Odchod za odchodom
6. október 2010 bol deň, kedy začala ďalšia expedícia, Expedícia Bali 2010. Ako to už býva, večer pred odchodom ma zachvátila cestovná „horúčka“. Je to taký ten pocit, kedy sa človek balí a premýšľa nad tým, či je zariadené všetko potrebné, či si balí to čo má. Do ruksaku prihadzujem tričko naviac, pre istotu :). Premýšľam nad tým, či vlastne naozaj ideme, či sa mi naozaj chce ísť. Myslím na to, aby sme už sedeli v lietadle a nemusel som na to všetko myslieť. Človek keď už sedí v lietadle, tak vie, že už je všetko jedno…

Ráno pred odchodom pre mňa prišiel Iwko. Ukecal sa, že si privstane a odvezie nás na vlakovú stanicu a osobne nám dá zbohom :). Samozrejme, že ráno som nestíhal a čas do odchodu vlaku sa krátil a ja som si dal na rozcvičku šprint okolo domu k autu, kde som mal zabudnuté slnečné okuliare. Bez nich by som predsa nemohol odísť ;). Miki už čakal doma, samozrejme pripravený, veď ako inak keď bol zbalený už tri dni pred odchodom ;).

Vlak sme samozrejme stihli bez problémov ;), dali sme si s Iwkom záverečné zbohom a pobrali sme sa s Mikim na perón. Vlak do Prahy odchádzal z prvej koľaje a keďže nám do odchodu ostávalo ešte pár dlhých minút, tak prišiel čas zahájiť túto cestu ranným dúškom slovenskej hruškovice :). Na šťastnú cestu…

O pár hodín neskôr, a po jednom vlakovom pivku, sme vystupovali na Pražskom hlavním nádraží. Vybehli sme do neďalekej reštiky zlúpnuť malý obedík a potom sa vystretať s Demom. Demo je náš, už bývalý, spolužiak, ktorý sa rád hrá. Hrá futbal, a celkom mu to hrá ;). Podujal sa aj s nami na malú hru a prišiel nás odkopnúť zo stanice na letisko :), za čo mu patrí veľká vďaka.

V lietadle už bolo všetko v pohode. Odlepili sme sa od zeme, objednali si u letušiek pár drinkov a s úsmevom na tvári sme sa mohli konečne uvoľniť.

Dubajské stretnutie
V Dubaji sme mali 3,5 hodinový prestup na lietadlo do Kuala Lumpur. Čas sme si krátili ako vždy bezprizorným flákaním sa po letiskových halách a obchodoch a kde tu zrazu z čista jasna dve dievčence sa nám priplietli do cesty. Vraj či chlapci zlatí, netušia aký pin má švárna dievčina na svojom mobile. Hey Miki zadelil, že čo tak štyri jednotky (1111) a čuduj sa svete, ono to fungovalo :). Skoro som odpadol… Slovo dalo slovo a bez zdĺhavých okolkov sme o malú chvíľu sedeli v letiskovom pube pri kvalitne vychladenom pivku rozoberajúc cesty a necesty s úsmevom na perách :). Baby sa vybrali na Maldivy, i keď „len“ na dofču, ale mám pocit, že nabudúce to nebude „len“ hotel s plnou penziou a lehátkom na pláži, ale cesta s väčším „C“ :).

Nakoniec sme si dali zbohom a naše lety sa rozišli :). Na pamiatku nám zostal už len účet za tri pivká a jednu minerálku, spolu za 37 Eur :). No čo, drahá minerálka hehe :D.

