Deň po… :)
Ten sa niesol v pohodovom rytme, veď Pole Pole a hlavne Hakuna Matata… obedík sme si dali v reštike „Chefs pride“ a trošku sme sa pomrvili uličkami. S taxikármi sme si dali sevi, hi5 a tiež peace punch (päsť o päsť). Darmo, we know how to become a local in one day ;). Začínali sme sa cítiť tmavšie… ;)

Deň ubehol ako voda a s prichádzajúcim večerom sa nám zdvíhala nálada i chuť. Je pravda, že do žiadnych závratných výšin, predsa len včera sme ju (náladu) pekne zrazili ;). Hlad nás vyhnal opäť do ulíc, no dnes pred odchodom sme sa vyhli istej kapitole v knižke :). Dnes sme sa račej venovali kapitole s jedlom…

Africká kuchyňa
V Tanzánii kulinárstvo nemá vybudovanú tradíciu a zaoberať sa nejakými tradíciami a národnými jedlami nie je zrovna to najzaujímavejšie :). Anyway, najrozšírenejším národným jedlom je Ugali – hustá kaša s kukuričnej múky, ktoré sa je samotné :), prípadne s hovädzím alebo kuracím mäsom, alebo rybami. Záleží čo príroda ponúka…

Kuchyňu zo zaprášenej šedi vytrhávajú pobrežné oblasti ovplyvnené zaoceánskym obchodom. Tu si prídu na svoje milovníci morských plodov a rýb, ryže, kokosu, rôznych korenín a podobne… takže aj my (okrem Hey chicken Mikiho)! :)

Okrem toho tu človek nájde vychytené thajské, čínske a indické reštaurácie, dokonca aj európsku kuchyňu. Nie je to až také zlé a možno preto sme sa k ugali ani nepriblížili :).

Druhý večer sme sa teda vydali na kulinársku obhliadku. Vybrali sme si Hotel New Africa, ktorý na 9. poschodí má krásnu reštauráciu Sawasdee s výhľadom na prístav, totálna romantika ;). V jedálnom menu dominujú hlavne thajské špeciality, chutné a voňavé… Atmosféra je tu dosť snobská, osvetlenie decentné, prestieranie ukážkové, každý stôl ma svojho čašníka, hrá tu príjemná hudba, proste ideálne miesto na večeru vo dvojici :).

Maďarský guláš s pivom tu však nepodávajú :) a tak sme boli nútení si vybrať nejakú thajskú kulinársku špecialitu :). Dali sme si rôzne veci, Miki mal s istotou chicken :), ja som si dal sweet and sour fish so zeleninou a Bombo tiež akúsi rybku so zeleninou a cibuľkou. Príloha bola ryža, soya souce a chilli ;). Bolo to naozaj skvelé, na chvíľu sme zabudli na špinavé ulice, prach a cítili sme sa opäť ako mzungu. Výborne sme sa najedli to treba uznať, štandard bol vysoký a nebolo to ani drahé tuším niečo viac ako 10 Eur na hlavu :).

Kultúrne pamiatky v Dar es Salaam
Ako to už býva, niečo sme si dopredu naštudovali. Trochu histórie, trochu kultúry a veru znelo to honosne. Mesto opradené históriou a nie len mesto, ale celá krajina. Otrokárstvo, kolonizácie, boje, rozkvitajúci obchod, úpadok, znovu obrodenie… Na to všetko sme boli zvedaví…

Náš tretí deň sme sa teda rozhodli obetovať mestu a návštevám kultúrnych pamiatok. Možno nie sme až takí barbari hehe :). Ale nepredbiehajme ha­ha…

Po raňajkách sme si dali rande s Alishou, s ktorou sme sa dohodli, že nám bude robiť sprievodcu mestom. Predsa len nie je na škodu mať pri sebe niekoho, kto sa tu vyzná viac ako my s mapou, ktorá čaká len na svoj veľký deň, keď ju zahodíme :).

Národné múzeum
Vyrazili sme taxíkom za par šupiek do Národného múzea. Začalo to celkom vtipne pretože taxikár netušil čo to národne múzeum je a samozrejme tým pádom ani netušil, kde to je :). Nanešťastie nebol jediný a tak ani pýtanie sa kolegov taxikárov na prvý krát nezabralo. No čo Hakuna Matata… po malom blúdení sme do múzea dorazili.

Pri vstupe sme vyúradovali tikety, samozrejme skupinová zľava pre mzungus (biele tváre) a Alisha zadara :). Vypočuli sme si pár honosných rečí čo všetko v múzeu je ako je to tu zorganizované, podelené atď.

Pravdupovediac toto múzeum i keď sa pýši názvom národne za veľa nestojí. Na to akú silnú históriu ma Tanzánia, aká je veľká a čím všetkým prešla, nehovoriac o tom, že sa na jej území nachádzajú najúžasnejšie národné parky na zemi a že sa môže pýšiť územím s najstaršími fosíliami človeka (všetci sme z Africkej Tanzánie), tak toto múzeum je dosť mizerné, biedne vykrýva čo to z celej histórie krajiny. Určite nie som človek, ktorý obľubuje múzea, skôr naopak, ale toto bolo povrchné aj na mňa ;).

Pamiatkárska haluz
Medzi historické exponáty, ktoré si v národnom múzeu našli svoje miesto patrí aj historický bankomat ktorý bol ako prvý inštalovaný a uvedený do prevádzky v Tanzánii. Historici túto udalosť zapísali tučným písmom k roku 1997! :)

Botanická záhrada
Po múzeu sme vyrazili omrknúť rastlinky. Darmo mladí botanici v akcii, jedná z mála vecí, ktorá nás rozhodne baví viac ako múzeá… teda aspoň mňa ;). Po malej prechádzke sme konečne našli vchod, hurá… :)
Botanická však vyzerala ako spustnutí sídliskový park, žeby ďalší fake v poradí? Hm, no nič, nejaké rastlinky a stromy sa tu nájdu, dokonca aj nejaký kaktus… akurát neviem, či to tam vyrástlo samo od seba alebo nie :). Ale čo tam potom :), hlavne že tam mali africký baobab! Kto čítal malého princa ten baobaby pozná. Táto návšteva teda nebola zbytočná a čo to nám opäť prezradila o tom ako to tu chodí a tiež že aj z mála sa treba tešiť… a baobab vôbec nie je malý…

Fish market
Po múzeu a botanickej záhrade trochu rozčarovaní, ale už nie prekvapení, sme sa vydali smer fish market. Nejaké sme už videli a cítili pred tým (napr. v Malajzii, Thajsku, Vietname, Kambodži, Číne…), takže na návšteve interiérov sme až tak netrvali. Rybí smrad nám už z diaľky podlamoval kolená :) a tak sme sa račej vybrali do blízkej reštiky na malý obed.

