Deň 6
Dnešné ráno (sobota) bolo trošku náročné, ale na radosti či veselosti to vôbec neuberalo, skôr naopak :). Všetci sme sa stretli v kuchyni, teda ja a tri baby: Ainur, Sergi a Livia. Od dnes bývame štyria, každý má svoju izbu s veľkou posteľou a vlastnou kúpeľnou a ešte stále máme voľné dve izby :).

Pri vtipných raňajkách padlo jednoznačné rozhodnutie, že vyrazíme aktívne oddychovať na pláž. Vonku bolo slnečno, teplota niečo cez 30 stupňov a pri dverách už zvonila Claudia. Hodil som sa do plaviek a vyrazil so svojimi štyrmi babami na neďalekú pláž :). Vo výbave sme mali dva slnečníky, veľké uteráky, volejbalovú loptu a aj nafukovací vankúš :). Samozrejme opaľovací krém, veľa dámskych rúk a jeden mužský chrbát vhodný na pravidelné krémovanie :D.

Na pláži bolo super, more bolo úžasné a baby hravé. Dali sme volejbal vo vode i na pláži, futbal, zahrabávanie do piesku a tak dookola… tuším som ani nemal čas venovať sa bezduchému opaľovaniu :).

Po plážovaní sme boli všetci citeľne unavení a hladní. Ešteže tatino nakúpil zásoby :). Baby boli lenivé a tak som sa chopil grilovacieho náčinia a pustil sa do príprav pahreby a mäska na gril. Baby za odmenu ulievali a starali sa o zábavu veselým tancovaním a prípravou šalátu a zeleninky. Nakoniec z toho bola celkom vtipná záhradná gril párty s večerným volejbalovým zápasom :).

Po zotmení sme sa potom všetkom vybrali na večerný výlet k jazeru a keďže holky boli opäť hladné :), tak sme šli do Scoica land pizza restaurant na brehu jazera. Krásne miesto, vo vnútri práve prebiehala rumunská svadba. Objednali sme si dve veľké pizze a pivko :). Po viac ako hodine sme sa konečne dočkali, akurát pizza bola taká studená akoby ju dorobili pred hodinou a nechali vychladnúť v chladničke. Rozhodne to bola najstudenjšia pizza podávaná v pizzerii :). Nuž čo, aj tak sme tuším boli viac smädní ako hladní hehe… ale pizza nakoniec zmizla len tak sa zaprášilo, bola to najlepšia studená pizza v Rumunsku :).

Pred polnocou sme napapaní dorazili domov… v obývačke sme už len počúvali hudbu, vykecávali, popíjali a nakoniec unavení sa pobrali po kvalitnom dni, za kvalitným spánkom…

Deň 7
Ďalší deň (nedeľa) ráno sme sa rozlúčili s Ainur, ktorá odlietala domov do Kazachstanu. Dali sme si raňajky a vyrazili sme do mesta na CityTour. Sergi s Liviou sa rozhodli ukázať mi Constantu za bieleho dňa a všetky jej krásy a zákutia. Zobrali ma na Mamaia beach, promenádu plnú obchodov, jedla, barov, stánkov so suvenírmi, pekárničiek a zmrzlinárni. Kúpaniu sme sa nevenovali, pretože sme mali nabitý program :). Prešli sme sa parkom, pobrežnou promenádou s historickým kasínom Royal ;), fakt úžasná budova, ktorej hrozí, že ju zbúrajú, lebo niet peňazí na rekonštrukciu :(.

Pred kasínom sme sa stretli s ďalšou kamoškou Loredanou, ktorá pracuje v Taliansku dlhé roky a tiež prišla pozrieť domov. Pred koncom promenády sa k nám pridala ešte Stephi (pravé meno Simona, učiteľka angličtiny) a zrazu sme boli piati :). Našou ďalšou zastávkou bola zmrzlina a potom cez mesto k mešite s vysokou vežou a krásnym výhľadom z nej. Simona je inak šialene posadnutá fotografovaním a vždy keď som šiel niečo fotiť, tak začala pózovať jak do módneho časáku. Baby sa na tom zabávali. Musím povedať, že ma pred ňou varovali, ale neveril som, že to môže byť také hrozné :). Nuž, v mešite na veži, keď vyskočila na ochranný múrik a začala pózovať…tak to bolo fakt zlé :).

Po mešite sme vyrazili do blízkeho hotela s parádnou terasou a výhľadom na prístav a more. Dali sme si vínko a postupne sa k nám pridali ďalší kamaráti, ktorých mená som si nepamätal už tam… viem len, že to bol samí Markus, Klaudius, Horácius a podobné historické postavičky :).

Po vínku sme sa potom šli všetci najesť do obľúbenej kebabárne a potom niektorí na drink do neďalekého baru. Po pár drinkoch sme sa potom všetci rozišli a pobrali domov. V našej vile sme si s mojimi babami dali vínko, pustili muziku s videoklipmi a Sergi nám tancovala brušné tance :). S Líviou sme sa na tom dobre zabávali s vínkom v ruke :). Za tmy sme sa potom v dobrej nálade vybrali na nočné kúpanie. Kúpať sa za tmy v čiernom mori sa nedá odmietnuť a ešte k tomu na holo :). Za odmenu nás v neďalekom bare majiteľ pozval na pivko, takže srandy na dnes bolo až až :).

