Weblog
Ráno sme sa zobudili v Silviinom bytíku. Doobeda sme o desiatej zavolali do požičovne, že nech nám dajú vedieť, keď im predchádzajúci zákazníci vrátia naše budúce auto. Keď sme tam volali druhýkrát, dali nám vedieť, že auto im vrátili poškodené a budú ho opravovať zhruba do štrnástej. Čiže posun plánu asi o 4 hodiny. Medzitým sme už nevedeli, že ako zabiť kapra, tak sme šli kúpiť gril. V Lidli nemali žiaden dobrý, v Tescu nemali vôbec žiadne, tak sme nakoniec kúpili jeden fajn v Hornbachu alebo nejakom podobnom obchode. Kúpila si ho Sisi a potom si ho aj nechá. Tiež sme kúpili aj drevné uhlie. Odrazu bolo pol druhej, tak sme rovno šli do požičovne. Auto ešte opravovali, tak sme čakali zhruba do druhej. Snažili sme sa s nimi vyhandlovať nejakú zľavu za neskoré odovzdanie auta, čo sa nám aj podarilo – dali nám na ruku 800,– Sk. V autách neboli elektrické káble, ani hadice. Na kábloch sme netrvali, ale hadice sme chceli – tak nám dali. Autá nie sú vo vynikajúcom stave – každé auto má nejaké muchy. Naše má totálne vyničenú batériu obývacej časti, čiže pri vypnutom motore nám lampy niekedy len tak sliepňajú. Niečo na spôsob sviečok. Aspoň romantika. Do Blavy sme s autami dorazili medzi ôsmou a pol deviatou, už sa stmievalo. Všetci nás netrpezlivo čakali, už asi 6 hodín. Nabalili sme sa do áut, Miloshovci sa nabalili skôr a ihneď vypadli. My sme vypadli za nimi asi 20 minút neskôr. Momentálne už je utorok, bude jedna hodina v noci. Silvia šoféruje, Pali pri nej drieme, a my (SKV Peťo, SKV Maťo, Nooby, ja) práve napríklad debatujeme o riešeniach ochrany pred komármi. Maťo plánuje spávať na streche karavanu. Vedie tam rebrík, zároveň bude aj chránený z bokov takými lištami proti spadnutiu. Silvia má na tachometri 130 kmh, práve schádzame z Álp smerom ku Grazu. Plánujeme zastať na najbližšom odpočívalde a ak bude ako-tak vyhovujúce, tak na ňom prespíme.
Po malej odmlke sa opäť dostávam ku slovu ;). Doma sme už tuším 4 mesiace a môžem povedať, že sa aktuálne nachádzame v pokročilom štádiu slovenskej aklimatizácie. Akurát neviem či je to dobré alebo zlé… :).
Tak či onak do roboty chodíme už nejaký ten čas. Ja presne 3 mesiace a 4 dni :). Čo to znamená, asi len toľko, že skúšobnú dobu mám za sebou, pár výplat tiež a inak všetko pred sebou.
V rámci „odvykačky“ sme sa vypravili na krátku púť do Dublinu, kde sme navštívili Horda a strávili sním posledné slobodné chvíle ;) hehe. Dali sme tiež Pohodu, ktorá vôbec nebola zlá a víkendový výlet do Paríža, kde sme si s Maťou a Dušanom vychutnávali pivko vo Versaille ;).
Sú to také malé náplaste, ale o to cennejšie ;).
Medzičasom sme sa vystretali s Maťom, ktorého si iste aspoň niektorí pamätajú z našej Thajsko-Laoskej púte, kto nie, tak šup checkovať fotky a čítať blogy haha :). Okrem iného sme tam spolu prežili smrtonosnú dvojdňovú plavbu na Mekongu ;). Chalanisko si to teraz užíva v Londýne aj so svojou kočkou Aor, nemajú to ľahké, ale držíme im palce :).
Posledné mesiace som sa tiež venoval oživeniu živnostenských povinností a vrámci zlepšovania hospodárskych výsledkov SR aj pozdvihnutiu Tuningového komoditného trhu a spolu s mojim parťákom sme naň priniesli to čo všetci milujú – netradičné, športové, fanúšikmi vyhľadávané kolesá japonského výrobcu 5Zigen, ktoré sú exkluzívne k dispozícii na http://supertuning.sk
Inak Austrália nám stále žije v spomienkach a ako najnovšie pripomenutia na dobré a veselé chvíle, som od dizajnérskeho guru Lila obdržal pivko vlastnej značky DEUS BLONDE, tož teda na zdravie brácho ;).