Alisha nám pomohla objednať, ryba s hranolkami pre všetkých a k tomu mango džús. Rybka vyzerala tak všelijako, ale nechutila zle. Mango džús nebol fresh ale v dvojdecovej krabičke :). Hm, pomaly si už zvykáme, že tu v Tanzánii človek v jedno dúfa a druhé dostane. Všetko sa tu zdá byť len akože, akoby trochu vymyslené, také aby sa nepovedalo. Postupne prichádzame na to, že nič tu nie je ako sa zdá… Hm Tanzánia je klam klamov alebo skôr hra klamov :).

Pred pustením sa do jedla haluzíme nad tým či si ísť umyť ruky alebo nie. Alisha naznačuje, že by sme si ruky umyť ísť mali, my to zas berieme však na čo… Nakoniec tieto rozpaky chápeme, keď nám Alisha vysvetlí, že sme v Afrike a tu sa nepoužívajú vidličky, ale papá sa rukami… Mzungu, mzungu… a tak sa zberáme k nádobe s vodou na dvore, kde si nad kýbľom oplachujeme čierne ufúľané ručiská… nie sú o moc čistejšie, ale čo už… :)

Katedrála svätého Jozefa
Katedrála alebo teda kostol postavený kúsok od pobrežia. Nezdal sa nám ničím výnimočný, ale tak čo, už keď je tu tak sme si ho chceli pozrieť. Zdalo sa, že je zamknutý, ale strážnik nám vysvetlil, že zo strany sú otvorené bočné dvere a tade môžme vojsť. A tak sme aj vošli…

Vo vnútri sedelo asi 20 ľudí, samé páriky a vpredu rozprával ujo farár. Všetci ho pozorne počúvali. Farár sa pri našom príchode len pousmial a niektorí z okolosediacich nás kývnutím hlavy a širokým úsmevom vítali… rozhodne im to všetkým bolo vtipné :). Asi tam nechodí veľa mzunguov :). Na omšu to však nevyzeralo a k tomu bolo poobedie… Obrátil som sa na Alishu a tá sa len smiala… nakoniec mi prezradila, že sme sa ocitli na nácviku svadobného obradu, na čo sme sa všetci začali smiať :). Aj ostatní sa usmievali, asi pochopili, že sme pochopili :). A tak sme sa račej v tichosti i keď vôbec nie nenápadne vytratili… ;)

Africké pravidlo
Prvé a jediné africké pravidlo znie: Do not follow the ruls!
Nie je to žiadna hlúposť ale múdrosť, ktorú všetci rešpektujú.

Napr. značka „Nevstupovať, súkromný majetok“. Ako sa zachovám? Ja by som zmenil trasu a pozemok obišiel. Ale značky sa slepo nemajú nasledovať, ale má sa nad nimi rozmýšľať. Alisha nám to vysvetlila, že síce akýsi nie múdry človek tu značku umiestnil, ale ľudia nie sú hlúpi a vedia, že súkromný majetok tu nikto nemá a tak vstup nemôže byť zakázaný a preto tade všetci môžme bez problémov prejsť.
Iný príklad je zo zákazom fajčiť. Zákaz síce je a Bombovi spôsoboval morálne problémy, no vždy sa našiel niekto kto mu vysvetlil, že to je len nápis, ktorý umiestnil nie veľmi múdry človek, ale v skutočnosti taký zákaz na danom mieste nie je a podal Bombovi popolník :).
Príkladom samým o sebe je semafor. Červená by mala znamenať stop a zelená ísť. Tu sa na cestách ide keď sa dá a stojí keď sa musí, opäť nejaký asi nie múdry človek umiestnil… :)

Tento krásny kultúrny a náučný deň sme zakončili v lokálnom podniku pri pivku s grilovaným kozím mäsom. Výborná mňamka, dali sme si dokonca priniesť druhú porciu… zjedli sme toho dve kilá! :) Odhliadnuc od toho, že čašník nám účtoval dvojnásobnú cenu za mäso a hlavný manažér nad tým len kývol plecom, nebolo to tu vôbec zlé… this is Africa! a tak sme museli rešpektovať, že sme tu biele tváre, nekonečný zdroj dolárov…

Poloostrov Kigamboni – alternatíva mesta
Posledný deň v Dar es Salaame sme sa rozhodli stráviť na pláži. Nechali sme si poradiť od našej sprievodkyni, ktorá nás zobrala ferrynou na priľahlý polostrov Kigamboni, kde sme sa nechali odviezť na neďalekú South beach.
Krásne miesto, krásna pláž, krásne more… akurát nám však neprialo počasie, bolo zamračené a fúkal silný vietor. No aj tak sa nám tam páčilo… dali sme si pár drinkov, prešli pláž, zastavili sme sa v jednom z rezortov s bazénom a barom a so zapadajúcim slnkom sme sa pobrali späť do mesta.
Toto miesto rozhodne stojí za návštevu, určite viac ako národné múzeum či botanická záhrada… ;)

Posledná večera
Uťahaní sme šli na poslednú večeru. Pozvali sme samozrejme aj Alishu, veď nás dva dni nezištne sprevádzala… Šli sme do Čínskej reštaurácie v centre mesta, kde nám uvarili vynikajúcu ostro-kyslú polievku. Jedna z najlepších aké som doteraz jedol. Hlavné chody boli rovnako úžasné a obrovské. Porcie boli tak veľké, že sme nezvládli zjesť ani tretinu z toho čo nám doniesli :). Ale dôležité je, že sme sa naozaj chutne najedli a zabavili…

Nakoniec sme sa s Alishou rozlúčili a šli si na hotel zbaliť ruksaky… zajtra nás čaká presun na sever krajiny do mesta Arusha…

Let
29. Augusta sa nám podarilo odletieť z viedenského letiska na druhú tohtoročnú cestu.

