Po safari nás v Arushi okrem bazéna nečakalo už nič zvláštne. Našou hlavnou bojovou úlohou bolo zohnať letenky na Zanzibar. Čas sa nám už pomaly krátil a bolo by zbytočné s ním plytvať a preto sme predtým zvažovanú možnosť ísť busom zamietli. Nestihli by sme totiž v rámci jedného dňa doraziť do Dar es Salaamu a nalodiť sa na poslednú ferry (podľa oficiálneho harmonogramu by sme to stihnúť mali, no realita je ďaleko iná). Tým by sme stratili 1,5 dňa na ceste, ktorou sme už raz išli. Preto alternatíva 2 hodinového letu za asi 3 násobok ceny autobusového lístka aj s ferry a možnosti pozrieť si Tanzániu z vtáčej perspektívy zvíťazili. Ja tomu vravím, že zvíťazil rozum a pohodlnosť :). Musím však povedať, že pohľad na nekonečné africké savany a roztrúsené kruhové dediny afrických kmeňov, bol úžasný a tuším ani letušky na palube neboli najhoršie ;).

Stone Town
Ani sme sa nenazdali a už sme sedeli v taxíku a predierali sa uzučkými ulicami Stone Townu. Všade vládol neuveriteľný pokoj, ulice boli prázdne, len sem tam človek. Budovy vyzerali opusteno, spustlo, mesto duchov… Nechali sme sa odviezť k prístavu a vytipovali sme si pár hotelov z knižky. Nakoniec sme skončili ako vždy v úplne inom – lepšom i keď prvú noc sme museli spať trošku stiesneno. Ale druhú noc sme už boli v peknej veľkej trojposteľovej romantickej izbe :).

Celý ostrov Zanzibar je viac menej arabský, v minulosti tuším Arabom aj patril. Preto väčšina ľudí, ktorí tu žijú sú moslimovia. Je to dosť rozdiel oproti viac menej kresťanskému vnútrozemiu Tanzánie, kde prevládajú kostoly a mešitu vidieť len sem tam. Islam je teda aj odpoveďou na vyľudnenosť počas dňa. Pretože v tom čase prebiehal Ramadán – jeden z najvačších islamských sviatkov. Tento rok (2009) trval od 21. augusta do 19. septembera.

Počas ramadánu je každý moslim povinný počas denných hodín zdržať sa akéhokoľvek jedenia, pitia, fajčenia alebo súlože. Avšak po západe slnka sa všetko mení, ulice sa tesne pred západom slnka začnú napĺňať hladnými ľuďmi, otvárajú sa stánky a začína sa vyvárať. V tomto čase nikoho nič nezaujíma, nikto nič nevybavuje a nerieši. Ak niečo potrebujete musíte počkať, všetko ide stranou pretože je čas ísť jesť. V momente jak odbilo 17:30 začala sa pre všetkých veľká žranica, ktorá trvá ako inak do východu slnka. Jesť začali všetci a naraz. Tento čas (polšiestej) úžasne vystihuje hláška, ktorou sme chvíľu žili a bavili sa na nej: Look! Moslims are having breakfast :). Všade kde sa človek pozrel boli skupinky ľudí s plnými taniermi, rukami, ústami…na móle, na pláži, v reštikách, parkoch, trávnikoch, chodníkoch… všade.

Prvý dojem
Pre nás bol prvý večer v Stone Towne dosť zvláštny. Myslím, že toto miesto na nás aj napriek snahe vôbec nezapôsobilo. Teda zapôsobilo, ale skôr negatívne. Naozaj náš prvý dojem z tohto miesta bol rozpačitý a negatívny. Dokonca sme mali problém nájsť reštiku kde by nám dali najesť a k jedlu doniesli pivko. To sme tento deň totiž potrebovali asi najviac :). Frustrácia pokračovala – vyľudnené ošarpané mesto, kde ti v reštike ani pivo nedajú – až nakoniec sme našli jednu, kde podávali aj alkohol. Bola to jediná! reštika v meste, kde mali pivko, chvála bohu… :) Nakoniec sme sa príjemne najedli pri sviečkach na vysunutej plážovej terase s vychladeným pivkom. Boli sme asi trochu sklamaní, že toto miesto bolo iné ako sme čakali. Mysleli sme, že to tam bude žiť, budú tam ľudia, zábava, pohoda, more a piesok… Museli sme však prijať fakt, že je to staré, tiché a prázdne historické mestečko a že ľudia počas ramadánu nežijú, sú menej veselí, menej sa usmievajú, niektorí sú nervózni a nie veľmi ochotní… proste skoro ako tu v európe… ;)

Druhý dojem
Druhý deň so sebou priniesol aj druhý pohľad. Zo včerajška sme sa trošku vyspali a dali sme mestu druhú šancu :). Vyrazili sme za históriou a po stopách toho čo by malo robiť toto mesto tým čím je… vyrazili sme do ulíc.

Vonku bolo krásne horúce počasie, modrá obloha a neskutočná vlhkosť… ideálny čas na prechádzku za poznaním…

Naša cesta viedla okolo Starej ošetrovne a Veľkého stromu, ďalej pozdĺž pobrežia okolo Palácového múzea. Odtiaľ sme šli do Národného múzea (Palác divov) a potom cez Forodhanijské záhrady sme zašli do Ománskej pevnosti. Z tej sme ďalej vyrazili mrknúť na Katolickú katedrálu a dostali sme sa až k Domu Tippu Tipa. Odtiaľ sme to zobrali smer State house popri záhradách královnej Viktórie až ku Beit al-Amani (Dom mieru). Potom sme šli popri parku Jamhuri a dostali sme sa k Anglikánskej katedrále, ktorá dnes stoji na mieste bývalého trhu s otrokmi. Tam sme si pozreli posledné dve otrokárske väznice, kde v každej z nich držali 75 otrokov. Na záver sme sa pomotali na Centrálnom trhovisku a cez uličky sme sa prekľučkovali späť k hotelu… bol totiž už čas vyraziť na moslimské raňajky ;).