Do mailu sa mi dostal tento obrázok s akýmsi tajným poslaním (?). Chvíľu som naňho hľadel a v hlave sa mi vynorila otázka „..a?“.
Však vždy som vravieval, že dobrá kniha nie je zlá a čítať treba. Najradšej mám tie knižky, ktoré sa ako sa vraví „čítajú“ samé. Informácie z nich sa človeku vlievajú do hlavy a vyvolávajú v ňom rôzne myšlienky, pocity a aj obrazy… veď ako by to bolo.
Preto si rád vždy niečo prečítam, napríklad „Pána píp“ či „Blonďáka s bílou čepicí“, dokonca aj „Hruštičku od vedľa“ alebo „Borovička – liek na všetko“.
Vždy rád čítam v piatok alebo sobotu. Dva dni po sebe nerád čítam, bolia ma z toho oči i hlava.
Tak teda na zdravie :).
Áno je to pravda, naša cesta predsa len skončila šťastným návratom späť na rodnú hrudu – Slovensko.
Naša púť je teda definitívne za nami a nám ostávajú už len úžasné spomienky na život v Sydney, ktorý nie vždy bol ľahký a nie vždy ťažký :), spomienky na neuveriteľné množstvo ľudí, ktorých sme stretli a ktorí chtiac či nechtiac ovplyvnili naše bytie. Spomienky na všetky navštívené krajiny, zážitky, strasti i radosti, ktoré sme prežívali počas ciest.
A kde sme to vlastne boli? To sa občas pýtam aj ja sám seba :) a tak v skratke naša cesta vyzerala asi takto:
- Thajsko (Bangkok, Chiang Mai, Golden Triangel)
- Laos (Mekong, Luang Prabang, Rout 13, Vang Vieng, Vientian)
- Thajsko (Ostrov Koh Panghan)
- Austrália (Sydney, Cairns, pláže, národne parky, atď.)
- Nový Zéland (najlepšia bordovačka na svete)
- Austrália (Sydney, Uluru, Perth, atď.)
- Kambodža (Phnom Penh, Siam Reap, Angkor Wat, Tomb Raider Wat, Sihanuokville)
- Vietnam (Ostrov Phu Quoc, Saigon, Dalat, Ha Noi, Sapa, Halong Bay)
- Hong Kong (Vianoce, Silvester)
- China (Peking, Harbin, Pingyao, Chengdu)
- Tibet (Lhasa, Yamdrok Tso, Everest base camp)
- Nepál (Kathmandu, Pokhara, Annapurna base camp, bungy jump)
- Thajsko (Koh Phi Phi – The beach!)
Všetko to začalo 4.10.2006 a skončilo 11.3.2008, čo je presne 1 rok, 5 mesiacov a 7 dni.
Checkuj mapky:
No a teraz sme opäť doma a snažíme sa opäť nájsť svoju cestu, tentokrát Tu v realite.
Na záver sa musím priznať, že vždy som sníval o dvoch rokoch prázdnin a môj sen sa splnil. Splnený sen je ako „sen“ a preto treba stále snívať a sny napĺňať.
Toto je posledny report z naseho seneckeho pobytu, asi najdlhsieho v historii seneckych jazier :).
Aka je pravda vie kazdy z nas a ten, kto s nami v Senci nebol, verim, ze si uzival nase reporty a dobrodruzstva aspon na dialku…
Pravda vsak je, ze tato cesta sa konci a konci sa presne tam kde sa zacala… na plazi…
Pravda je aj taka, ze o dva dni letime domov a ukonci sa tato cesta, ktora trvala presne 1 rok 5 mesiacov a 7 dni.
Pravda je domov, ktory vsetci v sebe nosime… …a doma sa coskoro vidime ;).
Nakoniec sa nam predsa len podarilo vyrazit na trek a rozhodli sme sa tentokrat zdolat Annapurna Base Camp, ktory sa nachadza vo vyske 4130 metrov nad morom.
Po malom planovani, kupeni mapy oblasti a vybaveni potrebnych povoleni, sme toto nase stastne uradovanie zapili uradnickym pivkom a druhy den rano sme vyrazili na cestu :).