Na letisku sme si dali, už rituálne, pivko pred odletom a na palube lietadla počas letu využili pohostinnosť cabin crew – enjoy your flight! :)

Let sme mali s medzipristátím v Qatarskej Dohe. Práve tu sme prežili jednu z najstudenších nocí, kde sme okrem výhrevných vlastností reklamných displejov objavili pohodlie Moslim prayer room ;). Pocestní z teplejších oblastí boli na letisku oblečení v páperových bundách a čapiciach, a to bez srandy :). My sme si vystačili s kraťasmi, tričkom a každý svojím reklamným pútačom haha… a to vonku za oknami bolo 34 stupňov! To sme však ešte netušili, že to nebol posledný chladný deň na našej púti…

Na ďalší deň ráno sme sa z uzimeného letiska v Dohe bezpečne prepravili do Tanzánie na letisko v prístavnom meste Dar es Salaam. Vybavili sme víza, s ktorými nebol žiaden problém a ktoré nás každého stáli 50 USD. Prešli sme cez ležérnu colnicu, kde od nás nikto nič nechcel a ocitli sme sa oficiálne na území ďalekej Tanzánie… No čo, Karibu Tanzania ;).

Prvé úradovanie
Jedna z dôležitých vecí na cestách je „úradovanie“ tak tomu hovoríme my – znamená to dohadovanie, zjednávanie cien, ktoré rovnako ako v Ázii nie sú fixné ani tu. Pre nás Európanov, tzv. Mzungu, je to nezvyk, považujeme to za otravné a to je jedna z vecí, cez ktorú sa treba preniesť a pochopiť, že hádať sa o cenu je rovnako nevyhnutné ako u nás o cene nejednať. U nás keď chce človek jednať o cene, tak je považovaný za chudáka. V Afrike je človek rovnaký chudák, keď o cene nejedná, takže… ;).

Ako sa v Tanzánii vraví a koniec koncov aj všetko riadi, tak z letiska sme vychádzali pole pole – pomaly. Niet sa kam ponáhľať, veď pred vchodom už stoja pripravení zberači dolárov a bielych skalpov. Nechávame vyjsť ostatných mzunguov, ktorí prileteli s nami :) a tvárime sa ako white niggaz :). Samozrejme nedarí sa nám zapadnúť do davu domácich ľudí :) a tak sme vystavení hŕstke taxikárov, našim prvým čiernym kamarátom, ktorí nám chcú pomôcť, poradiť a hlavne za slušnú taxu odviezť do centra…

Bombo si dá cigaretku a spolu s Mikim zabávajú prudičov. Ja medzitým vyberám naše prvé bubky z ATM a po malom zorientovaní sa, prichádza čas vybaviť nejakú káru za rozumnú cenu. Chlapci pýtajú 25000 šilingov, čo je asi 20 USD. Samozrejme s tým nesúhlasíme a rozvíjame debatný krúžok „Kto z koho“ :). Chvíľu sme nešťastní my a chvíľu taxikári, dokonca sa oháňajú systémom a oficiálnym cenníkom, ktorý sme im s úsmevom odporučili schovať pre iných turistov :). Po niekoľkých minútach naťahovania, si spokojne a s úsmevom na tvári podávame ruky a sadáme do auta… Vezieme sa za 9000 šilingov ;).

Prvé dojmy
Vždy sa snažím na nové miesta prichádzať bez očakávaní, človek si tak viac vychutná prekvapenie z reality, či už pozitívne alebo negatívne. Obe sú rovnako dobré, pretože to čo sa nám môže javiť negatívne v skutočnosti negatívne byť nemusí a naopak. Všetko je to v nás, predsudky, zvyky a očakávania… Sme z iného sveta a do iného prichádzame a my sme prišli sem a je preto na nás sa prispôsobiť, alebo sa o to aspoň snažiť…

Samozrejme prichádzame s informáciami, ktoré sa k nám o Tanzánii a Afrike dostali. Chudoba, špina, choroby, korupcia, zlodeji, kriminalita, násilie, vojny, smrť a ešte raz chudoba.
Vybral som schválne tie negatívne, lebo na tie človek reaguje, na tie si človek ako prvé spomenie keď niekam príde…

Vezieme sa taxíkom do mesta a taxikár je spokojný, že dostane svojich 9 tisíc :). Usmieva sa a trošku kecáme čo a ako… Vezie sa s nami aj David i keď zatiaľ netušíme prečo, ale však čo, nemusíme hneď všetkému rozumieť :).

Pozeráme cez okná a nasávame atmosféru, obzeráme ulice, hľadíme na ľudí… hlavou mi bežia myšlienky a bez toho aby som chcel všetko sa mi v hlave automaticky porovnáva zo zážitkami z Ázie. V zásade to nie je iné, chaos na cestách, prach, bordel, chaoticky pobehujúci ľudia, sem tam zvieratá, ľudia tlačiaci nadrozmerne naložené a preťažené domácky vyrobené vozíky, k tomu sa tu tiež jazdí na opačnej strane… akurát všetci majú tmavú kožu, černosi, žiadne šikmé oči ani biele zadky, paráda :).