Myslím, že toto malé preniknutie do histórie nám tiež pomohlo pochopiť toto miesto. Zvlášť otrokárska minulosť je tu dosť silná a dnes je ťažké si vôbec predstaviť čo všetko sa tu v minulosti dialo. Jedna vec je o tom doma čítať či sa o tom učiť. Druhá byť na mieste kde sa to celé dialo a snažiť sa to pochopiť. Tretia… som rád, že je to minulosť, ktorá sa snáď nikdy nebude opakovať.

Stone Town je teda staré mesto, istým spôsobom pekné, zvláštne, iné a hlavne plné histórie…

Neviem, čo by som tu robil dlhšie ako dva dni… hm možno by som ešte šiel okúsiť kúpele a možno by sa ešte niečo našlo ;). Ale na teraz nám stačilo, čakajú nás totiž ešte biele piesočné pláže… zajtra… :)

4. deň na africkom safari
Naša posledná noc na safari bola naozaj výnimočná… bola totiž najstudenšia zo všetkých, brrr. Ešteže sme boli vyzbrojení celkom dobrými spacákmi a príjemnými vankúšikmi :). Po dobrej večeri a záverečnom pivku sme prebehli do stanu a rýchlo sme sa našolíchali do spacákov. S Bombom sme si ešte pozreli fotky z predošlého dňa, dali sme si záverečný flash ;) a lala salama (dobrú noc).

Naše sladké sny o levoch, či skôr leviciach ;), prerušil akýsi šuchot a mľaskot… Otvoril som oči a keby som neležal, tak by som asi padol na zadok :). Do stanu sa nám uprostred noci tlačí hladná zebra… neverím vlastným očiam a pozerám na Bomba, ktorý sa rovnako ako ja nezmohol na slovo. Chvíľu pozeráme na seba, chvíľu na zebru, opäť na seba a asi sme obaja rozmýšľali nad tým či stála spíme a sa nám to sníva alebo či je to skutočnosť :). Vystrašene sme hľadeli na zebru, ona na nás, my na seba a takto sa to chvíľu striedalo :). Nakoniec zebrička odišla a my sme sa nezdržali smiechu hehe… bola to fakt hustá haluz. Potom sme len tak ležali a chvíľu pozerali na zebry ako chodia okolo našich stanov a papajú trávu. Dúfali sme len, že nezakopnú o naše kolíky a nezbúrajú nám stan. Nakoniec sme pri ich hlasnom prežúvaní a šuchote kopýt zaspali…

Ráno sme sa zobudili vďaka budíku veľmi skoro, vonku bola stále zima, tráva však pekne pokosená a po zebrách ostali len hnedé hromádky ;). Pri východe slnka sme si dali horúci čaj, ľahké raňajky a vyrazili sme na cestu do krátera.

O kráteri
Kráter je úžasný tím, že vo vnútri žijú zvieratá takmer dokonalo oddelené od okolitého sveta. Závisle samé na sebe a jedny na druhých. Kolobeh života a sním aj potravinový reťazec tu fungujú úplne dokonalo. Zvieratá tu žijú v rovnováhe, žiaden druh tu výrazne nedominuje a nepremnožuje sa… Je to naozaj zázrak prírody. Niektoré zvieratá sem prichádzajú či dokonca môžu odísť, iné sú tu uväznené naveky. Takými sú napr. hrochy, ktoré nedokážu prejsť viac ako 20km a deň bez vody neprežijú. Napriek tomu si tu žijú už stovky rokov v blahobyte a nič im tu veru nechýba.

Zvláštnosťou je, že dole v kráteri vôbec nežijú žirafy, ale napr. tam zase žijú nosorožce. Aj na tie sme tento deň mali šťastie. Nosorožcov tu veľa nežije a zdržiavajú sa väčšinou na úbočiach krátera. Preto je naozaj len otázkou veľkého šťastia nejakého vidieť.

Inak sme mali opäť šťastie na levov, videli sme mladú leviu rodinku, byvoly, hrochy, hyeny a tiež šakaly. Roger nám stále vravel, že na tomto safari máme veľké šťastie a darí sa nám vidieť viac ako iným, veď sme videli aj nosorožce. Na záver dňa sa nám ešte podarilo vidieť špecialitu a to hyenu na love. Zvláštne na tom je, že hyeny takmer vôbec nelovia a skôr sa priživujú na úlovkoch iných, napr. levov. Hyena útočí len zriedka, keď sa jej naskytne výnimočná príležitosť. Tento krát sa nepozorné prasiatko priplietlo nechtiac veľmi blízko a hyena šla tvrdo po ňom. Zákon prírody nepustí a tak hyeny a potom šakaly malí chutný obed.

Vedomostné okienko
Hyeny svoje obete nezabíjajú a jedia ich zaživa. Je to preto, lebo pach krvi sa vzduchom rýchlo šíri a ostatné hyeny ho dokážu zacítiť na vzdialenosť 4 km a okamžite sa rútia k úlovku. Hyena preto nestráca čas usmrtením, ale len nevyhnutným zásahom na znehybnenie či omráčenie a pustí sa do najjemnejších častí aby stihla v čo najkratšom čase zožrať čo najviac. Ďalšie hyeny sa okamžite zbiehajú so širokého okolia a najsilnejšia vždy vyhráva… je to skutočný boj o život.

Po tomto zážitku sme si aj my išli spraviť obednú pauzičku a poriadne sa nadlábnuť. Nemali sme síce prasiatko ako hyeny, ale naše grilované kurko a syrový sendvič neboli úplne zlé ;).

