(Zapísal Maťo):

Dve hodiny kruzime ulicami Barcelony a snazime sa najst nejake parkovisko. Zaparkovat sa nam podarilo az na treti pokus na platenom parkovisku blizo centra. Je kratko po pol noci. Beru nas ako autobus, takze nas den statia odlahci o 40,– EUR. Znechuteny dlhym bludenim a cenou parkovneho si rozlejeme trochu tatranskeho KarlOFF caju na zlepsenie nalady a vyberame sa do vecerneho mesta. KarlOFF mi celkom stupol do hlavy, s Viktorom hrame OKBSSDP. Prechadzame sa po nabrezi, babenka mi strka do ruk nejake letaky blizkeho zabavneho podniku. Akoby nahodou sa podnik nachadza na mole “Moll d'Espanya' kam smerujeme. Neideme dnu, nechce sa nam velmi. Nasa hra konci, ked som zacal zapocitavat aj cajky naokolo. Ten KarlOFF je nebezpecna vec. Chceme sa z mola vratit na pevninu ale bola to pasca, most sa otvoril a uvaznil nas na mole. Takze sa vyberame na prieskum mola. Zabavne podniky, morske aquarium. S Karolom hladame wifi hotspoty, signal je slaby, ostatne vsetko sifrovane. Ponahlame sa spat aby sme rano mohli skoro vyrazit do ulic.

Na druhy den rano sme sa vybrali browsovat po Barcelone. Je asi 10 hodin rano a ja som sa rozhodol najskor opravit defekt na prednom kolese bicykla. Davam tomu dve hodky, ak sa nezadari, bude zo mna pesi turista. Zo zaciatku to vyzeralo ako pritazka uloha. Nikto mi nevedel poradit, kde by som nasiel obchod s bicyklami. Nakoniec sa mi podarilo odchytit jedneho anglicky hovoriaceho (typujem, Ind alebo Pakistanec) bicyklistu ako vychadza z domu. S kolegialnym sucitom ma nasmeroval na dva mozne obchody. Z prveho sa vyklula pozicovna bicyklov. Babenka mi sice povedala, ze bicykle sice poziciavaju ale nemaju opravovnu. Jej kolega mi vsak ochotne ukazal, kde najdem jeden velky obchod vsetko mi nakreslil do mapy, ktoru mi nakoniec daroval. No parada, necakal som az taku ustretovost. Obchod som sice podla presnych instrukcii objavil ale aj napriek rozsahu ponuky, dusu na moj bike nemali. Kupil som teda mensiu, 26”, a jednu 28” ale zase uzsiu ako som potreboval. Pokupil som este sadu na opravu dusi, pacidla a pumpu. Nakoniec som to provizorne riesenie rozbehal. Bolo pol jednej a ja som mohol zacat prieskum Barcelony. Zacal som tulanim po starom meste, kde som zbezne prezrel katedralu a niekolko namesti. Ulicky boli velmi uzke a vsade kopa turistov. Kedze casu bolo velmi malo vybral som si niektore ciele, ktore som urcite chcel vidiet. Vychodne od historickeho centra si prezeram mestky park “Parc de La Ciutadella”, kde sa nachadza budova katalanskeho parlamentu, zoologicka zahrada, znama kaskadova fontana, socha mamuta v zivotnej velkosti a muzea zoologie a geologie. Zo zahrady mierim na sever k vitaznemu obluku “Arc de Triomf”. Na ceste k nemu objavujem zelene papagaje volne lietajuce a skriekajuce medzi palmami. Na mape mam ako dalsi ciel nejake koloseum “Toros Monumental”. Cakal som nieco stare z rimskych cias, nieco ako v Arles, ale nachadzam tehlove koloseum vylepsene keramickymi mozaikami v modrych odtienoch. Dalsim cielom je chram Sagrada Familia, kde stretavam Karola, Viktora a Peta. Chram je jedinecny, nadherny, stale vsak nedokonceny. Vo vnutri je expozicia venovana stavbe. Chalani boli aj vytahom hore odkial je skvely vyhlad na mesto. Ked vsak vidim tu radu (tak na dve hodky cakania) a berem v uvahu pokrocili cas, rozhodnem sa tuto atrakciu vynechat a smerujem k svojemu poslednemu cielu, “Parc Guell” nachadzajuci sa na kopcoch na severe Barcelony, na ktoreho tvorbe sa podielal sam Gaudi. Jeho svojraznu architekturu mozno vidiet v celom parku. Z teras parku je neskutocny vyhlad na juh, vidiet skoro celu Barcelonu. Mam uz asi iba pol hodinu do planovaneho odchodu (15:30), tak si to susujem dole k pobreziu. Volam Viktorovi ako su na tom. Dozvedam sa, ze mam dalsiu pol hodinku…Rozhodol som sa este okupat na verejnej plazi. Voda je tepla, trbliece sa plavajucimi supinkami sludy. Teraz píšem ja (rozumej Viktor): Na rozdiel od Maťa sme po Barcelone chodili pešo a skoro sme sa uchodili na smrť. Každý deň ľutujem rozhodnutie nezobrať si z bezpečnostných dôvodov bajk. Pochodili sme dosť veľa, ale ani zďaleka sme nevideli toľko, čo Maťo. Byť vo veľkomeste bez bicykla je ako byť v meste so zavretými očami, alebo ako chodiť so železnou guľou na nohe. Strecha Sagrada Familia bola výborná. Na výťah sme čakali asi 45 minút, ale bolo to fajn, dalo sa pri čakaní aj sadnúť. Zo strechy bol fajn výhľad a smerom dole po úzkych točitých schodoch sa každému zatočila hlava. Keď sme sa vrátili do auta, počkali sme na Silviovcov a dozvedeli sa, ze Sisi sa stala obeťou organizovaného gangu zlodejov. Prišla o všetky peniaze, pas, platobné karty, foťák, fotky… Na políci jej vystavili doklad o odcudzení dokladov. Aspoň, že občiansky mala v Paliho taške. Tak či tak, odteraz už môžeme šoférovať len my dvaja s Palim. Prespali sme na peknom odpočívadle medzi Barcelonou a Alicante. Spravili sme si párkové hody – dve párkové konzervy, veľa horčice, chrenu, mňam! :)