Nechávame sa odviezť do čínskej štvrti. David, nám ukazuje jeden hotel – dosť diera a nie zrovna najlacnejšia. Budovy v okolí vyzerajú staro a ošuntelo, bočné cesty sú bez asfaltu, hrboľaté a prašné… Je to tu dosť diera, vlastne celú cestu to tak vyzeralo…

Ideme pozrieť ďalší hotel a po ceste vravím Davidovi, že predchádzajúci hotel bol dosť shitty. Zasmial sa a ospravedlnil, že o tom vie, že to nie je nič moc, ale že tam by dostal províziu, tak to musel skúsiť :). Nakoniec nás zaviedol do Econo Lodge (kúsok od Jambo Inn), kde izby boli vcelku slušné, dosť veľké a za triple room pýtali 35 tisíc šilingov (s raňajkami).
Ostávame tu, manažér je síce Ind, ale chicken curry tu nie je cítiť, takže pohoda… :) Hotel má aj celkom dobrú polohu, kúsok od centra a za tú cenu by sme asi lepšie aj tak nenašli.

Haluz africkej čínskej štvrti
Krysy tu majú a naozaj dosť veľké :), takže to je v poriadku. Burger tu račej jesť nebudeme, že Miki :). Ale okrem pár Indov tu po Číňanoch a Ázijcoch niet ani stopy… hm, kto vie kam zmizli… a kde zmizli všetky mačky a psy? Hm, asi si ich Ázijci pri odchode zobrali zo sebou… kto vie… :).

Pitie a nočný život
Jedno z pravidiel ako sa čo najrýchlejšie aklimatizovať a ako čo najrýchlejšie nasať atmosféru, spoznať kultúru a zapadnúť do prostredia je jednoznačne vyraziť na „jedno“. Obdobné pravidlo platí pri presune a zmene miesta ;).
Aj preto má v cestovných sprievodcoch kapitola Pitie a nočný život svoje významné miesto ;).

Po rýchlom ubytovaní, sme sa vyprahnutí vydali na pivko. Samozrejme aj s Davidom, ktorý nás čakal na recepcii. Vyrazili sme do neďalekej putiky, kde už sedelo pár miestnych štamgastov. Dali sme si naše prvé Kilimandžáro! :) It’s kili Time! You can not climb it? Drink it! :)

S Davida sa vykľul obchodný partner malej cestovky (tour operator), ktorý sa nás aj so svojím šéfom snažil ukecať na nejaké safari, prípadne výstup na vrchol Kilimadžára. Škoda, že chalan držal ramadán a tak nemohol svoj „smäd“ schladiť jedným oroseným Kilim :). Smola, no Kili, no business :). Chalani však boli v pohode i keď David, ktorý keď pochopil, že obchod s nami nespraví, sa dobre, že nerozplakal a museli sme si vypočuť jeho vyčítavé keci, ktoré sa zdali byť úplne nekonečné… a hlavne nezmyselné. Nakoniec sme sa z toho dostali pár múdrymi radami ako prilákať zákazníkov, vylepšiť si web, popracovať na propagácii a podobne. Foťák tiež spravil svoje, chlapci nám zapózovali a o chvíľu sme už biznis neriešili a venovali sa pivku, veď preto sme sem aj prišli… :)

Trochu nešťastný David sa nakoniec pobral riešiť iný biznis. Volal mu iný mzungu, ktorý asi ľahšie púšťal doláre ako my ;). No čo už, keby nedržal ramadán, tak ho pozveme aspoň na pivo :). S jeho šéfom sme si nakoniec slušne pokecali a zasmiali. Po pár pivách, keď sa vonku zotmelo, nás zobral na večeru. Náš prvý africký dlabanec. Nebolo to zlé, ale ani veľmi dobré, pivko to však spravilo ;).

Zlodeji a kriminalita
V reštike sme sa naučili niečo o kriminalite. V Dar es Salaame nie je nebezpečno, len občas a len niekde. Ale ostražitý treba byť vždy. Tak ako aj v tejto reštaurácii.
Kuchyňu mali celu zamrežovanú. Nebolo by na tom nič zvláštne keby nemali zamrežovaný aj strop. Nedalo mi a spýtal som sa aký to má význam. Chápem mreže z boku a z predu ale zamrežovať strop?

Odpoveď bola jednoduchá, aby sa tam nedostali zlodeji. Heh, inú som ani nečakal, ale predsa, chlapci veď tam máte strop a bočné mreže sú až po vrch. A tak chalanko spustil story o tom, ako sa v Tanzánii kradne. Zlodej vie, že vo vnútri je všetko zamrežované a zamknuté. Všetko cenné je v kuchyni. A keďže do zamrežovanej kuchyne sa zlodej nepozorovane dostane jedine z hora, tak tade aj príde. Príde na podlažie nad kuchyňou, do stropu vybúra dieru, skočí dnu a zoberie všetko cenné a v tichosti zmizne. To sa v danej reštike skutočne stalo a tak sa tu proti zlodejom mrežuje aj strop :).

Bar a nočný music club
Po večery nás chalanko odviezol až pred náš hotel. Vzájomne sme si poďakovali, podali ruky a rozlúčili sa. Konečne sme bol sami… Tento náročný úvod sme spláchli čučoriedkovou frndžalicou a samozrejme trebalo vypáliť aj tú večeru a dať si jednu na príchod a jednu na vyrovnanie plus jednu ako protišokové opatrenie :).

Prišiel čas venovať sa aklimatizačným pravidlám a tak Bombo pošolíchal knižku na magickej strane „Pití a noční život“. Dali sme si jednu hruštičku na cestu a o chvíľu sme sedeli v taxíku, ktorý nás viezol do miestnej snobárne. Tam nás chvalabohu nepustili lebo sme nemali dlhé nohavice (chlapci asi nečítali kultúrne zvyklosti v Tanzánii) a tak prišiel čas na malý pokec s taxikárom. Ten chvíľu rozmýšľal, pokecal s kamošmi a po chvíli sme sa viezli do baru a nie len tak hocijakého, ale rovno do Q-Baru! :)

Šupli sme si pivko, zábava tu trochu viazla, ale tak čo už, veď my si vystačíme aj sami :). Po pár pivkách sme však už mali aj dámsku spoločnosť, volá sa Alisha – dievča z Ugandy, ktorá ako sme sa dozvedeli nie je ani z ďaleká taká nebezpečná ako sa nám z Európy zdá. Školstvo je tam na vyššej úrovni ako v Tanzánii a dokonca v samotnej Tanzánii je viac cenné a uprednostňované. Debaty sa rozvíjali a jeden by neveril, že aj intelektuálnym smerom :) a inak pivko nám tiež chutilo :).