Nakoniec sme si ešte pozreli happy hippos :) a vyrazili na cestu von z krátera. Naše zážitky so zvieratkami síce skončili, ale aby sme sa náhodou nenudili, tak asi v poslednej tretine kopca pri výjazde z krátera, našu jazdu prerušila ohlušujúca rana. Znelo to ako keď sa rozletí pneumatika. Rýchlo sme zastavili, skontrolovali kolesá a všetko vyzeralo byť v poriadku. Pozeráme ďalej a pod autom vyteká voda… zlé znamenie. Kapota nám samozrejme nešla otvoriť, mechanický zámok bol zaseknutý… asi po 20 minútach sa nám to predsa len podarilo. Konečnú diagnózu sme stanovili na odtrhnutú nasávaciu hadicu z turba (to bola ta hlasná rana) a vyvretú vodu z chladiča. Aby to nestačilo tak chladiaci okruh sa zavzdušnil a na odvzdušňovanie sme nemali dosť vody. Naše vyhliadky boli dosť mizerné. Bez turba a chladiča v horúčave vyjsť zvyšok stúpania na okraj krátera. Počkali sme kým motor trochu vychladol a vydali sme sa na cestu. Bez turba to šlo pomaly a bez chladenia sa motor rýchlo prehrieval, ručička teplomeru stúpala do červeného pola… Dali sme si jednu či dve pauzičky na vychladenie a nakoniec sme aj túto náročnú úlohu zvládli a vyšli sme až hore. V najbližšej kvázi dedinke sme s pomocou miestneho chalanka nasadili a hlavne upevnili nasávaciu hadicu, doliali vodu do chladiča, odvzdušnili ho a autíčko bolo opäť ako nové, hurá :).

Koniec nášho safari bol teda celkom akčný :). Potom nás už len čakala cesta späť do Arushe, do nášho hotelíka s bazénom, ach jaj… :).

3. deň na africkom safari
Tretí deň ráno sme sa zobudili uprostred národného parku. Slnko už začínalo páliť a nás čakali opäť samé povinnosti… našou hlavnou úlohou bolo sa napapať, sadnúť do auta, otvoriť strechu a užívať si nekonečné savany plné zvierat… raj na Zemi.

Serengeti je najväčším africkým parkom a je známy hlavne vďaka úžasnému úkazu akým je migrácia zvierat. Tie každoročne putujú z celého parku Serengeti (Keňa, Tanzánia) na okraj oblasti Ngorongoro, kde nerastú žiadne stromy a tráva tu má výšku asi 10cm. Putujú sem z jednoduchého dôvodu – porodiť potomkov, nakoľko pre predátorov je tu takmer nemožné sa schovať. Môžu tu preto v kľude vychovávať a kŕmiť svoje mladé potomstvo. A keď sú mláďaťa dostatočne veľké a silné, tak opäť putujú všetky zvieratá v tisícových stádach za vodou a potravou niekam inam.

My sme aj tento deň mali opäť šťastie na levy, žirafy a dokonca sa nám ako jedným z mála podarilo zazrieť malé levíčatko, ktoré sa rýchlo pred nami utekalo skryť za skaly, kde ho strážila jeho mamina. Naozaj kombinácia nášho šťastia a Rogerovho sprievodcovského umu a intuície nás občas doviedla k úžasným stretnutiam.

Jedným z takých bolo aj pozorovanie leva ako sa pripravuje na lov antilopy. Dokonca sme mali šťastie toto divadlo sledovať dvakrát. Bolo fakt úžasné sledovať ako sa lev zakráda, schováva v tráve, dokonca poza naše autá. Ako si dáva pozor na smer vetra a plazí sa v tráve, v ktorej sa dokonale stráca. Tu som naozaj pochopil, že ak by som v tej tráve stál a lev by bol na pol metra odo mňa, tak by som vôbec o tom ani netušil a podal by si ma ako ľudskú fašírku.

Lov nakoniec dopadol neúspešne, zvieratka sú predsa len dostatočne obozretné i keď veľa veru nechýbalo… už len asi dva tri metre a nebolo by úniku…
Zároveň sme sa dozvedeli, že lev si dáva na príprave útoku veľmi záležať a keď si nie je takmer na 100% istý, že korisť uloví, tak lov predčasne vzdá. Je to vraj preto, lebo každý útok ho stojí veľa síl a energie a môže sa stať, že po troch či štyroch neúspešných útokoch mu na ďalší nezostane dostatok síl a umrie… úspešnosť lovu sa preto pohybuje nad 90%, musí, inak by to malo pre leva fatálne následky.

Dnes sme dokonca videli aj hyeny celkom zblízka, naozaj nechutné zviera, ale aj ono tu hrá svoju úlohu. Btw vedeli ste, že samica hyeny je obojpohlavná? Okrem vagíny má aj regulárny penis zo semenníkmi, avšak nefunkčný. Tie produkujú testosterón, ktorého hladina je rovnaká alebo vyššia ako u samcov. Samice dorastajú do väčších rozmerov a majú dominantné postavenie. Vďaka kryciemu manévru s pohlavnými orgánmi sú od samcov na nerozoznanie a tak s vedúcou pozíciou nemajú problém. Pri háraní vďaka svojej dominancii nie sú veľmi obťažované, práve naopak, ony si vyberajú samca, s ktorým splodia silné potomstvo (na hulváta – zozadu a bez predohry hehe :)).

Na záver dňa sme sa vydali na cestu späť a opustili sme brány Serengeti. Presne na hranici z Ngorongoro Conservation Area sme dostali náš druhý defekt… Tento krát sme pneumatiku úplne zničili, prerezala sa o nejaký naozaj ostrý kameň, pretože ten rez bol dlhý a čistý… pred sebou sme mali ešte ďalekú cestu a v rezerve ešte jedno koleso… no čo, ďalšie dva defekty snáď nedostaneme ;).