Naháňačka v Kuale
V Kuala Lumpur nás po pristátí čakala malá úloha. Museli sme sa premiestniť na druhé „vnútroštátne“ letisko. Času sme mali tak akurát, aby sme vybavili vízové papierovačky a pečiatky, zobrali veci, našli shuttle bus a upaľovali na lietadlo… ale ako to už býva, plán je jedná vec a realita druhá. Papierovačky a víza sme dostali naozaj rýchlo a to aj preto lebo colný chalanko nás posunul do VIP rady, samozrejme oprávnene :), však VIP sme ja aj ty ;). A tak sme sa vyhli obrovskej rade a ocitli sme sa za colným okienkom vyzbrojený vízami a pečiatkami „dřív než řekneš švec“ :). Tento získaný čas sme však totálne stratili čakaním na ruksaky. Všetky už boli vonku, len ten Mikiho nie. Čas plynul, batožinový pás sa točil takmer prázdny, ľudia odchádzali a ja som si pripravoval ústrižky od batožiny na reklamáciu. Ešte sa nám nestalo, že by nám stratili batožinu. Počul som už o tom veľa krát, ale nám sa také predsa nemôže stať. Pozerali sme na hodinky a rozmýšľali nad tým, že sme v peknej riti. Čakal nás totiž ešte let do Singapuru. Času už nebolo nazvyš a Miki sa zmieroval s tým, že najbližšie tri týždne strávi v jedných trenírkach :). Pás sa stále točil a po malom rozruchu začali s colných útrob vypadávať posledné „stratené“ kufre a ruksaky. Medzi nimi aj ten Mikiho, sme zachránení :). Našu radosť, ale okamžite vystriedal stres. Stíhame vôbec presun na druhé letisko a let do Singapuru?

Upaľovali sme nájsť shuttle bus, prešli sme cez pár poschodí až k autobusovým stanovištiam. Tu vládol trochu zmätok. Dáky chalanko nás uisťoval, že bus ide každú chvíľu. Slečna za okienkom, ktorá predávala lístky nás mala úplne na háku a venovala sa svojmu mobilu. Bezradnú chvíľku prerušil až príchod autobusu. Hurá… pokecal som zo šoférom, teda viac sme si ukazovali rukami nohami ako rozprávali, ale rozumeli sme si. Tento bus nás včas na letisko nedovezie!

Nakoniec sme sa museli vrátiť späť do príletovej haly, cez ochranku sa vtirnúť do príletovej predhaly, kde boli pokladne na taxíky. V Kuale na letisku sa totiž nedá zobrať taxík len tak vonku, ale len cez tiket, ktorý si treba kúpiť vo vnútri v špeciálnej pokladni. Tam sa nahlási koľko nás je, aké máme batožiny, kam ideme a v systéme nám priradia vhodné voľné auto. Žiadna korupcia, žiadne predbiehačky či čakačky, žiadne lúpežné sadzby od taxikárov, všetko podľa cenníkov vyplatené dopredu.

Sadáme do taxíka a ukecávame šoféra, nech na to dupne lebo nám o chvíľu letí lietadlo. Taxikár sa obával veľkého trafiku a zápchy po ceste, ktorá by nás zastavila, ale našťastie cesty boli prázdne. Na letisko sme dorazili tak tesne akurát, prioritne sme sa checkli-in cez biznis class ;) a upaľovali do odletovej haly. Pohodička, nakoniec sme ešte mali pár minút na sedenie a vydýchanie sa :).

Posledný let už netrval dlho, tuším dáku hodinku. Vzlietli sme a o chvíľu sme už pristávali. Tuším som ho aj tak celý prespal. Mali sme toho celkom dosť, na ceste sme boli už vyše 26 hodín a ešte nás čakalo úradovanie v Singapure. Našťastie to tu šlo celkom hladko. Bolo akurát podvečer, okolo siedmej ôsmej. Hotelík sme mali pár zastávok metrom od letiska a ďalších pár od centra mesta. Vonku bolo pekelne vlhko a teplo, ešteže sme mali izbu s klimoškou ;).

Na hoteli sme sa vybalili, dali sprchu a uvítacie poldecko ;). Potom druhé na to, že sme cestu úspešne zvládli a jedno pred večerou. V knižke sme naštudovali sekciu „Aklimatizácia po príchode do novej destinácie aneb Pití a noční život“ a vyrazili sme do mesta ;).