Dali sme si posledné a vyrazili omrknúť nočný Masai klub. Samozrejme lokálny, bez turistov, tých tu aj tak bolo ako mrkvy v zime ;). Zatiaľ sme tuším ani žiadnych nestretli. No čo tri white niggaz in da jungle :). Ešteže s nami išla aj Alisha, ktorá robila malý dohľad. Ukecávala taxikára na cenu akoby sme boli miestni, vstupné do klubu sme platili ako miestni a barmana na bare dala dole aby sa k nám nesprával ako k bielym dolárovým kríkom, ktoré treba ošklbať.

Tak či onak bola to zaujímavá skúsenosť, tri biele zadky v klube. Nálada gradovala s každým drinkom, klub bol plný miestnych ľudí, ktorí sa k nám postupne osmelili pristúpiť, pokecať, zatancovať a dať si s nami drink na bare. Všetci boli milí, priateľskí, niektorí až príliš ;), ale s tým sme si však vedeli hravo poradiť ;).

Nakoniec keď sme už všetkého mali dosť, hlavne promile v krvy, sme sa pobrali kade ľahšie. Atmosféra v klube už aj tak hustla a asi bol najvyšší čas sa pobrať do postele a stráviť túto aklimatizačnú noc v suchu a bezpečí :).

Tak nejako v skratke vyzeralo našich prvých 12 hodín v Tanzánii !! :)

Niekedy mám pocit, že čas v tomto zhone beží pomalšie ako sa zdá. Paradox tkvie v tom, že napriek tomu, že čas vo všeobecnosti plynie neskutočne rýchlo, tak podvedome (aspoň u mňa) plynie ešte rýchlejšie. Výsledným efektom je paradoxné spomalenie.

Deň mi trvá ako dva dni, týždeň ako jeden mesiac… Možno aj preto mám pocit, že už je to takmer rok od poslednej expedície, kedy sme sa vybrali objavovať divoké Borneo v Malajzii.

No pravda je taká, že prešli „len“ 4 mesiace, čo vlastne nie je dlhá doba. No dosť dlhá na to podniknúť ďalšiu výpravu do sveta za novým dobrodružstvom.

Tentokrát sa vydáme iným smerom, na iný kontinent, za novými kultúrami… Prišiel čas rozšíriť si obzory poznania a vyraziť na divoký Africký kontinent.

Cieľom našej cesty je Tanzánia, jedna z najchudobnejších krajín sveta, no zároveň jedna z najkrajších a relatívne bezpečných krajín Afriky. Nachádza sa tesne pod rovníkom na východnom pobreží.

Okrem nádherných pláži s azúrovým morom a bielym pieskom, vodou plnou žralokov, korytnačiek a tiež delfínov :), je domovom najvyššej hory Afriky – Kilimandžáro (5892m), svetoznámeho národného parku Serengety, tiež najväčšieho afrického jazera Victoriino jazero a druhého najhlbšieho jazera na svete Tanganika (prvé je Bajkalské jazero), v neposlednom rade je domovom všetkých veľkých afrických zvierat, ktoré si človek vybaví keď sa povie Afrika a mnohých ďalších úžasných vecí akou sú napr. baobaby… ;)

Naším cieľom je v prvom rade si užívať pohostinnosť, skúsiť preniknúť aspoň trochu do kultúry a samozrejme užívať prírodu a zažiť pár divokých dobrodružstiev :).

Náš plán zahŕňa prístavné mesto Dar es salam – koloniálne mesto opradené históriou siahajúcou ďaleko pred časy kedy sa namiesto s otrokmi obchodovalo s čínskym porcelánom. Odtiaľ naša cesta povedie do horského mestečka Arusha, kúsok od Kilimandžára, ktorý zatiaľ nepôjdeme zdolať, ale jeho majestátnosti vzdáme hold zdola. Vydáme sa však na 4 dňové dobrodružné safari do divočiny za divokou africkou zverou (levy, žirafy, hrochy, antilopy a iné), vlastným džípom, šoférom a kuchárom. Na záver nás čaká let ponad africké planiny až na ostrov Zanzibar – raj na Zemi! Tam zavítame do mesta Stone town s peknou architektúrou a samozrejme nás čakajú pláže, more, slnko, šnorchlovanie, potápanie a kúpanie sa s delfínmi…

Čas odchodu sa blíži a časovač ho odpočítava. Odlietame 29. Augusta a príchod máme plánovaný o 3 týždne neskôr 19. Septembra.

Na cestu vyrážame traja: Ja, Bombo a Miki… Owwi sa tentokrát nepridáva, a tak si naňho budeme aspoň dávať! – slivku, hrušku a iné dobroty ;).

Tu je malé preview tohto tripu: Expedícia Tanzánia 2009

Ani sa to nezdá, ale dnes je výročný deň návratu z Expedície Borneo. Je to presne mesiac od kedy sme sa vrátili :).

Včera sa mi podarilo uploadnúť poslednú fotosériu zo záverečných dní na pláži. Tie sme síce strávili v Thajsku na ostrove PhiPhi, ale zas z Malaysie je to len na skok ;).

Anyway, po fotkách sa dostávam konečne aj k videám, ktoré som natočil svojou úžasnou, novou a prevratnou zrkadlovkou Nikon D90 ;) hehe.
Ako prvé videjko si môžeš užiť pohľad na Petronas Towers (Twins), ktoré boli donedávna najvyššími budovami na svete.

Postupne pribudnú aj ďalšie videjká, tuším je tam ešte nejaké čo sa dá zverejniť haha :).

So whatch this:
1. Petronas Towers
2. Fariš in the jungle (Sukau)
3. Mists of Mt. Kinabalu
4. Malý orangutan a jeho mamina
5. Kŕmenie orangutanov
6. Whaaazzz uuuppp
7. Whaz up 2 alebo malé bububu :)
8. Výhľad z veže na dažďový prales

Sandakan
11.deň
Tento deň sme sa vybrali na návštevu Orang-Utan Rehabilitation Center, kde sme sa našťastie ocitli v správny čas a to je kŕmenie orangutanov. Je to jedna z top atrakcií, ktoré patria medzi tie čo treba vidieť.