Maťo mal na streche zatiaľ asi rekordne teplú noc – 18.6 stupňa. Akurát, že na ulici bol strašný hluk, v noci sa mi dokonca z toho hluku snívalo, že ideme naším autom po húsenkovej dráhe a ideme sa prevrátiť. Maťo je však na nočný hluk zjavne zvyknutý a s nocou bol spokojný. :) Vybrali sme sa na dennú prehliadku Arles. Uličky boli pekné aj cez deň, je to pekné a priateľské mesto. Pozreli sme si vnútrajšok ich kostola (alebo katedrály?) a dali si kávu v kaviarni Van Gogha. Mali tam veľmi lákavo vyzerajúce piano, vyzeralo byť vo veľmi dobrom stave, klaviatúra odkrytá, horný kryt piana odklopený – už len sadnúť a hrať. Aj som samozrejme skúsil šťastie u obsluhy, ale šťastie som nemal a klavír som si akurát tak odfotiť. Teraz je 13:23, fičíme na Barcelonu (cca 450 km), cestou sa chceme vykúpať. Šoféruje Pali, Sisi mu roví spolujazdca a kŕmi ho sušienkami “Bake Rolls”. Peťo sedí a kaprí sa, Maťo si študuje francúzsku a španielsku konverzáciu, Karol netrpezlivo čaká na tento notebook (celý čas píše jeden mail a verí, že sa raz niekde pripojíme a bude ho môcť odoslať) a zároveň číta “Podpaľačku”. Idem mu teda dať noťas, dovidenia!