Deň 8
Ďalší deň (pondelok) sme sa so Sergi a Liviou dohodli, že dnes si dáme deň plážovania a tak sme vyrazili na Mamaiu, kde sa k nám pridala aj Klaudia. Konečne sme sa opaľovali, oddychovali a opäť hrali volejbal a podobne :). Napchávali sa dobrotami, popíjali chladené pivko a ležali v piesku… Ležanie nám prerušilo trúbenie loďky a kapitán čo zvolával ľudí na plavbu :). Samozrejme sme sa zdvihli a za 5 LEI (1 euro) sme sa šli nechať povoziť po okolí :). Kapitán bol ťažký pohoďák a vtipálek s vytetovanou kotvou na predlaktí :). Požičal nám kapitánsku čapicu na fotenie a aj záchrannú bábku s vestou :).

Po plavbe sme sa ešte chvíľu plážovali, šli sa napapať a so západom slnka hop šup domov. Po ceste sme sa rozlúčili s Líviou, ktorá išla za svojimi rodičmi. Ona sa totiž tiež vrátila pozrieť domov, ale od piatku, kedy priletela (so Slovenska), sa domov ešte nedostala :).

Doma vo vile :) sme sa potom dlho nezdržiavali, hopšup osprchovať a prezliecť, pretože večer vyrážame hrať biliard spolu s Klaudiou a Stephi :). Po biliarde som baby zobral na kolotoče a po malom prehováraní som ich ukecal na FreeFall :). Taký ten kolotoč, čo ťa vyvezie hore a spustí dolu voľným pádom hahaha :). Jednoznačne to malo úspech, baby kričali a rehotali sa s tým, že na to už v živote nepôjdu :).

Prešli sme sa ešte promenádou, skočili na malú večeru do reštiky s tradičnou rumunskou hudbou (živá kapela – dosť hrôza :)) a pobrali sa na posledný MaxiTaxi (súčasť MHD) domov.

Deň 9
Utorok. Tento deň sme strávili len dvaja so Sergi a poctivo sme sa flákali celý deň na pláži :). Konečne som ochutnal miestu vychýrenú varenú kukuricu od plážovej cigánky. Vychýrenú preto, lebo vraj kukuricu varia v starých práčkach :). Nuž, ale nech je to akokoľvek, kukurica bola parádna a za 3 LEI, no nekúp to :). Dal som si potom ešte dve, paráda :).

Večer doma vo vile bol už taký smutnejší, všetci boli preč a zajtra ráno odchádzam už aj ja. Predĺžený párty víkend sa končil. Na poslednú večeru ma baby zobrali do reštiky na kopci s výhľadom na jazero. Fakt pekné miesto. Večeru sme si užívali vo štvorke, ja, Sergi, Klaudia a Stephi, ktorá bola trochu nesvoja, lebo som nedoniesol foťák hehe :). Dali sme si pár drinkov, pokecali a zhodnotili uplynulé dni, celkom sme sa na tom nasmiali :). Baby mi ešte poradili, kde by som sa mal po ceste domov zastaviť, kde sú pekné hrady, pamiatky a podobne. Po dobrej večery a zábave pri drinkoch, sme sa nakoniec museli rozlúčiť. Stephi s Klaudiou mi popriali šťastnú cestu a so Sergi sme sa vydali do domčeku pri pláži. Večer som si ešte balil veci, Sergi mi úspešne pomáhala dopĺňaním pohárika červeným vínom, lebo je to veľmi zdravé :), mať stále plný pohár :). Nuž a celý zdraví a v dobrej nálade sme sa pobrali spať.

Ráno Sergi pripravila v kuchyni raňajky, čo normálne vôbec nerobieva :). Pri motorke sme si dali posledné foto a rozlúčili sa. Vyprevadila ma pred bránu, nakopol som moto, nasledovalo posledné zamávanie a vyrazil som na cestu domov…

Bolo to parádnych pár dní a vôbec som nedúfal, že by to takéto vôbec mohlo byť. Veľká vďaka patrí Sergiinym rodičom, mamine za jedinečné privítanie, otcovi za starostlivosť a dôveru a tiež Sergi za to, že nám všetkým umožnila stráviť tento čas v neuveriteľnej pohostinnosti, pohode a so skvelými ľuďmi.

A kade viedla moja cesta domov? O tom zase nabudúce… :)

Počet km: 0
Trasa: Constanta

Deň 5
Ráno som sa prebudil v obrovskej posteli s myšlienkou na pláž… dal som si sprchu, pustil hudbu a vybehol mrknúť na recepciu kvôli raňajkám. Pobehovala tam akási tetuška, zjavne čakajúca kedy sa zjavím, lebo gestá s rumunskými slovami, ktorými ma zasypala boli v mojom preklade „hami hami niečo mňami“. Ukázala prstom na kuchyňu, odkiaľ sa usmievala druhá tetuška s veľkým nožom v ruke. Potom ukázala na obrovskú bielu, koženú sedačku s preskleným stolom, kde už bol pripravený príbor, vínový pohár a veľká fľaša minerálky. S tetuškou sme si vymenili chápavý pohľad a bez váhania som sa pohodlne usadil. Obsluha nenechala na seba dlho čakať a o chvíľu som mal pred sebou bohaté raňajky s vyrezávanými paradajkami a inými srandičkami :). Najedol som sa do sýtosti, jedla bolo viac ako som mohol zjesť a bolo výborné.