Bol to príjemný a romantický večer s pivkom a nejakým tým B52, hehe :D.

Je to neuveriteľné, ale po dlhých 13 mesiacoch vyrážame opäť do sveta za poznaním. Priznám sa, že som mal obavy z toho, že tento rok sa na žiadnu expedíciu neodhodlám(e). Plány boli veľké, potom malé, potom žiadne a opäť veľké a žiadne… a tak dookola. Nakoniec to však prišlo! :) V hre bolo niekoľko alternatív (Afrika, Kaukaz, Ázia) a nakoniec vyhrala tá správna. Výber vždy záleží od pocitu a pocit zase od okolností. Tie nakoniec rozhodli o pocite ísť do Singapúru, štátu a veľkomesta v jednom a pokračovať do Indonézie za poznaním ostrovov Bali a Lombok.

Vďaka Ivkovi, máme k dispozícií opäť úžasnú video mapku cesty, z ktorej človek získa pohľad zhora, že o čom je vlastne reč a hlavne o čom bude táto cesta…

Trochu smutnou správou je, že dvaja členovia expedičného tímu sa tejto cesty, ktorá nesie názov Expedícia Bali 2010, nezúčastnia. Určite ich to mrzí rovnako ako nás čo ideme (ja a Hey Miki ;)), nuž ale ich okolnosti sú také aké sú a preto im venujem na tomto mieste 1 sekundu ticha s úsmevom :). Aby zas neobišli s prázdnou, tak nám budú z domu robiť pasívny dohľad a saport, to sa vždy hodí ;).

Nuž a čo bude naším plánom na najbližších 19 dní? Ako to už býva, tak tým najzávažnejším bude si užívať v čase i nečase, s chuťou i bez chuti, vo dne i v noci, s plážou i bezpláže, s ryžou i bez ryže… :). Prvým cieľom cesty bude Singapore, mesto a štát v jednom. Ázijský tiger s najsilnejšou ekonomikou v regióne, najčistejšími ulicami, najmodernejšími budovami, bezchybnou mestskou dopravou a neskutočným množstvom atrakcií, umenia, zábavy, shoping molov a podobne. Určite chceme vidieť Zoo, nočné safari, botanickú záhradu, lanovkou sa odviezť na kopec s panoramatickým výhľadom, moderné budovy a shopping móla, múzeá a galérie, bary a kluby ;), posedieť si pri rieke, povoziť sa výletnou loďou a samozrejme adrenalínové kolotoče či megaveľké ruské kolo s výhľadom na celý Singapore.

Druhým cieľom je indonézsky ostrov Bali, kde nás čakajú piesočnaté pláže, staroveké chrámi, nekonečné ryžové polia, jedinečná kultúra a zvyky, posvetné sopky, krásna príroda a podmorský svet. Tretím cieľom je susediaci ostrov Lombok, na ktorom sa nachádza sopka s vrchom, ktorý dosahuje viac ako 3700m. Súčasťou ostrova sú aj tzv. Gili islands, tri malinké no o to viac exotické ostrovčeky s krásnymi plážami, kde nás bude čakať pohoda a relax. Nuž, ako to už býva, plány sú veľké a práve realita do nich vnáša radostný prvok neistoty, ktorý z cesty robí to, čomu sa vraví zážitok :).

Tak si to užite s nami.

Za posledné obdobie by jeden povedal, že sa toho udialo nemálo. Nie všetko však stojí za zmienku, i keď kto vie… :)

Anyway, za posledné mesiace sme s hondulkou najazdil už takmer 6000 km :). Čo nie je úplne málo. Našťastie nám to spolu ide a minule ma zobrala na výlet do hôr – do rakúskych álp.

Vyrazili sme teda s Iwkom a jeho Maťou na moto výlet (Maťa není motorka :)). Trochu popreháňať gangsta motorky (a Maťu :)). Iwko si kúpil nedávno tučné GPS, tak to bola úplna brnkačka ;). Páradne sme si zajazdili, trochu zmokli a hlavne som dal konečne do pohybu väčšiu časť zo svojích 100 koní pod „kapotou“ :). Bol to parádny výletik, so všetkým čo k takému výletu patrí xixi :). Nuž a zopár fotiek môžeš checknúť tu.