Podvečer sme dorazili na úpätie krátera a v kempe sme sa stretli s celou kopou turistov… toto miesto okrem toho, že je obľúbené, pretože je na okraji krátera, je aj určitá „safari“ križovatka. Stretávajú sa tu ľudia, ktorí prichádzajú na safari, tí ktorí zo safari odchádzajú, tí ktorí strávili deň v kráteri, ale aj tí, ktorí tam ešte len pôjdu…

Okraj krátera a teda aj náš kemp sa nachádza vo výške približne 2200mnm a teplota tu v noci klesá pod 10 stupňov a to vraj v Afrike je teplo… niekto nás na geografii pekne klamal! ;)

Nás čaká zostup do krátera zajtra ráno… ale to najprv musíme prežiť mrazivú africkú noc…

2. deň na africkom safari
Niet na to zobudiť sa ráno uprostred africkej savany… Ráno bolo trošku chladné a tak som na seba navliekol tričko z dlhým rukávom… k tomu kraťase a slnečné okuliare – zas až tak strašne chladno nebolo hehe ;).

Náš big Matiti nám už pripravil self-service raňajky, všetko pekne prestreté na stole. Ako predjedlo sme si dali ovocie, k tomu čaj a tuším africkú omeletu s toastami. Chvíľku sme si posedeli a kým sme vykonali nevyhnutné ranné hygienické povinnosti, všetko bolo takmer pripravené na presun smer Serengeti National Park.

Brázdili sme krajinu, ktorá sa postupne začala meniť… Naša cesta do Serengeti viedla cez Ngorongoro Conservation Area, ktorej hlavnou dominantou je Ngorongoro Crater, ktorý sa týči do výšky približne 2200 metrov. Ale dnes sme cez neho len prefrčali a dali si len malé preview. Máme totiž v pláne sa na ňom a hlavne v ňom zdržať až o dva dni neskôr…

O Africkej prírode
Roger nám postupne vysvetľoval rozdiely medzi jednotlivými národnými parkami. Každý je totiž takmer úplne iný. Odlišné sú v prvom rade geomorfologicky – čo znamená, že sú typovo odlišné. Tarangire National Park je zvlnený a podnebím a pôdou uspôsobený tak, že sa tam darí v prvom rade baobabom a slonom. Ngorongoro Conservation Area je pre zmenu hornatá a dominuje tu už spomínaný kráter, ktorého okraj dosahuje výšku 2200 metrov a je hlboký približne 600 metrov. Podnebie je tu chladnejšie a tým aj fauna podstatne rozmanitejšia. Stromy sú tu vyššie a tak sa tu darí veľmi dobre napr. žirafkám. Serengeti národný park je zas absolútna zatrávnená rovina bez stromov. Samotný názov Serengeti v svahilštine znamená „rovina“ a veru celý park je až neskutočne rovný. Schovať sa tu nie je veľmi kam a tak najbezpečnejšie miesto je v jeepe ;). Darí sa tu hlavne zvieratkám, ktoré majú radi nekonečné trávnaté pastviny (antilopy, zebry, pakone, byvoly a iné) a potom zvieratkám (levy, leopardy, hyeny a iné ), ktoré majú radi zvieratká, ktoré majú radi nekonečné trávnaté pastviny hehe :).

Africké okienko alebo prečo v Serengeti nerastú stromy
Ako sme sa dozvedeli od nášho afrického priateľa a sprievodcu Rogera, tak pred miliónmi rokov tu vybuchla sopka (Ngorongoro), ktorá vymrštila z útrob zeme obrovské množstvo skál do obrovských vzdialeností. Tieto skaly pokrývajú celý povrch a tvoria základnú podkladovú vrstvu, na ktorej sa časom eróziou vytvorila relatívne tenká pôdna vrstva. A keďže skalnatý podklad je príliš tvrdý a nehostinný, stromy sa tu nedokážu udržať a tak tu všade rastie len tráva… Zároveň túto oblasť využívajú obrovské stáda pakoňov a aj iných zvierat na migráciu za vodou a potravou a to práve vďaka tomu, že tu nerastú stromy, len tráva, vďaka čomu je tu dobrá viditeľnosť na veľké vzdialenosti a práve tá je základným predpokladom ochrany pred predátormi.

Okrem množstva informácii o prírodných krásach či zvieratách sme sa dozvedeli aj dosť o afrických kmeňoch, o ich živote, minulosti a možnej budúcnosti. O tom ako sa tu vo veľkom zabíjali zvieratá, ako sa tu pytliačilo a stále pytliači, o obchode so slonovinou a inými zvieracími komoditami. O tom ako sa dnes parky strážia a ochraňujú, ako sa chránia a zachraňujú zvieratá… Je až neskutočné aké obrovské počty zvierat boli vyzabíjané a ani si neviem predstaviť tu neskutočnú nádheru, to ako to vyzeralo keď sa všetko okolo hemžilo zvieratami.

Mne ani neprišlo, že ich je tu málo, skôr naopak, no keď si predstavím, že by ich tu malo byť niekoľko sto alebo tisíc násobne viac, tak až sa mi zastavuje dych… miesta je tu dosť a verím, že v minulosti to tu musel byť skutočný raj na zemi, hm, a pravda je, že stále aj je!

Maasaiovia – priateľský kmeň domorodcov
Maasaiovia tvoria dosť veľkú časť tanzánskej populácie a žijú tradičným životom už celé storočia. Majú svoju kultúru, zvyky a tradície, ktoré napriek vplyvu moderného civilizačného pokroku dodržujú. Rešpektujú politické zriadenie, svoje deti posielajú do škôl (školská dochádzka je pre všetkých povinná) a žijú v súlade s prírodou, ktorú rešpektujú a neničia. Práve naopak, spolupracujú s vládnymi a medzinárodnými organizáciami pri ochrane parkov, starostlivosti o zver, označujú oblasti výskytu múch cece, ktoré šíria spavú nemoc a podobne. Sú jediným kmeňom, ktorý má vládne povolenie žiť na území chránených oblastí a využívať ich pre svoje potreby. Všeobecne sú priateľský, zodpovedný a chápu svoju závislosť na prírode a z toho vyplývajúcu potrebu ju chrániť a starať sa o ňu.