Po honosných raňajkách som si hop šup zbalil veci a nahodil ich na motorku. Rozlúčil som sa s domácimi a vyrazil na cestu. Počasie bolo výborné, tak ako doteraz a šlo sa výborne. Nemal som veľmi chuť nikde zastavovať a v podstate ani nebolo veľmi kde. Do GPS som si naklikal najrýchlejšiu cestu do Bukurešti, kam som dorazil za necelé dve hodinky. Bukurešť som potom obišiel južným obchvatom, aby som sa vyhol zápcham v meste, no nebola to žiadna sláva. Cesta bola plná kamiónov, dlhých kolón a nepríjemných vyjazdených koľají v asfalte. Ísť tade autom by bolo na pekných pár hodín, no na moto sa dlhé kolóny dali relatívne vpohode prejsť stredom. Niekde v polovici som si spravil pauzičku na benzínke, lebo mi už dochádzal bezín a tiež sa mi už ťažšie koncentrovalo na cestu, kolaje a všetko čo sa okolo hýbe. Natankoval som teda plnú nádrž, dal si jahodový kroasant, redbull a chvíľu relaxoval. Na mape to vyzeralo priaznivo, už len okolo 200km po ďiaľnici rovno na pláž… Začal som sa tešiť a byť neposedný a tak som osedlal moto a vyrazil za svojim cieľom.

Diaľnica bola super, vôbec nebola plná áut a bola príjemne široká. Celkom som si ju užíval, bola to príjemná zmena po predchádzajúcich dňoch. Na konci diaľnice sú potom dva obrovské mosty cez Dunaj. Prejazd je spoplatnený 5 LEI, čo je asi jedno euro.

Prejazd cez Dunaj bol celkom symbolický, pretože naposledy som Dunaj križoval, keď som vyrážal prvý deň z domu a prešiel som cez Prístavný most. Odtiaľto to už do Constanty nebolo ďaleko. Diaľnica ďalej nepokračovala a tak posledný úsek cesty sa trošku natiahol. Cesta viedla cez pár menších miest, nuž a asi za hodinku pohodovej jazdy som konečne dorazil do cieľa. Huráá Constanta :).

Sergi a jej rumunská pohostinnosť
V Constante som sa mal stretnúť so Sergi, kamarátka so Slovenska, inak rodáčka z Constanty. V tento deň priletela domov z Edinburgu aj s kamarátkou a ešte pred cestou sme sa dohodli, že sa dnes stretneme a spravíme oslavu v ich rodinnej plážovej vile, kde potom môžem ostať pár dní bývať.

Dorazil som do centra a v telefóne ma čakala SMS od Sergi, že už je doma a nech sa ozvem hneď jak dorazím do mesta. Netrvalo dlho a stretli sme sa kúsok od ich domu, pred múzeom :). Bolo to celkom vtipné stretnutie, zvítali sme sa a po ceste domov mi vysvetlila, že doma čakajú rodičia, brat s frajerkou a kamoška z Kazachstanu. Mamina vraj navarila pre všetkých tradičný obed a nech ma ani nenapadne jedlo odmietnuť aj keď nie som hladný :). Doma ma privítal otec, vzápätí mamina a Sergi prekladala hore dole kto čo rozprával. V obývačke som sa zoznámil s ostatnými. Mamina už niesla polievku na stôl a ja som sa ani nestihol prezliecť :). Otec bol milý, slušný a zároveň z neho šiel rešpekt. Baby ma zasypali otázkami, že som nevedel ktorej skôr odpovedať. Sergi som sa snažil v tom chaose vysvetliť, že by som sa aj prezliekol, ale mamina mi už podávala chlebík k polievke a priala mi dobrú chuť… Hotový cirkus :). V obývačke nás bolo šesť a všetci mali obrovskú radosť, emócie sa tu plietli jedná cez druhú. Sergi totiž prišla domov takmer po polroku a tak sa rodičia tešili, že ju vidia, ona že je doma, babena z kazachstanu z toho, že je prvý krát v Rumunsku, ja z toho, že som tam, Sergi, že má všetkých okolo seba, mamina z toho, že môže poznať jej kamarátov z iných krajín atď.

Po polievke sa na mňa hrnul druhý chod. Baby sa na mne smiali, že nevládzem jesť :), tatino ma povzbudzoval nech si dám po takej dlhej ceste. Sergi mi naznačila, že stačí keď si dám len trochu, aby sa mamina neurazila, že som nejedol. Nuž, ale to čo mi dali jesť bolo také dobré, že som to skoro cele spapal. Bolo to akési mäso dusené v hroznových listoch, podávané s bielym jogurtom. Nikdy som nič také nejedol, ale bolo to naozaj výborné. Vôbec som netušil, že hroznové listy sa dajú jesť a nie to ešte kúpiť v hypermarkete medzi zeleninou :).

Po jedle sa chvíľu sedelo a debatovalo. Každý tu mal o čom rozprávať a všetci sa s úprimným záujmom vypytovali a počúvali každé slovo :). Ja som sa konečne prezliekol a mamine som poďakoval za pohostenie a podaroval som jej Zlaté oblátky Opavia :), ktoré som viezol od svojej babičky :). Sergi sa usmievala, že som u maminy zabodoval :).

Po tom všetkom bol čas vyraziť na plážovú rodinnú vilu, zbalené veci sme odniesli do auta a vyrazili. Tatino viezol baby autom a ja som šiel na moto. Vila bola kúsok za mestom a kúsok od slávnej Mamaia beach. Po 20km sme boli na mieste. Vyložili sme všetky veci z auta, odniesli do vnútra a tatino nám ukázal všetko dôležité… Ako sa púšťa satelit a Tv, kuchyňu, kúpeľňu, klimatizáciu, záhradu, záhradnú kuchyňu, gril a všetko čo k nemu patrí… a tiež všetkých 6 izieb s klímou, vlastnými kúpeľňami a telkami. Skoro sme odpadli :), lepšie ako v 5 hviezdičkovom hoteli. Tatino nám ešte pomohol vybaliť veci čo sme doniesli. Nakúpil jedlo a pitie pre nás všetkých na celý víkend! Neveril som vlastným očiam, víno, pivko, tvrdé, minerálky, chlebíky, syry, šunky, salámy, mäso na gril a iné dobroty… S úsmevom sa potom s nami rozlúčil, poprial nám nech sa dobre zabavíme, nech sa až tak strašne neopijeme a že keď nám niečo bude chýbať, tak mu máme zavolať :).