Okrem toho sme stihli aj výjazd do Tatier, mrknúť Štrbské pleso, Liptovskú Maru a aj Oravskú priehradu :). Foto ešte len budú…

Okrem motovýletovania sa začalo aj vo veľkom športovať. Okrem športovania po baroch :), sa takmer každý deň hrá buď fudbal alebo tenis. Pri fudbale si Sivko pred pár týždňami dokaličil členok a skončil so sádrou a barlami. Nuž behať po ihrisku to není jak na bare postávať ;). Nuž, ale aby stále len doma nesedel, tak nás minulý týždeň vytiahol na DNB žúr a veru dosť vydarený ;). A ako to celé vyzeralo môžeš checknúť tu.

Nuž a tento víkend bude možno Praha, ak Bombo nebude v piatok „rosničkovať“ hehe :). Nuž ale vpoho, veď predsalen lepšie ako knižkám, je venovať sa… ;).

ps: yo btw Baba dňa is back!

Konečne mám po štátniciach a tým aj celé vysokoškolské štúdium za sebou. Áno stal sa zo mňa vyštudovaný mladý muž :D. Konečne.

Trvalo to nejaký ten čas, tuším presne sedem rokov. Nebolo to síce ako 7 rokov v Tibete i keď počas týchto siedmich rokov som v Tibete predsa len bol. Nie priamo na štúdiách, i keď musím povedať, že som sa tam toho dosť naučil. Nuž ako sa to vraví? Škola života…

Uplynulých sedem rokov som teda strávil ako študent, tu i tam. Tri roky mi bola školou univerzita v Trnave, dva roky sám život a cesta niekde medzi Slovenskom a Austráliou a posledné dva roky opäť univerzita. Aby som nezaháľal, tak som si vzdelanie dopĺňal aj prakticky – prácou na plný úväzok v Slovenskom rozhlase a po dvoch rokoch pauzy pre zmenu v T-Mobile a tiež na cestách po Ázii a Afrike. Nuž, komu sa nelení, tomu sa zelení. A že to tak naozaj je, potvrdzuje moja jediná a tak trošku zelená, včelička Hondička ;).

Jaj, nuž, ale som rád, že vecí sa majú tak, ako sa majú. Netvrdím, že je všetko ideálne, ale teraz, keď mám štúdium za sebou a s ním spojené povinnosti, tak k tomu ideálu sa to celkom blíži. Darmo, človek je tvor nespokojný a žiť v ideálnom svete by znamenalo žiť bez cieľov a čo by to bol za život. Mojim cieľom je si teraz trošku oddýchnuť a skôr ako si zvyknem, tak račej niečo opäť vymyslím, poriadny cieľ, za ktorým sa oplatí ísť a že takých je dosť, o tom ani ja sám nepochybujem…

Nuž tak teda, nech sa nám zelení a za cieľom ísť nelení… a kam to bude? Hm hm, veď ja si vyberiem… ;).

Po malej odmlke opäť prichádzam s novinkou zo svojho sveta :). Tento krát sa netýka novej cesty i keď tá tiež určite príde i keď ešte asi nemám úplne jasno v tom, že kam a kedy… Nuž, ale prišiel čas sa znovu zamilovať a nájsť tu pravú…

Priznám sa bez mučenia, že s ňou už koketujem dlhšiu dobu, je to mu už pekných pár mesiacov. Ona mne bola sympatická od prvých chvíľ a nedávno sme si padli naozaj do oka. Darmo, je to krásavica na slovo vzatá a nie len vďaka ceste po Afrike som pochopil, že na farbe záleží. Vybral som si ju spomedzi všetkých ostatných…

Dnes však konečne prišiel náš prvý spoločný deň a prvé vrúcne objatie, padla mi do náruče akoby tam už dávno patrila. Pohladil som ju a ona jemne zapriadla, tak ako to len ona vie. Teraz si ešte musíme na seba trošku zvyknúť a tráviť spolu veľa času. Tak držte palce, mne a mojej Honde CB600F Hornet :) (ešte ukáž).