Nám sa podarilo zastaviť v jednej takej dedine Maasaiov. Každý sa u nich môže zastaviť. Mladí, ktorý chodia do školy už vedia po anglicky a tak sa vždy nájde niekto, kto vás po dedine prevedie. Samozrejme nič nie je zadarmo, hlavne nie pre Mzungus (biele tváre) a tak za pár papierikov, ktoré takto putujú naozaj do rozpočtu dediny (nie do rozpočtu jednotlivca) sa dostávame dnu.

Pred vstupom za hradby, ktorými je dedinka obohnaná (ochrana pred zverou), si musíme vypočuť spev žien a absolvovať očistný uvítací tanec. Sú to staré rituály, ktoré sa stále dodržiavajú a nám čo to napovedajú o kultúre… Vo vnútri dediny je všetko jednoduché a praktické. Príbytky sú z trávy, konárov a hliny, vo vnútri úplne tmavé – bez okien a vo vnútri každého domčeka sa udržiava pahreba. Tá sa využíva jednak na varenie a tiež ako zdroj svetla. Muži žijú oddelene od žien v inej časti dediny a striktne sa táto tradícia dodržuje.

Pre najmenších je za dedinou pri najbližšom strome zriadená „škola“. Pri strome kvôli tieňu ;) a o peň sa opiera veľká tabula, pred ktorou sú drevené lavice, v ktorých sa najmenšie deťúrence učia abecedu, čítať, písať, počítať a to vo svojom svahilskom jazyku a aj v angličtine…

Po tejto vyčerpávajúcej návšteve sa nakoniec so všetkými lúčime, nasadáme do jeepu a vyrážame ďalej…

Cesta africkou savanou
Okolo obeda sme sa dostali na cestu, ktorá ide krížom cez Serengeti. Je to jedna z najhorších ak nie najhoršia cesta akou som kedy išiel a k tomu neskutočne prašná. Je to naozaj zážitok tade ísť, pred prachom sa neuchráni absolútne nič. Všetci sme kompletne pokrytí súvislou vrstvou špiny a vytrasení tak, že aj keď zastavíme, tak mám pocit, že sa stále hýbeme. Vybudovať cestu tu má minister dopravy v pláne už nejaké to desaťročie, no stále mu niekam miznú peniaze, ktoré sú na výstavbu určené. Darmo, korupcia je tam rovnaká ako tu, hm asi o trošku väčšia, ale len o trošku ;). A tak sa po ceste občas mihnú ťažké mechanizmy, ktoré upravujú a zarovnávajú povrch do ako takej roviny.

Btw táto cesta je vytvorená odhrnutím vrchnej pôdy a jazdí sa vlastne po kamenistom podklade. Je tu pekne vidieť, prečo tú tie stromy vlastne nemôžu rásť…

Po niekoľkých hodinách jazdy týmto tankodrómom dostávame defekt na zadnej pneumatike, prvý na tomto výlete ;). Sme preto nútení zastaviť uprostred ničoho, všade navôkol je len nekonečná rovina a vidieť až na horizont každým smerom… neuveriteľné.

Chlapci borci si z výmenou pneumatiky hravo poradili i keď na začiatku mali problém z dômyselným zariadením na zdvíhanie vozidla, ktoré bolo kvôli prachu zaseknuté. Nakoniec všetko dobre dopadlo a pokračovali sme ďalej.

Po niekoľkých desiatkach km sme zišli z tejto cesty a vydali sme sa na predvečerný game drive ešte pred tým ako dorazíme na camp site. A veru vyplatilo sa! Objavili sme mladú leviu rodinku, na čele s krásnym levom s veľkou hrivou, oddychujúcu v tráve hneď kúsok od našej cestičky. Toto bolo asi najbližšie stretnutie s tak veľkým levom, ležal asi 5 metrov od nášho auta a Roger nervózne sledoval každý jeho pohyb a prikázal nám zavrieť všetky okná, pre istotu ;).

Po tomto zážitku nás šťastie neopúšťalo a okrem sloníkov sme ešte našli leoparda oddychujúceho v korune stromu.

Na záver sme sa ešte potešili z hrošíkov, ktorí sa váľali vo vodnom kúpeli.

Dnešní deň bol opäť dosť hustý a náročný. Veľa sme toho precestovali, veľa sme videli, veľmi veľa sme sa toho dozvedeli a večer sme sa veľmi veľa napapli :). Zajtra ráno máme v pláne vstať skoro, aby sme doobeda toho stihli pobehať čo najviac… tož čo chlapci? Jedno dve pivká a lala salama :).

1. deň na africkom safari
Po rozlúčkovej noci sa nám veru len ťažko ráno vstávalo… ešteže sme sa prezieravo zbalili pred večerou ;). Bolo tuším deväť hodín ráno, náš jeep už stál pre hotelom aj z driverom, kuchárom a šťastnú cestu nám prišla zapriať aj Janet :). Myslím, že keď nás videla, tak sa opäť raz pobavila :), ale tak čo už, pravidlá sú pravidlá :). Chvalabohu v jeepe sme mali dostatok minerálok a aj sedadlá boli dostatočne pohodlné a tak sme mohli vyraziť na cestu a príjemne si schrupnúť :).

Čakala nás asi 4 hodinová jazda do Tarangire National Park, ktorú sme úspešne prespali. No čo, potrebovali sme si trošku oddýchnuť a nabrať síl. Koniec koncov určite sa po ceste nebolo na čo pozerať ;).