Pití a noční život
Každý sme si teda vybrali svoju izbu podľa chuti, vybalili veci a stretli sa dolu v kuchyni na uvítacom, proti šokovom poldecku :). Tento slávnostný večer bol uvítací pre nás všetkých :). Začali sme ho v trojici: Sergi, Ainur a Ja :). V dobrej nálade sme sa pod rúškom tmy vypravili na promenádu pri Mamaia beach, kde nás už čakali ďalší Sergiiny kamaráti. Spolu sme potom vyrazili do La Cucaracha Beach club na pláži s veľkou terasou, barom, muzikou a pekným výhľadom. Drinky šli jeden za druhým a stále sa k nám niekto pridával… Lívia, Claudia, Erkin, Oana, Marius a iní…

Zábava veru naberala na obrátkach, tancovalo a pilo sa v rýchlom tempe :). Všetci sa tešili, zabávali, vykecávali, popíjali, tancovali… Dobre naladení sme sa neskôr všetci pobrali z plážového baru do klubu Bellagio. Klub bol obrovský, asi jak dve haly z Incheby. Na pódiách tancovali tanečníci, sedenia tu bolo tiež dostatok a veľký bar, pri ktorom sme celá groupa tancovali, stíhal v pohode riešiť aj všetky naše požiadavky :).

Zábava teda bola poriadna a som rád, že „pití a noční život“ tu má naozaj vybudovanú tradíciu. Nuž ako to už chodí, prvá noc na novom mieste býva tá najlepšia… a táto stála veru za to :).

Druhý deň bol trošku náročný, všetci sme sa zobudili akosi skoro, aj napriek tomu, že sme šli spať všetci dosť neskoro, nuž ale o tom zase nabudúce… :)

Počet km: 460
Trasa: Campulung – Pitesti – Bukurest – Constanta

Deň 4
Dnes ráno som vstal o 7:30, dal si horúcu sprchu a zbehol zďobnúť rumunské raňajky ala varené párky :). Veci som už mal zbalené, takže netrvalo dlho a pred deviatou som už brázdil cesty zahalené rannou prízemnou hmlou popri Fagaraši. Romantika jak z filmu, hory v pozadí, hmla, slnečné lúče a konský povoz oproti… musel som sa smiať do helmy, fakt to bolo úžasné…

Dnes som si povedal, že sa nikam nebudem ponáhľať a cestu si užijem, niečo konečne aj nafotím a možno aj dáke videjko na GoPro kamerku natočím :). Prvá foto zastávka bola pri odbočke a tabuli označujúcej ten správny smer: „Transfagarasan“.

Nebol som jediný, kto túžil mať foto z tohto miesta :). Stretol som tu chalanov z Nemecka, ktorý prišli zdolať tuto cestu na bicykloch :). Spravil som im pár foto, pokecali sme komu to ako ide na dvoch kolesách, zapriali si šťastnú cestu a trošku som ich hecol, že za hodinku sa hore vidíme hehe…

Cesta hore bola parádna, rovná, vôbec nie rozbitá i keď povrch bol dosť drsný a ryhovitý. Inak supiš, na rumunské pomery vysoko exkluzívna cesta a rajdu hore som si tučne užil od spodu až hore… klukaté esíčka, zákrutky okolo skál a nakoniec parádne serpentíny s výhľadom na celé údolie… Hore jazero a pár hotelíkov. Aj som rozmýšľal tu zostať, spraviť si výlet, prenocovať a pak vyraziť ďalej… ale nakoniec zvíťazila túžba sedieť na moto pred túžbou drať si nohy po kopcoch hehe :). Tak či tak som to tu už pochodil pred pár rokmi ;). Vtipné bolo, že som aj našiel miesto kde sme tu hore stanovali a prežívali mrazivú noc. Nuž a v 3* hoteli, kde sme sa vtedy odvážili len vys**ť hehe, som si dnes dal parádny obed, nealko pivko a kochal sa výhľadom na jazero… nuž a aby som vzdal hold tradíciám, tak som bol aj to WCko skontrolovať huhuu stále rovnako dobré ;).

Po asi hodinke a pol, čo som sa tu flákal som vyrazil ďalej, na druhú stranu pohoria. Na vrchole je tunel, ktorý spája obe strany. Opäť parádny výhľad a pohodová cesta plná zákrut, dobrý asfalt a tak si aj cestu dole užívam… Netrvá to však dlho a cesta začína byť stále v horšom stave, musím spomaliť a dávať pozor na diery. Nakoniec sa cesta mení na čistý tankodrom a jazda na utrpenie pre moto aj pre mňa. Cesta je tak rozbitá, že tu jazda nie je o tom vyhnúť sa dieram, ale vybrať tie najmenej hlboké a aspoň trochu zjazdné. Je síce chvályhodné, že už začali s prácami na oprave tejto tragickej cesty a väčšina zákrut je potiahnutá novým asfaltom, no zvyšok cesty je tak zúfali, že sa to nedá ani opísať… Nabudúce určite pôjdem len tu pohodovú a peknú vrchnú časť a potom radšej späť hore a zase dolu smer Sibiu alebo Fagaraš. O pár rokov, ak sa im podarí opraviť aj tento južný úsek, tak to bude naozaj parádna jízda…

Vytrasený a trochu zničený som si dal pauzičku na priehrade Vidraru, kde majú veľkú vodnú elektráreň a nad ktorou sa týči obrovská socha Prométea s bleskom v rukách, ako symbol tejto sily.