Dnes ráno sme vstali a s úsmevom na tvári sme vyrazili k Veľkému stromu. Čakala nás totiž vytúžená cesta za bielymi plážami. Pri Veľkom strome nás už čakal náš kamarát aby sa uistil, že pôjdeme tým správnym minibusom na sever ostrova do oblasti nazývanej Nungwi.

Kamarát
Nášho kamoša sme stretli v jednom informačnom kiosku a vždy keď sme šli okolo, tak sme s ním prehodili pár viet, zavtipkovali, zatriasli rukami a tak sa vždy tešil keď nás videl :). Nakoniec sme si uňho vybavili odvoz na sever ostrova. Samozrejme za priateľskú cenu, veď ako inak :). Každý muzungu sa vezie za 10 dolárov, bieli kamaráti sa vozia za tanzánske šilingy v hodnote asi 7 dolárov :). V minibuse sme sa museli samozrejme pred ostatnými tváriť, že aj my sme platili 10 dolcov, veď ako inak :).

Asi po hodinke jazdy sme boli na mieste. K pobrežiu viedla absolútne rozbitá a hrboľatá , neupravená cesta. Na pláž sme to mali už len pár krokov, no museli sme si ešte vybrať to správne ubytko. Možností tu majú mnoho, od budgetových za $30 na noc, až po luxusné za toľko, koľko nie sme ochotní zaplatiť :).

Videli sme pekné bungalovy, takmer priamo na pláži… ale akosi nás neoslovili. Tuším sme sa trošku rozmaznali a túžili sme po niečom viac pohodlnom. Nuž, tak to býva, na záver každej cesty si treba oddýchnuť, užiť si! A vlastne aj prečo nie, však sme boli v balíku ;). A tak sme sa šli pozrieť o kúsok ďalej, kde to vyzeralo naozaj super, ale na nešťastie mali plno a tak sme nakoniec skončili vo vedľajšom komplexe. Narazili sme tam na príjemnú recepčnú. Mali voľnú trojku, ale aj dvojposteľové izby. Recepčná bola veľmi príjemná, vtipná a tak sa s ňou dobre vyjednávalo. Na začiatok sme sa dohodli na tom, že nám dá dve dvojposteľové izby za cenu jednej trojposteľovej :). Aspoň sa nebudeme tlačiť a budeme mať dosť priestoru. Cena bola $130 na noc za trojku alebo dve dvojky (pôvodna cena $150). Nuž tak sme si sadli do kriesiel a pochválili sme im to tam aké to tam majú pekné, pokecali sme o tom aké výlety robia a za koľko a v uvoľnenej atmosfére sme medzi rečou dílovali cenu za izby :). Šlo trošku do tuhého, ale s humorom. Medzi časom sa pripojil aj recepčný a babena išla pokecať zo šéfom, že akú zľavu nám môže dať :). Vrátila sa, že 110 dolárov je posledná cena a tak sme ju poslali pre šéfa, že nech sa príde fešák ukázať :). Nuž, ale skrátim to… nakoniec sme si šli pozrieť izby. Boli fakt super, veľké, s peknou kúpeľnou a horúcou vodou, no nezober to za 100 dolárov hihi… a tak sme si všetci tlapli a spravili biznis.

Od tohto momentu sme sa už nemuseli o nič starať. Len o to, aby sme ráno stihli raňajky… ostatné už išlo akosi samo :). Prvý deň sme strávili vylihovaním a opaľovaním sa na pláži, hraním hekísa a zahrali by sme si aj frisbeeho, keby som ho nezabudol v Arushi na hoteli, nuž… :(.

