sú ľudia, ktorí majú túto schopnosť… nie sú výnimoční, sú obyčajní, normálni a predsa dokážu v spleti miliónov ľudí vyniknúť ako hviezdy na nočnej oblohe. Nik o nich nevie a nik ich nevidí… preto lebo otvorenými očami ich vidieť nie je možné. Sú ľudia, ktorí ich vedia cítiť a niektorí len nerozumejú prečo sú im blízky…

Hovorí sa, že to dôležité je očiam neviditeľné a my častokrát prehliadame skutočnosť, skutočnosť, ktorá však nemusí byť realitou. Preto netreba prestávať snívať, ja neprestávam… skutočnosť je vždy taká ako ju chceme mať, nosíme ju totiž v sebe.

Človek stretne denne mnoho ľudí, vplyvných, ale aj takých, ktorí nič nemajú. Občas aj vplyvných, ktorí nič nemajú, vo vnútri… Preto som vždy rád, ak stretnem človeka, s ktorým sa dá aj mlčať, takých ľudí by sme si mali vážiť. Takéto stretnutia sú totiž viac ako len tuctová záležitosť… keď opomeniem našu príslušnosť k cudzej planéte… a preto vždy keď pôjdem von a stretnem ich milióny, milióny hviezd na nočnej oblohe, z ktorých aj keď žiaria rovnako tú svoju nájdem so zavretými očami…

Tí čo postrehli príspevky o cestovaní karavanmi po európe, tak asi pochopili, že na cestách som nebol ja :).

Bol tam vYctorko so svojimi priateľmi a absolvovali veru peknú cestu… škoda len, že záver denníku sa sem nedostal nedozvedeli sme sa ako táto cesta dopadla… ja to, ale viem, takže všetci sú žíví a zdraví späť doma a cieľ svojej cesty dostať sa na najjužnejší a najzápadnejší cíp Európy splnili na 100%.

Takže respecta!!!

…no a čo teraz? hehe uvidíme :).

Ráno nakonie vyšlo slnko, bolo to trochu nečakané. Vidíme, že sme vysoko nad nejakými dedinkami v doline. Spúšťame sa autom dole, dedinky sú poľnohospodárskeho rázu. Pokračujeme v ceste na Carcassone. Malo by tam byť pekné hradisko – opevnenie. Tak parkujeme v centre a po pol hodine orientovania sa nachádzame správny smer na “La Cite” – opevnené mestečko. Z výšky to môže vyzerať vynikajúco. Vo vnútri sú uličky s obchodíkmi a reštaurácie. Kupujeme nejaké tie suveníry, pozeráme sa na jogína, ktorý si vyložil gule (sklenené) na hlavu a predvádzal sa s nimi pred ľuďmi. Ideme ďalej, dnes nás ešte čaká kúpanie na pláži v Narbonne. Narbonne – obrovská a takmer prázdna piesková pláž. Sú tam dosť veľké vlny (také sme videli len raz – v Atlantiku na najjužnejšom cípe Európy). Blbneme až do zblbnutia. :) Paliho sme zakopali do piesku, ale nakoniec sa vykopal sám, beťár. Teraz už vyše hodiny stojíme na Shell pumpe pred Montpellierom, všetci sa sprchujeme a priebežne dopĺňame do auta vodu. Kapor. Dnes ešte fičíme za Karolovou kamoškou Beatou – vydala sa do Montpelliera, tak jej povieme “ahoj” a fičíme smerom na Courchevell – letisko snov 2. (Prvé bolo v Nórsku.). Toto letisko je 2000 mnm. Pristáva sa naň do kopca, vzlieta z kopca. Na pristátie má pilot iba jeden pokus. Pristávajú tam len špeciálne školení piloti a letisko slúži len pre menšie lietadlá.

V Andorre nemajú karavnistov radi. Na každom jednom parkovisku je zákaz vjazdu karavanom. Po asi hodine motania sa mestom parkujeme nad mestom. V Andorre toho veľa nie je –  je tam turistická kancelária tesne vedľa parlamentu, ktorý vyzerá ako parkovací dom – a aj to je. Jedna časť budovy je parlament, druhá časť je parkovací dom a ťažko rozlíšiť, kde je medzi týmito budovami hranica. V Andorre by malo byť všetko lacnejšie, je to tam samý obchod. Ceny nás však nijako nepresvedčili. Tak sme si s Peťom a Karolom pozreli v jednom obchode aspoň kúsok z nejakého Supermana. Z Andorry fičíme do Carcassone vo Francúzsku. Cieľ je v GPS zadaný, tak sa nechávame spokojne viesť virtuálnou tetou. Vo výške vyše 2000 mnm si robíme ryžu s mäskom a zeleninou – mňam. Vonku sa pasú koníky. Po opustení odpočívadla prechádzame Andorrsko-Francúzskou hranicou a serpentínami prudko klesáme dolu. Navigačná teta nás v spodnej dedinke naviguje na odbočku z dediny a začína večerná sranda. Stúpame viac ako pol hodiny na dvojke pustým horským priesmykom. Okolo ani živej duše. Zastavujeme, hľadáme strašidlá, pózujeme ležiaci na ceste a nevieme, čo zo sebou. Potom sa štveráme priesmykom ďalej hore a teta nás vedie ďalšie dve hodiny po úplných pustaninách. Cesta sa zužuje, teta nás naviguje na stále užšie a opustenejšie cesty, je to zaujímavé. Všímam si značku, že ďalej prejdú autá len nižšie ako 2,40 metra. My máme 3,15. Stojíme zaparkovaní v nejakom francúzskom lese, voláme na strašidlá a zdá sa, že nám odpovedajú. Fotíme magický mesiac, v GPS zaznačujeme nemožnosť prechodu pôvodnou cestou a teta nás naviguje na nespevnenú cestu naprieč lesom. Najprv sa vydávame na peší prieskum – Karol, Peeteeer a ja (Viktor). Cestou fotíme strašidlá (viď fotky) a zisťujeme, že navigačná teta je dosť popletená a túto cestu si preto nezvolíme. Štartujeme auto a vraciame sa po pôvodnej ceste späť. Spúšťa sa hmla – taká, ako býva v hororoch. Je to úplne cool. Znova zastavujeme a fotíme hmlu. Teta nás naviguje po veľmi haluzných cestách a cestičkách. Už je okolo jedenástej večer, tak zastavujeme a ideme spať. Výborné miesto na prespanie – úplná tma a ticho. Uvidíme, ako sa zajtra vymoceme. Dobrú noc!

Ideme si autíčkom po diaľnici a vidíme v diaľke krásne hradby, ako z Lega. Nedá nám to, a odbáčame z diaľnice a parkujeme v tomto čarovnom mestečku – Avila. Za hradbami je staré mesto, za pár Euro sme vyšli aj na samotné hradby. Veľmi príjemné. Na odporúčanie Miloshevicovcov ideme navštíviť jeden kláštor pri Madride. Z vonka vyzerá impozantne. Dnu sme sa nedostali, lebo v pondelky je zavretý. Tak ideme na ďalší cieľ – Andorru