Prvy den treku sme zacali v dedinke Phedi, do ktorej sme sa doviezli malilinkym taxickom. Ruksaky sa viezli na streche a my styria vo vnutri :). Taxikar celu cestu nariekal, ze je drahy benzin a podobne… Aktualne sa totiz Nepal zmieta v ukrutnom nedostatku benzinu a tak sa predava na ciernom trhu za strasne peniaze. Ale to by bolo viac o politike ako o nasom treku… ;).
Nakoniec sme sa doviezli kam bolo treba, taxikarovi sme dali o 50 rupii viac, aby neplakal po ceste domov :) a vyrazili sme na trek.
Cesta za zdolanim dalsieho Base Campu zacala hned hustym stupanim a zdolanim niekolkych tisicok schodov. Davali sme teda nasim mlandravym telam zabrat hned od prvej minuty :). Pocasie tiez nebolo uplne najlepsie, stale bolo zatiahnute, pod mrakom a vlastne sme doteraz ani nevideli ziaden vyhlad na osemtisicky, ktore boli okolo nas…
Treti den sla cesta stale dokopca, ako inak :), a miestami sme sli dusu vypustit. Aby to nestacilo, tak sa zhorsilo aj pocasie a zacalo nam pekne prsat a prisiel opat cas na nase goratexove bundy z Hong Kongu. Dazd nas zastavil v dedinke Bamboo, kde sme museli ostat spat. V noci teploty klesli pod nulu a tak sme sa rano zobudili do zasnezeneho dna. Jeden den jar a druhy den zima. Este sme nezabudli na mrazive noci v Tibete a uz ich tu mame zase…
Uz dopredu nam bolo jasne, ze to nebude len tak pod klobaska zjem ta a zo snehom a mrazom sme ratali. Sice od vyssej nadmorskej vysky, ale tak co uz, Himalaje su nevyspytatelne…
Stvrty den sme teda vyrazili v miernom mraze a snehu opat hore za nasim vysnivanym cielom. Cesta bola tazsia a prechody cez zasnezene drevene mostiky sa stali viac adrenalinove, ale nase duse hriali prve pohlady na himalajske vrchy. Pohlad na vrchol Machhapuchhare (Fish Tail) stal rozhodne za to a hnal nas dopredu. Poobede sa pocasie opat pokazilo a zacalo snezit. Podarilo sa nam vsak prist do dedinky Deurali (3200m), kde sme si dali veceru a pobrali sa spat, dufajuc v pekne pocasie na dalsi den…
Piaty den sme vyrazili plni odhodlania prist do Machhapuchhare base camp, z ktoreho je to uz „len“ kusok do Annapurna base camp. Kracali sme dve hodiny v tazkych snehovych podmienkach a cim vyssie sme sli, tym viac snehu bolo. Cim sme boli vyssie tym sa slo tazsie aj kvoli nizsiemu percentu kyslika, clovek sa tu velmi lahko zadycha…
Pocasie nam dnes prialo a od rana svietilo slnko. Vyhlady boli tiez uzasne, ktore nas aspon trochu odputavali od narocnosti vystupu.
Po dvoch hodinach sme uspesne dorazili na Machhapuchhare base camp a kedze pocasie bolo stale pekne, slnko svietilo a obloha bola modra, rozhodli sme sa, ze skusime zdolat aj Annapurnu Base Camp este dnes.
Povodny plan bol ostat spat na MBC a rano s vychodom slnka vyrazit na Annapurnu. Vacsinou sa to tak robi kvoli nedostatku casu ist hore a dole a tiez kvoli tomu, ze poobede sa zbiehaju mracna, ktore kompletne pohlcuju vsetky vrcholy a viditelnost je len par metrov a clovek sa moze riadit len vyslapanym chodnickom…
Tak ci onak, kedze pocasie nam dnes prialo, vyrazili sme za nasim cielom… Ruksaky sme nechali na MBC a sli sme nalahko, dufajuc, ze stihneme vyhlad na Anapruna I, Annapurna South a Machhapuchhare skor ako sa zahalia do neprehladnych mracien.
Cesta hore nam trvala dve hodiny a kedze nam prialo stastie videli sme vsetko, co bolo treba. Dych beruce pohlady na okolite kopce naozaj boli zadostucinenim za vynalozenu namahu. Himalaje su uzasne a pobyt v tychto vysokych nadmorskych vyskach je naozaj navykovy :).