Večer sme si vždy vyhliadli nejakú inú peknú reštauráciu s príjemným výhľadom na more a užívali si čerstvé morské dobroty a osviežujúce drinky. Neskôr pod rúškom tmy sme sa vybrali do plážového baru s príjemnou muzikou a veselými nápojmi :).

Opruzovači
Opruzovači sú mladí chalani, ktorí sa snažia robiť zväčša svoj vlastný biznis a na plážach obiehajú vždy nové tváre. Majú prehľad, kto je na pláži ako dlho. A podľa toho vedia ku komu majú pristúpiť, koho ešte „neobrali“ o doláre. Ono na tom nie je vlastne nič zlé, pretože vlastne sa človeku snažia predať určité služby bez toho, aby ste ich museli vyhľadávať. Napríklad také šnorchlovanie, či potápanie alebo výlet loďou. Tiež masáž, tetovanie, depilovanie alebo potom nákup rôznych hlúposti ako hodinky, náramky, mušle či slnečné okuliare. Chlapci majú prehľad nie len o tom ako dlho ste už v ich rajóne, ale aj o tom, že ste si stále od nich nič nekúpili a tak systematicky pritvrdzujú. Ale my sme s nimi boli kamoši ;), vždy za nami prišli, dali sme pár kecov, že čo nové, kto sa ako má, jak ide biznis a pár vtipov typu Hakuna Matiti :). Chalpci pochopili, že sme v pohode a kupujeme len to čo naozaj chceme a tak sme si nakoniec rozumeli aj bez opruzovania.

Chlapci z Petržálky
Tri dni pred odchodom sme sa ráno zobudili do nie veľmi slnečného dňa. Ale čo tam potom, hlavne, že posledná noc bola slnečná, nuž čo, trošku sme sa zdržali na bare ;).

Napriek všetkému sme sa vydali na prieskumnú prechádzku po plážach. Na konci tej najdlhšej sme objavili akési Akvaristické Zoo, kde vraj majú korytnačku, hady, ryby a rybičky… Vstupné bolo dosť vysoké (už si nepamätám koľko) a tak sme sa podujali dílovať, ale chlapci boli neoblomní. I keď pravdou je, že tento deň naše dílovanie za veľa nestálo :). Nakoniec sme sa rozhodli vykašlať sa na to, lebo určite to bol len fake, tak ako kopec iných vecí tu v Afrike. Vravím chalankovi, že nech nám dovolí aspoň nakuknúť a keď to bude stáť za to, tak si kúpime tickety a pôjdeme si to celé pozrieť. Povedal, že nie, najprv tickety a potom sa môžeme pozerať. Tým pádom bolo jasné, že ani toto miesto nebude stáť za veľa a že najradšej by nám tu predali mačku vo vreci a tak sme odišli. Pri odchode nám už núkali tickety za úplné minimum, nuž ale my sme boli už rozhodnutí nestrácať tu čas, ani keby nás tam pustili zadarmo…

A dobre sme urobili…

Ako v raji
Po ceste späť sme si všimli krásny bazén, v bazéne bar, pri bazéne úžasné lehátka a hlavne nikde nikto. Len jeden strážnik s puškou. Nuž čo vravím si, aspoň by nás mohol strážiť kým sa budeme kúpať v tom bazéne hehe… A tak sme sa smelo vybrali za ním s otázkou, či by sme sa v tom krásnom bazéne nemohli okúpať a zaplávať si. Na naše prekvapenie nás neodbil a poslal nás za bazénovým chalankom. Ten nám zas povedal, že v zásade nemá nič proti, ale musí o tom vedieť hotelová manažérka a tak sme sa vydali za ňou. Myslím, že sme si všetci uvedomovali určitú absurdnosť tejto akcie, ale tak čo už, kto sa nepýta nič sa nedozvie. A tak sme s tetuškou manažérkou prehodili pár viet. Musím povedať, že bola neuveriteľne milá. Istým spôsobom nám dala najavo, že tam vlastne nemáme čo hľadať, keďže celý komplex ešte nie je otvorený a všetko sa dorába. No na druhej strane nám povedala, že sme jej prví hostia a ako hotelierka svojich hostí nemôže odmietnuť a preto sme vítaní. Rozdala svojim ľuďom úlohy a nakázala im aby sa o nás starali so všetkou vážnosťou a úctou. Popriala nám pekný deň a veľa zábavy. Skoro sme odpadli :). A tak sme sa ocitli traja v úplnom raji, obskakovaní troma pracovníkmi: bazénovým chalankom, barmanom a dievčinou cez animácie a šport. Pripravili nám lehátka, hotelové uteráky, drinky na bare, lopty vo vode a pinčesový stolík s výbavou pod prístreškom. A tak sme všetci spolu (aj s novými troma kamošmi) strávili úžasný dovolenkový deň plný zábavy a smiechu :).