Podľa mňa je úžasné čo táto organizácia pre tieto zvieratka robí, i keď z pohľadu laického návštevníka som mal pocit, že okrem kŕmenia sa tam nebolo veľmi na čo pozerať.

Po opičkách sme sa potom vybrali na obhliadku Forest discovery center, čo bol zatiaľ asi najkrajší botanický zážitok v mojom živote. Naozaj krásne miesto s vybudovaným vyhliadkovým vysutým mostom nad úrovňou stromov – proste paráda. Tu sme prečkali aj peknú dažďovú spŕšku a keď vyšlo opäť slnko utekali sme ešte na miestnu krokodíliu farmu…

Farma bola už len takým bonusíkom v tomto nabitom dni :). Išlo viac menej o kvázi zoo s vystavenými krokodílmi, ktoré tam chovajú na komerčné účeli. Okrem nich tam mali aj zopár druhov korytnačiek, pštrosy, opičky a nejakých tých vtákov… slubovaného kŕmenia krokodílov sme sa nedočkali a tak sme sa vybrali nakŕmiť samých seba… Koniec koncov máme zo sebou Bomba (iný krokodíl) a toho tiež treba pravidelne prikrmovať ;) chichi…

Fotky zo Sandakanu

Poring Hot Springs
12.deň
Ráno sme mali vybavený taxán na autobusovú stanicu, kde sme s prehľadom vyúradovali bus do Poring Hot Springs. Darmo po predchádzajúcich „náročných“ dňoch bol čas vymáčať sa v prírodných prameňoch a uľaviť tak svojim telám, shrimpíkom a vepříkom haha :).

Bus sme teda vyúradovali celkom vpoho, no cesta, ako to už býva, bola trošku zapeklitejšia :). Chalanko drivoval káru jak testovací pilot F1! Pre istotu na začiatku cesty porozdávali cestujúcim grcacie sáčky :). Horšie však bolo, že chalanko odpálil akúsi hydrauliku na zadnej náprave a bus odstavil na krajnici. Po krátkom dohadovaní s ostatnými „manažérmi“ dali hlavy dokopy a z jungle priniesli kúsok bambusovej tyčky. Tú svojim umom, za ktorý by sa ani McGaiver nemusel hanbiť, pripevnili ku kľuke a brzdový systém bol opäť plne funkčný a my sme z pitstopu mohli opäť vyraziť na trať :).

Bus nás nakoniec vyhodil na foodstation (diera in da middle of nowhere), kde sme sa snažili úradovať odvoz do Hot springs, ktoré boli kúsok od hlavnej cesty. Hodili sme reč s taxikárom, ktorý sa tam poflakoval. Očividne sa nemal zle, bubky mu nechýbali. Keďže bol chalibačný a mi svojstojní nevedeli sme sa dohodnúť. Nakoniec to celé vyriešila náhoda. Neďaleko šiel mikrobusik s tetuškou vo vnútri, s ktorou som prehodil pár slov… tetuška bola ochotná nás odviezť kam sme mi chceli a dokonca zadarmo!! Síce nie hneď lebo šla riešiť rodinné povinnosti, ale o nejakú tu hodinku a pol (podla dohody) pre nás prišla a my sme sa viezli ako veľkí páni! :) Deťúrencom sme kúpili plechovkové malinovky, ktoré si hneď odložili do batôžiku na špeciálnu príležitosť :).

Nakoniec sme sa bezpečne dostali k prameňom, našli ubytko, omrknli okolie, dali hekíska, Miki fudbal s miestnym tímom ;) a k večeri spolu pár piviek… ;).

13.deň
Tento deň bol náročný jak brúšaky a kliky hahaha… pekne sme sa váľali naložení v bazénoch, jazdili na detskom tobogane a papali zmrzlinu hehehe…

Ale aby to zas nebolo len tak o nič nerobení, vydali sme sa poobede na malý trek. Cesta viedla k vodopádom cez údolia smrtiacich a krvilačných pijavíc! Cesta bola naozaj náročná, terén blatistý a strmý… nakoniec nás ešte zachytil dážď a keďže sme mali tu najvhodnejšiu trekovaciu obuv (flip-flop šlapky), otočili sme to spať bojujúc o holé životy s krvilačnými prísoskami… prežili sme :) a tento úspech sme zapili miestnym 40% brandy made in malaysia :).

Fotky z Poring Hot Springs

Mt. Kinabalu
14.deň
Dnes sme mali v pláne vyraziť z Poringu o kúsok ďalej do Mesilau pod kopec Mt. Kinabalu. Po úradovaní dopravy, sme nakoniec ukecali chalanka, ktorý robil v miestnej reštike, aby si s nami spravil malý výlet a odviezol nás tam. Chalanko nakoniec presvedčil svojho šéfa aby mu dal voľno a k tomu požičal 4WD káru. Podmienkou bolo zaplatenie asi 1/3 ceny taxanu a počkať do 14tej hodiny, kedy už nebudu mať v reštike veľa hostí. Nám to samozrejme nerobilo problém, nahodili sme plavky a pár hodín strávili opäť v bazénoch :).

O 14tej sme potom najedení nahodili ruksaky na korbu auta a pohodlne sme sa viezli smer najvyšší kopec široko ďaleko. Cesta nebola náročná a autíčko v pohode zvládalo 25% stúpania s plným nákladom.

V Mesilau, čo je vlastne horské centrum odkiaľ sa robia výstupy na kopec. Druhým centrom je Head Quaters o kúsok ďalej po hlavnej ceste. HQ je viac komerčné kvôli ľahkej dostupnosti, Mesilau zas poskytuje krajšie prostredie, náročnejšiu prvú etapu výstupu a menej návštevníkov.

15.deň
Zobudili sme sa v krásnom horskom prostredí, v krásnej chatke s relatívne luxusným zariadením :). Trochu sme sa cítili ako na lyžovačke :), len vonku bolo asi 23 stupňov.