Tarangire National Park je známy vďaka tomu, že na jeho území rastie úžasné množstvo obrovských Baobabov a voľne žije veľký počet slonov. Slony boli aj prvé zvieratká, ktoré sme v parku videli…teda okrem vtákov a opíc, ale tie sa nepočítajú ;). No a samozrejme Baobaby. Tie boli na každom kroku, naozaj obrovské mohutné stromiská, ktoré dodávajú krajine určité čaro jedinečnosti.

Po ceste do parku sme sa zastavili v kempe, ktorý je mimo územie parku a zložili sme všetok náklad aj spolu s kuchárom. Ten s nami na game driving nechodil. Jeho úlohou bolo postarať sa o všetky veci, postaviť stany a navariť pre nás večeru :).

My sme sa zatiaľ vydali do parku. Vstupná brána doň je postavená na príjazdovej komunikácii a každý musí zaplatiť vstupný poplatok a poplatok za auto. Jazdiť mimo vytvorených ciest a cestičiek je prísne zakázané a pokutované. Je to kvôli ochrane prírody a zvierat, no nijako to nebráni blízkym stretnutiam so zvieratkami, takže ťažká pohoda. Parky tu nie sú nijako viditeľne ohraničené, nejde o žiadnu Zoo, ale je to naozaj chránená oblasť s divoko žijúcimi zvieratami.

Po úvodných formalitách, sme si otvorili na jeepe strechu a vyrazili do divočiny… za volantom sme mali svojho šoféra a sprievodcu v jednej osobe. Chalanko sa volá Roger a jazdí safari uz 9 rokov. Študoval na špecializovanej akadémii pre sprievodcov v Serengety, kde sa naučil o prírode, národných parkoch a zvieratách, ktoré tu žijú naozaj veľmi veľa. Bol veľmi príjemný, priateľský a zhovorčivý, vychádzal nám maximálne v ústrety, nenáhlil sa a o každom zvierati nám z veľkým záujmom rozprával rôzne múdrosti. Bolo vidieť, že sa vyzná a cítiť, že ho to naozaj baví… miestami som mal pocit, že viac ako nás, alebo teda viac ako Mikiho ;).

Celý zvyšok dňa až do západu slnka sme strávili jazdením po divočine a obzeraním prírody a divých zvierat. Videli sme slony a malé sloníky, zebry, žirafy a aj malé žirafky, opice, pakone, antilopy, divé prasiatka, pštrosy a iné vtáky a dokonca prvé levy… Bol to naozaj úžasný prvý kontakt s divokou africkou prírodou, za pár hodín sme toho videli a zažili neskutočne veľa.

Myslím, že fotky toho povedia viac ako ja dokážem napísať, tak si ich užite :).

Večer sme boli už naozaj zničení a boli sme radi, že nám naša veľká Matiti navarila tučnú večeru, po ktorej sme sa pobrali tučne sa vyhajať do našich luxusných stanov… zajtra nás čaká prebudenie v africkej divočine, ďalšie divé zvieratá a cesta do Serengeti National Parku.

Piaty deň ráno, konečne dostatočne vyspatí, sme sa pobrali na autobusovú stanicu a opustili sme brány veľkomesta. Už sme sa celkom tešili, v Dare to nebolo totiž až také zaujímavé ako sme predpokladali. A tak vyrážame za dobrodružstvom o deň skôr.

Cesta busom
O ceste z Dar es Salaam na sever do mesta Moshi (hlavná bašta Kilimandžára) a následne do Arushe (bašta pre národné parky) sa toho popísalo dosť a človek sa dočíta rôzne informácie. Prevládajú skôr negatívne správy o tom aká zlá a rozbitá cesta tam vedie, o tom ako šoféri jazdia ako zmyslov zbavení a v neposlednom rade hrozivé štatistiky smrteľných nehôd…

Neviem, ale čo to sme už precestovali a rozhodne toto nebola najhoršia, ani nijako tragická cesta. Asfaltka bola rovná, zákrut tiež nebolo veľa, premávka bola striedma a šofér šiel primerane. Rozbité cesty majú skôr v Kambodži, zákrut je dosť v Laose a šialenú jazdu si človek môže užiť napr. v Nepále alebo aj v Malajzii :).

Jedine čo by som na tejto ceste privítal je viac ako jedna zastávka počas 11 hodinovej jazdy.

Tak či onak nakoniec sa nám pod rúškom tmy podarilo úspešne doraziť do cieľa. Na autobusovej stanici vládol trochu chaos, kopec opruzovačov, taxikárov a podobne…
My sme sa im tento krát úspešne vyhli a zbavili – mali sme totiž vybavený odvoz a dokonca aj hotel :). Dovolili sme si trošku pohodlia a luxusu na tejto „náročnej“ expedícii ;).

Okienko afrických omylov
Na hodinách geografie sme sa vždy učili, že v Afrike je teplo. Najteplejšie je okolo rovníka a teplo je tu po celý rok. Čo teplo, horúco a aj preto majú obyvatelia čiernu pleť. Tá ich chráni pred ostrým slnkom.
A aká je pravda? Teplo tu je, ale horúco nie. Cez deň príjemných 25 a večer asi 15°C :). Ešteže sme mali so sebou aj trička s dlhým rukávom a windstoperky :).
V noci som zaspával zabalený v perine a deke, s teplým čajíkom v rukách pozerajúc Star movies alebo HBO hehe :).

Chalankovia nás teda odviezli až do hotela, kde nás už čakala príjemná izba s výhľadom na bazén :). V reštike sme si dali večeru a pár piviek, hladní sme boli ako vlci. Tuším sme si dali každý polovicu grilovaného kuraťa a bolo naozaj chutnučké :).
Po dobrej večeri bolo treba dodržať pár pravidiel.
Prvé pravidlo: vypáliť červa :).
Druhé pravidlo: poriadne sa „aklimatizovať“ :).