Podvečer, keď moslimovia idú raňajkovať, sme sa pobrali aj my. Šli sme sa poďakovať hlavnej manažérke za skvelý deň. Tetuška sa nás hneď vypytovala ako sa nám páčilo, či sme sa dobre bavili a boli spokojní s tým, že sme vítaní aj na druhý deň :). Nuž čo, asi sa šnorchlovať opäť nepôjdeme… A tak sme strávili aj celý nasledujúci deň v luxusnej osobnej starostlivosti hotela Hilton. Škoda, že sa neobjavila Paris – ale to by už bol iný žúr ;).

Večer sme, ako inak, vyrazili opäť na bar za muzikou. Už sme tam mali kamošov a komošky, dali sme si všetci pár drinkov, bavili sme sa výborne, muzika hrala a bosí sme tancovali v piesku na pláži pod hviezdami…

Nasledujúci deň bol náš posledný na ostrove. Celý deň sme relaxovali, trošku sme sa opalovali a večer si užili západ slnka s pivkom v ruke ;). Zajtra už definitívne opúšťame toto skvelé miesto, dýchajúce históriou, krásou a romantikou.

Posledný večer sa so všetkými lúčime, dávame si posledný drink, posledný bosí tanec pod hviezdami… Ráno nám už nezostáva nič iné len sa napratať spolu s ruksakmi do pristaveného minibusu. Nechce sa nám, ale všetko sa raz končí i keď máme ešte pred sebou 3 dni kým dorazíme domov.

Haluz
Pri odchode z Nungwi sme sa stretli s troma dánkami, ktoré sme prvý krát stretli v Arushi a boli sme s nimi na večeri v čínskej reštike :). Ony práve prichádzali užívať si Zanzibar, pokecali sme v krátkosti o safari, pred ktorým sme sa videli naposledy a opäť sme šli všetci svojou cestou…

Na ceste späť
Naša cesta z Nungwi viedla do Stone townu, kde sme sa nalodili na ferry. Tá nás doviezla do Dar es Salaamu, kde sme to už dobre poznali. Odviezli sme do „nášho“ hotela, v ktorom sme bývali už predtým. Na večeru sme šli do oblúbenej čínskej reštiky, kde sme sa páradne najedli. Varia tam najlepšiu ostro-kyslú akú som kedy jedol.

Večer sme ešte s Bombom skočili na záverečné pivko do Q-baru, kde sme stretli Alishu a potom na záverečný drink do music baru :). Nakoniec sme sa s Alishou rozlúčili a pobrali sa svojou cestou…