Cesta i naďalej bola rozbitá, ale nebral som to už tragicky… proste to patrí sem do Rumunska a treba si užiť aj takéto cesty. Niet sa kam ponáhľať a vôbec to neuberá na kráse prírody a krajiny. Je to súčasť Rumunskej reality a tak to treba brať a nakoniec je to súčasť roadtripu a tiež zážitkov. Jedna z vecí, ktorú si zapamätám a na ktorú budem spomínať, že fuh aj toto sme spolu s mojou moto zvládli ;).

Posledný úsek do mestečka Campulung už bol krásne rovný a hladký… vážna zmena štýlu jazdy a rýchlosti :). Občas mám pocit, že by sa vzdialenosti nemali merať v kilometroch či metroch, ale v časových jednotkách – hodinách a minútach. Pretože 60km nie je ďaleko, ale keď ich človek prejde na moto za 2,5 hodiny, tak je to sakra dlhá vzdialenosť…

V Nepále sa tak vzdialenosť aj meria… keď sa niekoho spýtaš ako ďaleko je do iného mesta, tak ti odpovie napr. že je to vzdialené 2,5 dňa. Má to silný zmysel, pretože nie vždy je to o tom akú vzdialenosť prejdeš, ale ako dlho ti potrvá sa tam dostať.

Keď som dorazil do Campulungu, tak práve začalo pršať. Môj pôvodný plán bol ísť do Branu, čo bolo o približne 60km ďalej… Na poslednej križovatke von z mesta začalo riadne liať a tak som sa otočil a schoval sa v blízkej pizzerii. Mali tu aj krásne prevísajúcu strechu, takže aj moto s vecami bola pekne v suchu a bezpečí :). Čas som si krátil šunkovo-syrovou pizzou a nealko pivkom. Dážď veľmi neustával a bolo už dosť hodín… slnko pomaly zapadalo a tak som sa rozhodol ostať v meste. Po asi hodine a pol prestalo pršať a vydal som sa hľadať vhodné ubytovanie na túto noc… Obzrel som si všetky tabuľky naokolo a bolo tam veru zopár penziónov i hotelov… Jedným smerom ukazovali tri z nich a tak som sa tam teda vybral… Po štyroch km som dorazil ku krásnej novej poschodovej budove. Bránu mali otvorenú, parkovisko prázdne, očividne nemali žiadnych hostí. Nuž ale predsa som sa šiel spýtať a pozrieť ako to dnu vyzerá a koľko pýtajú za izbu. Vo vnútri bola pani čo vôbec nevedela anglicky a tak zavolala na pomoc dákeho podivného chalanka, z ktorého sa vykľul synátor maminy, ktorej to tu celé patrí. Ukázal mi dve izby, naozaj pekné, komplet zariadené s veľkými posteľami. Jedna z nich bola rozlohou väčšia a pýtal za ne 20Eur. Len tak som ho opáčil, že čo tak 15, keďže nikoho tam práve nemali. Zavolal mamine a ta potvrdila, že môže byť. Nuž a chalan ma ešte ukecal nech idem do tej veľkej izby, že tam aspoň budem mať viac priestoru :). Fakt pohodička… ubytoval som sa, osprchoval a chalanko ma pozval do svojho disco pubu. Dal som si pivko, zoznámil sa z jeho kamošmi a cítil som sa tu jak doma. Chalan mi vysvetlil, že jeho mamina sa stará o hotel a jeho zodpovednosť za časť rodinného biznisu je prevádzkovať disco pub. Otec mu dal vstupný kapitál, postavil, zariadil a odovzdal podnik do vlastníctva. Teraz je to výhradne jeho biznis, z ktorého žije, rodičia mu stopli podporu a musí sa starať aby zarobil dosť na výplaty pre zamestnancov, pre seba, aby mal na objednávky a na ďalší rozvoj podniku.

Po hodinke prišiel aj jeho otec. Zoznámili sme sa a tatino navrhol, že nás (mňa, svojho syna a DJa) zoberie na malú tour po okolí. Samozrejme free of charge, aby som videl kde žijú a čo ponúka okolie. Nedalo sa to odmietnuť lebo bolo vidieť, že tatino to robí pre radosť z pohostinnosti a preto, že je hrdý na to miesto kde žije. Sadli sme teda do auta a vyrazili na koniec štvrte, kde mi ukázali ako žije cigánska komunita. Vraj tam s nimi nemajú problémy a že si žijú svojím spôsobom a vzájomne sa neobmedzujú… Potom sme šli cez les, slnko už takmer úplne zapadlo a zastavili sme na viewpointe pri veľkej priehrade. Fakt nádhera, úžasné lesy a obrovské jazero uprostred. Po malej prestávke a kochaní sa prírodou sme vyrazili ďalej. Po ceste sme sa bavili o vlkoch a medveďoch čo tu žijú, o prírode, o tom že je tu kopec možností na turistiku a podobne. Po asi 10km sme zastavili na veľkom parkovisku uprostred kopcov pri veľkom „socialistickom“ penzióne. Ide sa na drink. Vošli sme dnu, tatino nechal zavolať hlavného manažéra, ktorý nás privítal a usadil. Potom rozhodol, že sa bude piť rumunské víno a flaša bola hneď na stole a ako aperitív rumunský špiritus. Chalani boli mrte v pohode, bavili sme sa o všetkom možnom, o živote, o ženách, o biznise, o štúdiách… išlo nám to úplne prirodzene. Tatino veľmi nerozprával anglicky a tak mladý prekladal, celkom sme sa nasmiali. Nakoniec mi chalan vysvetlil, že aj tento penzión im patrí, a že som ich hosťom a je objednaná tradičná rumunská večera, čo som fakt netušil… O chvíľu manažér priviedol vysmiatu šéfkuchárku, taká silnejšia tetuška… predstavila sa nám a uistila, že na jedlo osobne dohliadne a že nám bude určite chutiť :). O polhodinu, napriek tomu, že tu bolo fakt plno, obsadené takmer všetky stoly a nebolo ich málo, sme už mali jedlo na stole. Podávalo sa tradičné jedlo Polenta (veľka zapečená guľa z kukuričnej kaše plnená domácim kozím syrom) a k tomu veľká spoločná misa pečeného jahňacieho mäsa. Bolo to obrovské a dokázal som ledva zjesť polovicu. Bolo to vcelku chutné, pre mňa netradičné, ale dobré… lepšie ako naše bryndzáky pre zahraničných turistov :).