Po raňajkách sme si dali malú rozcvičku a keďže sme nestihli predobedný začiatok organizovaného treku, zahrali sme si hekíska a vydali sme sa na iný trail… Ten organizovaný sme si dali potom, nakoniec to bolo aj lepšie nakoľko sme šli sami s guidom, ktorého sme ukecali na lepšiu akciovú cenu: buy 3 get 1 free chichi :). Ten nám porozprával čo to o kvetinkách, stromoch a tak podobne… celkom to bolo poučné.

Poobede sme potom zisťovali presné infošky o výstupe na kopec, poplatkoch a celkovej organizácii. Vzhľadom na vysokú vyťaženosť je potrebné si výstup bookovať niekoľko týždňov dopredu. Je to pre obmedzenú ubytovaciu kapacitu v Laban Rata, ktoré sa nachádza na polceste a prespáva sa tam. Taktiež ceny sa oproti minulým rokom rapídne zvýšili. Celkovo je tento výstup poňatý vysoko komerčne a kto chce ísť na vrchol musí zaplatiť vstup do parku, permit na výstup, poistenie, sprievodcu a ubytovanie… celkovo to robí cca 100€ na osobu za 2dňový výlet. Nám okrem iného ani počasie veľmi neprialo a tak sme sa nakoniec rozhodli pre alternatívny jednodňový trek z Mesilau do Kinabalu Head Quarters.

Ten sme absolvovali 16.deň. Tento trek nám dal nakoniec tiež pekne zabrať a doviedol nás do výšký cca 2700 metrov a trval nám takmer 8 hodín! Prešli sme cez rôzne výškové pásma a užili si drsné stúpania i drastické klesania, rovnko ako slnko i dážď :).

Večer sme potom tento náročný deň oslávili lokálnym drinkom a nejakým tým pivkom. Kvalitne unavení a zničení sme sa pobrali do luxusných postelí hehe…

Fotky z Mt. Kinabalu – Mesilau nature resort

Kota Kinabalu
17.deň
Sme vyrazili s Mesilau do KK. Po malých útrapách s taxíkom sme si stopli mikrobus a v pohodlí sme sa za pár hodín dostali do mesta. Našli sme ubytko v centre mesta a večer vyrazili na večeru, pivko a malú zábavu :). Naštarovali sme sa v miestnom klube kde hrala filipínska dievčenská kapela :). S miestnymi barmanmi sme potom vyrazili na večeru fish and chips a potom na lokálnu malayskú žúrku.

18.deň
Dnešný deň sa niesol v znamení oddych a pohody :). Omrkli sme trochu mesto, miestne trhovisko a fish market. V tento deň som si kúpil aj nový polarizačný filter, ktorý sa mi podarilo rozbiť ešte v Sandakane. Okrem iného sme tiež vybavili malý výlet na ďalší deň, hurá bude sa polarizovať ;).

Večer sme potom šli na „jedno“ pivko a úplnou náhodou sme skončili v miestnom bare, kde robil náš kamoš z predošlej noci hahaha… no nič, keď sa žúruje tak sa žúruje… príjemne sme sa zabavili, dali pár ohnivých drinkov a pokecali s lockal people…

19.deň
Po pár hodinovom spánku sme sa vidali na cestu na ostrov Manukan, kde sme sa šnorchlovali, opalovali… po pár hodinách sme sa nechali odviezť na druhý ostrov SAPI, kde nás čakal tučný obed – rybky, krabi, krevety, kurko, kopec zeleninky a nealko drinkov… tučná pohodička… dobre napapaní sme si šli zaplávať a venovať sa plážovému hekísovaniu.

Večer sme sa už len zbalili a šli sa konečne poriadne vyspať… zajtra odlietame do Thaiska.

20.deň
Ráno o piatej sme vyrazili na letisko. Odleteli sme do Kuala Lumpur, kde sme presadali na ďalší let na ostrov Phuket v Thaisku. Z letiska sme sa potom tralákali na Karon beach. Večer sme vyrazili na obhliadku okolia a omrknúť slávnu Patong beach. Dali sme si príjemnu večeru, omrkli rockový koncert motorkárov, ktorí tu mali zjazd. Na záver sme potom skočili do baru, kde sme si dali pár drinkov, pár B52 :) a zahopsali si na parkete… :).

Fotky z Kota Kinabalu

Phuket
21.deň
Dens sme sa venovali celodennému plážovaniu a opalovaniu. Po malom zvažovaní sme sa nakoniec rozhodli z Phuketu odísť. To preto lebo Phuket a hlavne tieto pláže nie uplne naplnili naše očakávania. Neboli zlé, ale keď človek vie, že o kúsok ďalej je niečo krajšie, tak… Bookli sme si teda loď, ktorá nás na druhý deň odvezie na ostrov PhiPhi.

22.deň
Za hlučného a masového oblievania sme vyrazili do prístavu. V thajsku sa práve oslavuje nový rok. Všetci sa navzájom oblievajú vodou, ľudia chodia vyzbrojení vodnými pištolkami a delami a oblievajú sa (aj nás). Všetci to berú s humorom a úsmevom, motorkári pivinne zastavujú každých pár metrov a dostávajú spŕšku vody. Nakoniec sa nám podarí dostať sa z tohoto šialenstva a odchádzame loďou smer ostrov.

Phi Phi
22.deň
Po 4 hodinách plavby pristávame na brehu PhiPhi. Konečne sme ako doma. Krásny ostrov s krásnymi plážami nás víta tučnou sprškou z vedier. Aj tu sa voveľkom oslavuje. Rýchlo sme sa ubytovali a vyrazili na pláž… Večer sme si dali riadnu večeru – fried fish in 3 spicy sauce with french fries :). Dobre napapní sme šli na náš prvý bucket :) a mrkli si fireshow on the beach. Po pár bucketoch sme sa ocitli na druhej pláži, kde sme checkovali profesionálnejšiu fireshow a nakoniec sme skončili v beach bare, kde sa tancovalo na pláži aj počas výdatného osviežujúceho daž­ďa.