Na druhý deň, posledný deň na africkom kontinente, nás ešte čakala drobná úloha a to splniť Mikimu tajnú túžbu. Hotel v Dohe (Qatar). Do odletu nám ostávali ešte asi 4 hodiny, kopec času ;). Zistili sme kde má Qatarairways svoj office a pobrali sme sa tam. Hotel pre nás mali, samozrejme sa super cenu a 5 hviezdičkový, šak nejsme žiadny chudáci ;). Akurát sme nemohli platiť kartou lebo výsledná suma bolo očosi nižšia ako povolená minimálna na transakciu. Neostávalo nám nič iné len poúradovať v ostávajúcich hodinách tento posledný opruz. Z bankomatmi to tu nie je žiadna sláva. Je ich tu len pár a z toho väčšina jednoducho naše karty ignoruje, takže dostať bubky je vždy neľahká úloha. Ale my sme mali našu oblúbenú banku, v ktorej bubkomaty s nami vždy spolupracovali bez váhania. No čo čert nechcel, bankári za tých pár týždňov vymenili bankomatový systém a bolo po spolupráci. Obehli sme všetky banky a všetky ATM v okolí a bez výsledku. Toto sa nám ešte nestalo. Priamo v bankách pri okienku nám odmietli spraviť výber z karty a tým sme boli úplne nahratí. Čas plynul akosi pri rýchlo a my sme sa bezmocne krútili dookola s kartami v rukácha a bez dostatku peňazí. Vedeli sme, že z ATM je to tu zložité a že sa takéto niečo môže prihodiť. Ale, zrovna teraz? pár hodín pred odletom? Ako naschvál…

Nuž čo, zdá sa, že hotel nebude…

Byť či nebyť
Času už nebolo veľa, na letisko nás čaká dlhá cesta cez zápchy, ruksaky máme stále na hotely, z ktorého sa musíme odhlásiť a pasy máme v kancelárii leteckej spoločnosti. Zapeklitá situácia… Nuž čo, ale aspoň sme sa stihli zastaviť na pošte poslať pohľadnice ;).

Nakoniec ideme okolo ATM, posledného v okolí, ktorý sme neskúsili – pretože bol vždy pokazený, z veľkou tabuľou „Out of ordere“. No teraz tam tabula nie je. Miki skúša šolíchať kartu a… nič! Ani sme neverili, že to bude fungovať, ale museli sme to skúsiť. Miki skúša ešte druhú kartu a keď bankomat začne počítať bubáky, takmer odpadávame. Úplný zázrak a vykúpenie :). Čo tam potom, že nám bubkomat napočítal o 10 000 tanzánskych šilingov menej, ale bol to naozaj posledný a zároveň jediný bubkomat, ktorý nám niečo dal a bolo to naozaj v ten pravý čas.

Pokropení živou vodou v podobe peňazí, sme utekali vyplatiť hotelovú rezerváciu. Tetuška nás vybavila prednostne a popriala nám šťastnú cestu… a vyprevadila nás s tým, že sa máme už ponáhľať na letisko ;).

Na hotely sme zobrali ruksaky, nasadli do taxíku a cez zápchy sme sa predrali až na letisko. Na čas. Úplná pohoda :). Checkli sme sa in a ešte úradovali v duty free zóne, kde sme minuli posledné tanzánske peniaze. Ale čo tam po peniazoch, ja som nakupoval aj bez nich, chce to len dobrú náladu a trošku vyjednávania :). Čo tam potom, že na letisku sú fixné ceny, čo tam potom, že nemôžeme dostať zľavu, keď napr. pohľadnice môžeme dostať zadarmo: „boss is not here“ hihi :).

Milujem Tanzániu… :)

Späť v civilizácii
Nakoniec sme v pohode odleteli, pristáli sme v Dohe, kde sme si užívali noc v 5 hviezdičkovom hoteli. Luxusná večera, nočný bazén, parná sauna a vírivka. Pred spaním filmík a lala salama (pekné sny). Pár hodín spánku a sme opäť v lietadle. Pohodička, o chvíľu pristávame vo Viedni, kde si, ako to už býva zvykom, dávame rituálne návratové pivko. Na tomto mieste si dávame vždy prvé a posledné. Je to ako uzavrieť kruh, zvyklosti sú veselá vec :).

A sme doma túžba po Afrike a sny o nej boli naplnené. Bol to však len prvý krok… a myslím, že rozhodne ten správny.

A čo bude teraz? To ešte presne neviem, ale tak či tak, prajem nám všetkým šťastnú cestu…