Keď sme dojedali, tak opäť sa objavila šéfkuchárka skontrolovať či je všetko ok, či nám chutí a či máme všetkého dostatok. Vysmiata sa potom slušne rozlúčila a šla makať späť do kuchyne. Všetko sme dojedli, dopili a ešte prišla „rumunská“ kávička na záver. Všetci boli v pohode, kecali sme dokonca aj vianociach, tradíciách, alkohole a aj pár veselých vtipov padlo… bolo to veľmi príjemné a všetci boli úplne prirodzení. Tatino nakoniec vypýtal účet a skoro sa urazil, keď som mu chcel prispieť. Mladý mi vysvetlil, že je to súčasť pohostinnosti a peniazmi by som ich urazil, nuž…

Po ceste späť mi v aute ukázali a vysvetlili, že je tu úplne normálne šoférovať po vypitej flaške vína, taký rumunský štandard a že do siedmych pohárov vína, je to vždy OK a niet sa čoho báť :). Šofér mal len dva poháre, takže pohoda… :).

Po návrate sme ešte skočili na pivko do podničku. DJ mi ukázal ako mixuje muziku, zoznámil ma so svojou „mladou“, ktorá ho ukecala, že na budúci rok budú mať svadbu. Obaja majú 19 rokov :) a bolo vidieť, že sa na to tešia :). Bolo to vtipné, tak nech im to teda vyjde…

Synátor ma okolo polnoci odprevadil na ubytko, zavolal ešte mamine nech mi ráno pripraví na deviatu raňajky a dnešný úžasný deň sa mohol skončiť.

Ležal som v posteli a neveril som tomu, že dnes som si nielenže užíval parádnu jazdu cez Transfagaraš, ale aj najrozbitejšie cesty cez aké som kedy v živote išiel… a k tomu na záver neuveriteľný zážitok a okúsenie pravej rumunskej pohostinnosti… naozaj miesto, kam sa oplatí znovu vrátiť.

Keď som zaspával tak som si uvedomil, že ak by nepršalo, tak všetko by bolo úplne inak a na tomto mieste by som vôbec nebol. A ešte jednu vec som dnes pochopil a síce prečo som všade prichádzal posledné dni neskoro… V Rumunsku nepoužívajú letný čas a tak tu celú dobu bolo o hodinu viac ako som si myslel… :)

Nuž, dnešný deň bol fakt super, taký ozajstný cestovateľský, keď človeka pohltí prostredie, v ktorom sa nachádza a nerozmýšľa nad vecami z „reálneho“ života doma… pre toto sa oplatí ísť hoci aj do Rumunska ;).

Teším sa na zajtra… keď pôjde všetko hladko, tak večer som na pláži v Constante, huhuuu… :)

Počet km: 220
Trasa: Talmaciu – Porumbacu – Transfagarasan – Lake Vidraru – Corbeni – Campulung

Deň 3
Ráno som sa zobudil o 8:30 a o deviatej som už tlačil parádne raňajky, ktoré mi tetuška pripravila. Chlebík, šunka, salámy, domáce syry, vajíčka, džemíky a iné dobroty… nedalo sa to všetko zjesť. Teda Bombo by si vypýtal aspoň 2× toľko, ale inak to bolo nad moje sily… :)

Hop-šup som sa zbalil, hodil veci na moto a opustil som toto parádne ubytko. Pojazdil som ešte trochu po meste, aby som si ho obzrel a vyrazil smer transilvánske pohorie Fagaraš. Cesta ubiehala jedna radosť. Miestami bolo celkom dosť kamiónov, ale inak pohodička… Málo áut, dobrá cesta a pekná krajina všade naokolo. Dedinky plné „domestikovaných“ cigáňov a v každej dedine premávajúce sa konské povozy. Miestami som mal pocit, že som sa vrátil o nejaké to storočie späť do minulosti.

Ilúzie o dodržiavaní rýchlosti ma prešli skôr ako som si stihol uvedomiť, že ich akosi prirodzene vôbec nedodržiavam. Kto nechce brzdiť premávku a ísť plynulo s ostatnými, tak jednoducho musí pridať. Tak sa zdá, že nepísaným pravidlom a štandardom je povolenú rýchlosť prekračovať o cca 20km/h. Na občasné policajné hliadky poctivo upozorňujú oproti idúci vodiči blikaním, alebo potom ďalším znakom je, že všetci pred vami idú viditeľne pomalšie ako je povolená rýchlosť… jednoducho stačí sledovať čo sa deje na okolo a každé dodržiavanie predpisov považovať za podozrenie, že policajná hliadka je nablízku.