23. – 26.deň
Plážovanie, opalovanie, papnie melónov a ananásov… natieranie sa opalovacím krémom… večerný bucket – nie len jeden chichi… oslava narodiek na pláži, narodeninový večerný bucket :) a pár B52 :). Plážovanie a plážovanie a plážovanie… jazdenie na bicykli ;) a objavovanie tajných cestičiek, vtipné ranné stretnutia a tajuplné ranné sťahovanie :). Plážovanie a plážovanie a pádlovanie na The Our Beach :) a ďalšie plážovanie…

Cesta domov
27. – 28. deň
Ráno sme sa čerství ako rybky utopené v buckete hahaha vydali na cestu domov. O deviatej sme sedeli na lodi smer Phuket. Z prístavu sme sa odviezli taxánom na letisko. Z Phuketu sme potom leteli do Kuala Lumpur, kde sme 9 hodín čakali na let do Dohy. V Kuala sme si trošku oddýchli a kvalitne zasockovali :). Nakoniec sme sa dočkali nášho nočného letu a o 3:30 sme odlietali do Dohy… Tam sme strávili 3 hoďky a opať sedeli v liedatle smer Viedeň. Nakoniec sa nám skutočne takmer po 40 hodinách podarilo dostať sa na rodnú hrudu… takže dík všetkým za podporu a vidíme sa na bare ;).

PS: Malajzia bola úžasná a osobne ju hodnotím za (pre mňa) najpozitívnejšiu ázijskú krajinu. Samozrejme každá krajina je iná, ale táto na mňa pôsobila skutočne krásne a hlavne veľmi pozitívne.

Fotky z Phuketu, PhiPhi a cesty domov

Siedmy den sme sa vydali na put za objavovanim tajomstiev miestnych jaskyn – Madai caves. Tie su zname tym, ze ich obyvaju obrovske netopierie kolonie. Miestni ludia tam chodia zbierat ich hniezda, ktore predavaju cinanom za dost velke prachy cca 600 ecok za kilo, ktori z nich varia polievku!!! Husty biznis.

My sme nazbierali mrte bat's shit, ale ten za vela nestoji ;). Ale vraj je dobry na plet hahaha…

Anyway, stravili sme v caveoch asi hodku stveranim sa po skalach, brodenim sa vo vode a v netopierych srackach :), dost humac, ale inak pekny zazitok :).

Tu si mozes mrknut par fotiek.

Dalsi den sme mali v plane vyrazit do Sukau omrknut dzunglu a nejaku tu divu zver. Plan nam vsak skrizili nefunkcne bankomaty a kedze najblizsi bol az v Sandakane na severe ostrova, tak sme mali o cestovny zazitok postarane.

Busom sme sa trepali 5 hodin na sever, kde sme nakoniec nasli funkcny bubomat a dostali sme sa opat do baliku ;). V meste sme sa snazili vybavit autobus do Sukau, ale ako to uz byva zvykom, posledny sme samozrejme nestihli :). V tazkych chvilach tentokrat nepomohol kuraci vyvar :) a tak sme zacali uradovat alternativny odvoz u stanicneho manazera (mlady chalanko, ktory uraduje bus tickety). Ten sa nas snazil ukecat na odvoz za strasne peniaze a tak sme ho s prehladom a humorom poslali do este teplejsich krajin ako je malaysia :). Po malom dohovarani, obojstrannom dotahovani, srandovani a kseftovani s vlastnymi teniskami! sme nasli kompromis. Chalanko zavolal svojemu znamemu, ktory bol ochotny nas odviezt za peniaze, ktore sme boli ochotni zaplatit.

Regular bus stoji 30 ringitov na osobu a nasa finalna cena za sukromny jeep bola 35! chichi… Toto bol naozaj slusny deal!!

Sofer bol dost v pohode a auticko tiez. Ruksaky sme nalozili na korbu dozadu a my sme sa rozvalovali na kozenych sedadlach s vypeckovanou klimou :). Po malom rozhovore sme sa spolocne zabavali na tom, ze ma dve zeny a sedem deti!! Prachy zaraba na malej palmovej plantazi kde pestuje babypalms a predava ich plantaznikom sa celkom slusne Love! Kedze jeho prva zena je hrozna papuca a rada mina prachy, tak musi robit este taxikara o com ona nevie a tym si privyraba na vlastne potreby :).

Ale spat k ceste… uspesne sa nam po celom dni podarilo dorazit do Sukau k rieke Kinabatangan, kde sme zapili nas uspesny den poslenymi duskami havany :). Na druhy den rano sme vyrazili na Jungle trek, ktory bol zo zaciatku viac o bludeni ako o trekovani :). Nakoniec sme sa k nam pridali dalsi 3 guideovia, ktori nas previedli blatistou junglou na maly kopec do skrytej jaskyne. Poobede sme potom sli na river cruise, ktory bol naozaj dobry. Podarilo sa nam vidiet okrem par velkych jasterov aj divo zijuce opice! Naozaj super zazitok, pretoze sa nam podarilo dostat sa k nim cca na 3–4 metre!

Po dni plnom zazitkov sme sa vidali este na vecernu river cruise. Tento krat vsak nie za zvieratkami, ale za malym shopingom. S miestnym guidom, ktory sa nas ujal a uzival si s nami kopec srandy, sme vyrazili lodkou pod ruskom tmy do vzdialeneho obchodu pre par piviek :). Tie sme potom spolocne vyluchali pri kartovych hrach :).

Druhy den rano (vcera, 10.den cesty) sme si zbalili ruksaky a vyrazili na cestu do Sandakanu. Mestecka kde sme pred par dnami vyberli peniaze z ATM :).

Nasli sme tu v pohode hotelik – May Fair, ktory runuje stary stryco z ciny. Z vonku vyzera dost shitovo, ale z vnutra je to paradicka: velke izby, velke lcd tv, free dvd, hot shower, air con, internet a ktomu stryco je ako ziva informacna brozura :).

Z tohto hotelika pisem aj tento blog, ale to co sme zazili dnes, o tom az nabuduce.

Fotky zo Sukau – Kinabatangan river