Obe pravidlá sme si zobrali k srdcu, veď predsa si nechceme privodiť zdravotné ťažkosti ;). V dobrej nálade sme si našolíchali múdru stránku v knižke „Pití a noční život“ a potom vyšli na aklimatizačnú prechádzku do miestneho baru, kde chvalabohu okrem barmana bolo len zopár miestnych. Dali sme si pár aklimatizačných drinkov ;) a pobrali sa späť na hotel… Ale čo čert nechcel, do cesty sa nám priplietol ďalší magický bar a čuduj sa svete plný miestnych mladých ľudí… No čo, však už sme skoro ako locals. Pokecali sme s ochrankou, dievčinou čo predávala vstupné a keďže sme už boli zbehlí v svahilčtine, tak sme vstupné platili ako miestni študenti. My nie sme predsa žiadni mzungus, my len tak vyzeráme! :)

Barman bol o chvíľu náš kamoš a keďže sme boli v celom klube jediné biele zadky, tak o zábavu veru nebola núdza :). Ľudia boli príjemní, zvedaví na nás rovnako ako my na nich a tak sme im predviedli, že aj bieli chlapci vedia „skákať“ hihi :). Trošku sme si teda zatancovali, čo to popili a slušne sa pobrali na hotel ;).

Druhý deň bol veru zaujímavý, trochu roztržitý, ale aspoň vtipný. Ráno sme mali totiž dohodnuté stretnutie s majiteľkou agentúry cez ktorú sme si organizovali Safari advanture. Tetuška sa volá Janet a okrem iného nám pomáhala s bookovaním hotela, ktorý nám celý zaplatila ešte predtým ako sme prišli a kopou ďalších organizačných vecí…
Myslím, že z nás mala celkom srandu, hlavne keď nás videla hneď z rána po „aklimatizačnej“ noci hahaha…

Nakoniec sme s Janet všetko potrebné vybavili, dohodli, vyplatili a mohli sme sa tešiť na 4 dňové tučné safari s vlastným jeepom, šoférom a kuchárom! :) Ale o tom až neskôr…

Prechádzka mestom
Do safari nám ostávali dva dni a tak sme jeden deň strávili poznávaním mesta. Celý deň sme prechodili ulicami, trhmi, obchodmi… samozrejme neustále sprevádzaní opruzovačmi, mladými „sprievodcami“, predavačmi hlúposti, obchodnými nadháňačmi, predavačmi svetových novín (slovenské nemali ;)) a rôznymi falošnými či pravými umelcami, maliarmi, kresličmi a inými pouličnými lapačmi bielych dolárov…

Musím priznať, že prudičstvo tu má vybudovanú tradíciu a skôr či neskôr každý mzungu pochopí, že je lepšie mať jedného či dvoch prudičov na pár hodín ako každé 3 minúty iných :). A tak človek na ulici nadviaže pár známosti a falošných priateľstiev. Ale nájdu sa tu aj poctiví a milí prudiči, ktorí majú svoju tvár, svoj štýl a človeku neprídu až tak otravní…

Je potom na každom ako sa stým vysporiada, ale dôležité je brať to s nadhľadom, priateľsky a tváriť sa, že tu o peniaze predsa nejde. Informácie o mzunguoch sa ulicami šíria rýchlo o tých hlúpych, z ktorých doláre padajú na každom kroku, ale aj o tých s ktorými sa biznis nerobí, len vtipkuje a kecá…
Jedno dievča z dánska raz povedalo veľkú múdrosť, a síce to že tajomstvo ako vychádzať s prudičmi tkvie v takzvanom ostrom pohľade „Strong eye“. Je to pohľad, ktorý si žiada tréning a veľa praktických skúseností a keď si túto techniku človek osvojí, môže ulicami chodiť s úsmevom a kľudom leva – skoro ako my hihi :).

Výlet po okolí
Druhý voľný deň v Arushi sme sa rozhodli omrknúť trochu okolie, pozrieť si dedinky a okolitú prírodu, skúsiť sa trochu priblížiť skutočnému životu a kultúre miestnych ľudí.

Ideálny spôsob ako také niečo podniknúť je najať si sprievodcu, ktorých je tu viac ako dosť. Náš hotel patril do Pítrovho rajónu :). Peter je skúsený sprievodca, pán v stredných rokoch, vtipný a veľmi ochotný. Miestni ho už poznajú, mnohí dokonca osobne a pre mladú generáciu je istým vzorom. Každý deň ma veľa práce a klienti sa k nemu radi vracajú. Ale tak ako všetci aj on má rád vôňu dolárikov vytlačených po rokou 2006 ;). Koniec koncov nejde tu o žiadnu dobročinnosť, ale o skutočný biznis…

Pravda je, že aj na takýto výlet sa človek môže vydať sám, no problém je, že s našou ružovou tvárou budíme všade istý rozruch, hlavne mimo mesta a sprievodca tvorí akýsi prvok dôvery a všeobecnej prijateľnosti.
Peter Guide nás zobral za mesto, cez pár dediniek na neďaleký kopec odkiaľ bol krásny výhľad na mesto a jeho okolie. Okrem nás sa tejto malej výpravy zúčastnili aj tri krásky z Dánska. Vtipné na tom bolo, že ony nevedeli, že nás Peter pribral na tento výlet. Nestihol im to povedať :), teda akože nestihol, asi im to nechcel komplikovať… My sme zas čakali tri zazobané paprdáčky (staršie ženy na dôchodku) z Dánska, no opak bol pravdou… nakoniec to celkom dobre dopadlo a po krátkom zoznámení sme vyrazili…