Jazdilo sa perfektne, ani sa mi nechcelo zastavovať. Kľukaté cesty striedali nekonečné roviny s krásnymi scenériami. Netrvali však nikdy tak dlho, aby som sa začal nudiť. Uvedomil som si, že ma baví jednoducho ísť, sedieť na moto s čistou hlavou a nemyslieť na nič, len na cestu, užívať si prírodu a snívať s otvorenými očami ;).

Dnešný deň som pôvodne plánoval skončiť v mestečku Sebes, ale nejako sa mi nechcelo zastaviť a tak som dorazil do Sibiu, v ktorom sa mi pre zmenu nechcelo ostať a tak som so západom slnka skončil za neďalekým mestečkom Talmaciu v dvojhviezdič­kovom moteli. Noc stála 20eur za dvojku izbu s raňajkami. Len jediná tetuška rozprávala anglicky a bola fakt milá a starostlivá. Služby tu boli naozaj výborné a rovnako výbornú mali aj kuchyňu. Parádna fazuľová s údeným a chlebíkom, pivko a k tomu ľahší druhý chod – grilované „čevapčiči“. Slušne som sa najedol a napil asi za 20 rumunských peňazí, čo je cca 5 Eur. Na takéto ceny by som si vedel aj doma rýchlo zvyknúť :).

Po treťom pivku som už mal naklikanú cestu v GPS a rozhodol som sa pre drobnú časovú tieseň vynechať Transalpinu a vydať sa „len“ na prejazd cez ospevovaný Transfagarašan. Ten som už navštívil v roku 2006 ako peší turista, netušiac o tom, aká slávna cesta to je a už vôbec ani len snívajúc, že raz si túto cestu budem užívať na moto! :) Vtedy som ani len netušil, že raz budem po moto túžiť a jednú peknú vlastniť a po vlastných stopách na nej brázdiť… :)

Po ceste na izbu som sa ešte stavil pri mojej bejby zaparkovanej v uličke kúsok od kuchyne pekne pod strechou. Pokecal som aj s chlapíkom, ktorého tu zamestnávali na stráženie parkoviska pre hostí a dal som mu 3 Lei na pivko, nech mi na ňu dáva pozor. Tešil sa jak malý chlapec a že ju bude strážiť celú noc ako vlastnú… Popriali sme si dobrú noc a každý sme šli po svojom, chlapík strážiť a ja riadne si schrupnúť… Zajtra prídu konečne kopce… :)

Počet km: 366
Trasa: Satu Mare – Zalau – Cluj Napola – Sebes – Sibiu – Talmaciu

Deň 2
Ráno bolo dosť pomalé, predsa len babičkine rezne pred odchodom sa nedali odmietnuť. Tiež som si musel splniť povinnosť previesť mladého bratranca po dedine a podporiť v ňom túžbu po vodičáku a vlastnej „kroske“.

Nakoniec sa mi podarilo s rodinou rozlúčiť okolo dvanástej a vydať sa na cestu s kúdolom prachu za sebou a vejúcimi suknicami v záhradách… :)

Trochu som sa potom zamotal v Michalovciach, kde som sa snažil zohnať sprej na reťaz. Totálna beznádej, pretože motoshop, čo tu mali, zrušili a chlapík v predajni pre „plechovky“ mal všetky možné oleje a mazivá, ale nič na motoreťaz… nakoniec ma asi v treťom obchode poslali do „farby laky“, kde som skutočne dostal spray na reťaze… dáky noname s obrázkom ozubeného kolesa s reťazou… hurá, táto jízda nebude suchá :).

Po peripetiách sa mi podarilo predsa len opustiť toto miesto a cez Trebišov som sa onedlho dostal na Slovensko-Maďarské hranice pri Sátoraljaujhely :). Tu som pokecal s pohodovými maďarskými colníkmi, že nemtudom maďárom a nem matrica potrebovala na motorkábosz iszteném, bo nemvpláne mala išla cez hungaryhighwa­ykukuricábo :).

Cesta Maďarskom bola pohodová, málinko áut, príjemný asfaltosz a tak sa dalo celkom slušne frčať. Krajinka bola pekná, cesta sa kľukatila poliami a sem tam zvlnenou rovinou s výhľadom do širokých diaľav.

Môj plán bol dnes prekročiť Maďarsko-Rumunské hranice a po pár hodinách jazdy som sa k nim cez mesto Nyíregyháza a Mátészalka dostal. Na hraniciach sa nekonal žiaden opruz, colníkovi som ukázal slovenský občaňák, ktorý ho vôbec nezaujímal. Skôr ho zaujímala moja moto a tak sme priateľsky prehodili tri vety o tom, že sa mu moto páči a že je naozaj super a rýchla. Potom mi poprial šťastnú cestu a zrazu som sa ocitol v náručí Rumunskej krajiny, huhuu :).