Nakoniec sme teda uspesne zdolali Annapurna Base Camp a vysli do vysky 4130 metrov nad morom. I ked sa tesne pred nasim prichodom do base campu kompletne zatiahla obloha, nic to nemenilo na nasej radosti z dostiahnuteho ciela. Slnko este parkrat vykuklo spoza oblakov a tiez striedavo vykukovali vrcholky Annapurien. Po malom obcerstveni sme potom vyrazili splnit poslednu povinnost na tomto mieste a to zavesit tibetske budhisticke vlajocky pre stastie na blizky kopec.
Misia splnena!
Po ceste dolu sme este videli zopar nadhernych pohladov, po ktorych sa pocasie definitivne pokazilo. Viditelnost bola naozaj len na par metrov a slapali sme v nepriehladnej hmle. V Machhapuchhare base camp sme zobrali ruksaky na chrbat a pobrali sme sa z tohoto necasu na ustup do nizsich nadmorskych vysok. Dorazili sme nakoniec tam kde sme rano zacinali – dedinka Deurali. Tam sme dali veceru a spokojni a utahani sme sa pobrali do spacakov.
Druhy den nas privitalo krasne pocasie a cely den nam svietilo slnko. Dokonca som vytiahol trojstvrtove nohavice ;). Slapali sme dolu a za chrbtom sa nam tycil Fish Tail. Pocit z dosiahnuteho ciela nam vlieval silu a tlacil nas dolu… nech uz mame tento trek za sebou.
Po osmich hodinach zostupu sme dorazili do dedinky Chhomrong, ktora sa nachadza priblizne na polceste. To nam davalo nadej, ze druhy den, ak pojde vsetko ako ma, by sme podvecer mohli dorazit spat do Pokhary. Vecer sme sa teda riadne napapali, osprchovali v horucej vode a zahrali karty a popili miestny rum pocas cakania na jedlo :).
Druhy den sme slapali opat ako divi cez uzke cesticky a ryzove polia a podvecer unaveni a udrteni sme dorazili do dedinky Naypul, kde sme vybavili auto do Pokhary.
Nakoniec nam teda cesta hore trvala 5 a cesta dolu 2 dni. Povodny plan bol zdolat tento vystup za 10 dni, takze cool… mozno sme sa nemuseli tak ponahlat, ale to uz je teraz jedno ;).
Takze huraaa, trek mame za sebou a tiez dalsi splneny sen a ciel! Respect vsetkym zucastnenim ;).
Co sa dialo potom? Dorazili sme do Pokhary a skocili sme na oslavne pivko. Potom sme si dali oslavnu sprchu a sli na oslavnu veceru. Po tej sme sli oslavne oslavovat do miestneho klubu Magic ;), kde sme oslavne uradovali na bare i na parkete :)…
Noc to bola dlha a kedze zavreli klubik, tak sme s miestnymi vyrazili na ryzove pole :), kde sa konal akysi ilegal :). Dj daval sqele songy a podavalo sa pivko :), uplna parada… nakoniec sme sa vydali na cestu domov, ked sme zaculi ukrutne drumy vychadzajuce spoza blizkeho domu. Tam sa medzicasom konala dedinska oslava, ktorej sme sa zrazu stali ucastnikmi a po par tancoch sme sa racej opat pobrali kade lahsie… Nocnu cestu do naseho guesthousu sme ukoncili „romantickou“ jazdou na korbe mliekarenskeho auta plneho sackov s mliekom :). Fuh… to bola noc… :)
Teraz sa uz nachadzame spat v Kathmandu a davame dokopy vsetky zazitky :). O chvilu sa poberieme na veceru a zajtra… zajtra pride opat novy den plny novych veci… a co to bude? Nooo… to vam prezradim az v dalsom reporte ;).
Checkuj fotky z treku na Annapurna Base Camp
Time to GO !
Pozri si video
Na cestách
⇒ Little Thailand 2016
⇒ Južná Korea 2015
⇒ Expedícia Nepál 2014
⇒ MotoTour Rumunsko 2013
⇒ MotoTour Rumunsko 2011
⇒ Expedícia Bali 2010
⇒ Tanzánia 2009
⇒ Malajzia 2009
⇒ Thajsko 2008
⇒ Expedícia Nepál 2008
⇒ Tibet v zime 2008
⇒ Čína 2008
⇒ Hong Kong 2007
⇒ Vietnam 2007
⇒ Kambodža 2007
⇒ Austrália 2006-2007
⇒ Thajsko a Laos 2006
⇒ Expedícia Nepál 2005
Baba dňa
Chýbala ti baba dňa?
Ukáž komentáre (0)