Tri danish girls
Tri mladé slečny, v našom svete nie veľmi nápadné, no v Afrike so svojimi absolútne blonďavými vlasmi totálne neprehliadnuteľné :). Tuším mali okolo 20–21 rokov, študentky, kamošky… nikdy samé necestovali.
Pred začiatkom nového školského roku sa rozhodli, že vyrazia okolo sveta. Kúpili si letenku around the world, zbalili ruksaky, zobrali dáke úspory a vyrazili na 4 mesačnú cestu. Začali hneď zhurta v Afrike (Tanzánia), kde strávili prvý mesiac. Druhý mesiac strávia v Thajsku, tretí v Austrálii a ten posledný na Hawaii :). Robia úžasnú vec, hlavne pre seba… Vypadnúť, vidieť a zažiť iný svet by mal každý, každému by som to doprial… ;)

Výlet bol fajn, prešli sme pár dedín, videli sme ako ľudia žijú, ako sa bavia, ako perú, ako pestujú zeleninu, ako spievajú a tiež ako sa modlia. Bola nedeľa a táto severná časť Tanzánie je viac kresťanská ako moslimská. Kostolov je tu požehnane, každý kilometer jeden. Omša tu vždy trvá tri hodiny, nie ako u nás jednu.
Ísť do kostola je spoločenská udalosť, hodinu sa počúva kázanie, hodinu sa ľudia modlia a hodinu všetci spolu spievajú a keď sa spieva je to skoro ako na žúre, úžasná vec :). Keby to bolo aj v našich kostoloch také, tak bohvie, možno by tam chodilo viacej ľudí a možno aj ja či ty, samozrejme ako VIP hehe :).

Po výlete na kopec a peknom výhľade sme sa vrátili späť do mesta na obed. Baby nás pozvali k sebe a ich kuchár nám navaril tučný obed. Ryby, zelenina, ovocie a pivko :).
Po malom vytrávení náš deň s Peterom pokračoval ďalej. Tento krát nás zobral pozrieť na nedeľný dobytkársky trh za mestom. Je to miesto, kde sa stretávajú muži zo širokého okolia, muži z rôznych kmeňov, dedín, či miest. Je ich tam celá zmes a každý jeden priniesol časť svojho najcennejšieho majetku (dobytok) na predaj či výmenu. Obchoduje sa tu s teliatkami, kravami, býkmi, ovcami, baranmi, kozami, capmi a inými rohatými :).

Po tomto zážitku sme prešli o nejaký ten kilometer, dva vzdialený ženský market. Tu to bolo o čosi väčšie a živšie. Predsa len, ženy a trh to ide do kopy ;). Tu sme sa naučili jednu zaujímavú vec. A síce, že každý domorodý kmeň značí svoje dievčatá určitým symbolom. Robí sa to na obe líca a vyzerá to ako vyrezané malé znamenie. Robia to preto aby všetkým bolo jasné ku komu patria, aby sa nestratili a aby ich nikto neukradol.

Na tomto trhu sme si veľmi nemali čo kúpiť, obchoduje sa tu vo veľkom s handrami, šatami, dekami, opravuje sa tu oblečenie, či šije na mieru… možno sme si mali dať spraviť custom taylor, na večer do baru haha ;).
Ale tak či tak, pre mňa toto miesto bolo jedno z tých zaujímavejších. Tetušky a maminy boli veľmi vtipné, radostné, zhovorčivé a nakoniec sa mi podarilo spraviť s nimi pár fotiek. Bola tam jedna mladá mamina (tehotná), ktorá sa úžasne dokázala smiať, hlavne na svojich fotkách, ktoré ma nechala spraviť a tak som si nakoniec od nej kúpil prikrývku :). Všetci sme boli spokojní, a aj biznis sme spravili :).
Dánky zatiaľ vo veľkom nakupovali, ach keby len vedeli, že za všetko platia trojnásobné ceny :).

Nakoniec sa tento výlet skončil okolo piatej a veru bol to pekne strávený deň a ani nie finančné náročný ;).

Noc pred safari
Večer sme si dali rande s „našimi“ Dánkami :). Teda skôr oni si ho dali s nami a tak sme šli všetci spolu na večeru. Zobrali sme ich do čínskej reštaurácii, kde varili naozaj veľmi dobre. Baby to trošku prehnali s oblečením či s obuvou, ale zas nebudeme na nich zlí ;). Je zvláštne, že to čo je v Európe považované za ako-tak sexy, môže a je v Afrike niečo nad čím chlapi pohŕdavo ohŕňajú nosom… Baby sa to časom naučia, veď je to ich horko-ťažko prvý týždeň :).

Večera inak bola super, dali sme si ostrokyslú polievku, rybky s chilli omáčkou, chilli chicken, tuším nejaké bravčovinky a samozrejme dobrú čínsku ryžu ;). Všetko sme to zapíjali pivkom a veruže všetkým nám chutilo :).

S babami sme prediskutovali čo to o cestovaní, o politike, o rozdieloch medzi dánskom a slovenskom, o ich cestovných plánoch a podobne… dali sme im pár rád a odporúčaní o Thajsku a tiež o Austrálii :).

Dobre napapaní a v dobrej nálade sme sa neskôr rozhodli omrknúť nočný bar, ktorý s Bombom už dobre poznáme ;). Zastavili sme sa na hoteli pre trochu hruškovej medicíny a vyrazili… Baby sa trochu báli, predsa len flákať sa nočnými ulicami afrických miest sa vysoko neodporúča vo všetkých turistických sprievodcoch :). Ale my vieme o tom svoje… nie je to také hrozné ;).

Nakoniec sme si dali všetci spolu pár drinkov, hudba hrala, zábava gradovala a každá jedna tancovala :). No nás ráno čaká safari, musíme sa ešte pobaliť a aspoň trochu vyspať… a tak si dávame posledný drink a s babami sa lúčime. Miki im tuším ako správny gentleman vybavil taxík až domov a my sme sa pobrali na hotel…

No nič, zajtra ráno nás čaká iné africké dobrodružstvo… ;)