Keďže sa schyľovalo k večeru, tak som dnešnú púť ukončil v rumunskom meste Satu Mare. Trochu som sa obával, kde prespať, ale ako sa ukázalo, nájsť ubytko nebol žiaden problém. Je tu dostatok penziónov, motelov, hotelov a stačí len sledovať pútače popri ceste mestom. Omrkol som asi štyri miesta, motel a 3* hotel, kde chceli 30 EUR za noc, potom 2* hotelík zašitý v uličkách, kde nikto nevedel ani slovo po anglicky a vyzeralo to tam skôr ako v bordeli… recepčný mi pripadal ako pasák, v koženej bunde a zlatou klobásou na krku, ale ochotný mi ukázať izbu. Prvú noc som ale netúžil stráviť na takomto mieste :). Nuž a posledné miesto bola úplna paráda, trojposchodová nová vila v tichej uličke medzi rodinnými domčekmi a za 20 EUR s raňajkami. Na moto mi našli miesto v záhradke pod strechou a za zamknutou bránou. Tetuška bola milá a aj ma do neďalekej reštaurácie poslala, lebo kuchyňu už mala zatvorenú… Reštiku som podľa jej inštrukcii nenašiel, len tmavú uličku so psami a tak som sa vydal hľadať na vlastnú päsť. Všetko bolo už pozatvárané a to bolo horkoťažko desať hodín… hm teda aspoň podľa mňa, ale o tom neskôr… :)

Nakoniec som skončil na OMV benzínke s obloženou bagetou ohriatou v mikrovlnke, s fantou v ruke a pivkom v zadnom vačku… Celkom som sa aj najedol a pivko som si dal v posteli na izbe pri klikaní cesty do GPS na ďalší deň…

Počet km: 300
Trasa: Pusté Čemerné – Trebišov – Sátoraljaujhely (HU) – Nyíregyháza – Mátészalka – Satu Mare (RO)

Deň 1
Hurá, konečne prišiel deň vyraziť za dobrodružstvom. Plný energie a nadšenia som sa s dvoma bagmi doteperil do garáže. Samozrejme som si zbalil samé dôležité veci a kamoša na cestu ;). V garáži to netrvalo dlho a veci som mal hop-šup pripevnené na moto. Darmo, začiatočnícke skúsenosti už máme tento rok za sebou hehe :). Jo a btw konečne som bol prvý zbalený, a nemusel som na nikoho čakať hihi ;).

Po zbalení som ešte vyrazil na benzínku, kde som si skontroloval tlak v pneu a kúpil vodu. Krátko som sa zamyslel či mám všetko čo treba a vyrazil za dobrodružstvom…

Cesta ubiehala hladko a prvú väčšiu pauzičku som si dal na Donovaloch. Reštík tu majú na kopci neúrekom, veľké parkovisko a tak som sa rozhodol sa tu rovno aj nadlábnuť niečím veselým.

Vybral som si reštiku na konci parkoviska, kde sa to hemžilo ľudmi a peknými babami… samozrejme som zaparkoval tak, aby ma videli haha :). Romanticky som si dal dolu helmu a hodil vlasmi do vetra… priznávam, že s 2mm strihom to asi nebolo úplne ono :).

Malé fopá
Na nešťastie mali plnú terasu a tak som sa rozhodol presunúť trochu vyššie do inej reštiky, kde mali aj lepší výhľad. Nahodil som helmu na šišku a nakopol moto. Vedľa mňa v tom momente zastavilo auto a znemožnilo mi môj zamýšľaný výjazd ľahkým oblúkom v pravo. Nuž čo už, mamina, čo vystúpila z auta, bola celkom chrumkavá a tatino očumoval moju moto, takže sme si boli 1:1 :). Snaha vycúvať z parkoviska veľmi nezabrala, pretože to bolo trochu do kopca a tak som sa rozhodol auto obísť spredu cez obrubníček a trávniček. Tento skvelý nápad sa ukázal ako dosť mrzký, pretože obrubníček som prešiel v pohode, ale trávička do kopca spolu s kánalikom na vodu sa ukázali ako neprekonateľná prekážka pri oblúkovom prejazde doprava… predne koleso zapadlo do kanáliku pred obrubníkom, nuž a gravitácia pri náklone už tento trapas dokonalo dokonala :). Moto mi ostala v rukách za náklonom, tak že som ju síce bol schopný držať, ale neschopný pritiahnuť späť k sebe… čo čert nechcel pred chrumkavou maminou a pipkami z reštiky, za revu motora, som moto slušne položil, tam kam rozhodne nepatrí, na zem…

Chvalabohu za tatina, ktorý mi priskočil hneď na pomoc a pomohol mi z tejto zapeklitej situácie von… moto nebol až taký problém dvihnúť, ako ju prešolíchať cez ten jarok na vodu a obrubník, ale nakoniec sa to podarilo… Sám by som to určite nezvládol, takže ešte raz díky Táto. Nuž a po tomto zážitku som sa s hanbou a spoteným tričkom odgúľal na opačnú stranu, kde nik netušil čo sa mi práve stalo… :)

Po stresovej chvíľke som hneď aj vyhladol a tak som si dal riadnu porciu segedínu s veľkou kofčou… mňami. Chvíľu som si oddýchol a vyrazil opäť na cestu…

Šiel som cez Donovaly do Ružomberka a potom podtatranskou diaľnicou, s pekným výhľadom na hory, do Popradu. Po ceste som si dal malú pauzičku, spravil pár foto a hijó ďalej. Z Popradu potom šup do Prešova, kde som sa zastavil na krátku návštevu u kamošky Katky skontrolovať predsvadobné prípravy a rekonštrukčné práce na dome. Roboty tu mali až-až a tak som sa račej pobral ďalej, skôr ako by ma stihli zapojiť do práce ;). So západom slnka som prechádzal Vranovom nad Topľou a za tmy som dorazil do Stražského a ukončil svoj prvý motodeň u babičky v Pustom Čemernom.

Babička sa tešila a všetko bolo pripravené na môj slávnostný príchod :). Rezne, zemiaky, šalát a dobra nálada… S krstným sme po večeri skočili ešte na pivko, porozprávali o živote a šli spať… ráno už každý pôjdeme svojou cestou, krstný makať na svoje a ja jazdiť na svojej ;).

Počet km: 520
Trasa: Bratislava – Zvolen – Ružomberok – Poprad – Prešov – Strážske – Pusté Čemerné