Sme šli spať až po pol jednej (okoštovávali sme Paliho slivovicu), tak sme aj vstali o čosi neskôr, ako inokedy. Až niekedy pred deviatou. Kým sme vstali, Maťo si stihol prebicyklovať celé mestečko aj s jeho okolím. O 11:00 nám odchádzala lodička do Saint Tropez. V meste sme s Noobyho pomocou úspešne našli žandársku stanicu z funesoviek. Našli sme výbornú pieskovú pláž, na ktorej sme sa vyblbli s poloprázdnou minerálkovou fľašou (namiesto loptičky alebo lietajúceho taniera). Robili sme Sisi živý skokanský mostík. Vegetili sme na plávajúcom móle, skákali z neho. Po vyšantení sa na pláži sme sa vrátili loďkou späť. Peťo pod našim vedením vykakal auto (vyprázdnil chemické WC), vypustil som vodu z odpadovej nádrže a práve s Peťom čakáme v nejakom nákupnom centre na ostatných, kým sa vrátia z nákupu pitnej vody a chleba. Ide o náročnú misiu – sú tam už pomaly hodinu a ťažko odhadnúť čas ich návratu. :/ Následne máme ťahať asi 250 km k Arles – mestečku, kde Van Gogh namaľoval obraz “Cafe Terrace”. Už sme dorazili do Arles. Ako sme zistili, Miloshevicovci nás znavigovali na parkovisko tesne vedľa centra. Uvarili sme si tortellini. Maťo si opravil defekt na bicykli. O polnoci sme sa pobrali spať – okrem SKV Maťa a Noobyho, ktorí sa šli prejsť do centra. Vrátili sa asi o 45 minút, keď sme už spali. Boli nadšení a mali pocit, že našli aj Van Goghovu kavareň. V momente som sa obliekol, zobral foťák a s Karolom sme vyrazili do nočného Arles na fotolov. Nočný Arles je veľmi pekný, fotogenický. Našli sme aj Van Goghovu kaviareň sa spravil som čo najviac identickú fotoverziu jeho obrazu. V meste boli najmä mladí ľudia – priateľskejší ako u nás. To už boli asi dve hodiny v noci. Tiež sme navštívili starý rímsky amfiteáter. Impozantná veľká stavba. Boli na ňom odomknuté mreže, pretože v ňom práve pripravovali arénu pre býčie zápasy. Karol sa v amfiteátri vyšantil – prechodil celé tmavé bludisko chodieb. Okolo pol tretej sme sa vrátili do auta a zaľahli do postelí.

Niekedy pred obedom sme dorazili do Monackého kniežactstva. Je to krásne mesto pod strmými kopcami. Akurát, že v ňom nemajú radi karavanistov, obytné autá tam nemajú kde zaparkovať. Je tam len jedno miesto, kde sa dá s obytným autom zaparkovať – podzemná garáž, aj tá však bola plná. Motali sme sa autom po Monacu možno aj hodinu a pol, čím sme ho v podstate aj celé takmer videli. Uzučké ulice, veľmi nejasné značenie a rôzne pasce a zákazy pre obytné autá. Našou poslednou parkovacou nádejou bolo parkovisko v prístave. Prišiel k nám však policajt a poslal nás preč. Tak sme sa previezli aspoň čiastočne previezli po okruhu F1 a pobrali sa z Monaca preč. Cestou preč sme však nad mestom našli voľné miesto na zaparkovanie a našu loď sme zakotvili tam. Nakoniec sme si Monaco prešli aj ako peší turisti. Najlepšie to mal asi Maťo, ktorí si ho celé prešiel na bajku – videl značne viac a neboleli ho tak nohy. Návšteva Monaca bola asi najsilnejším zážitkom pre Paliho, ktorý si zaplatil na asi 15 minút čerevený kabriolet Ferrari a mohol sa ním previezť po okruhu F1. Po opustení Monaca sme sa nasmerovali do Nice. Tam sme krúžili autom asi dve hodiny, no obytným autom sa nedalo zaparkovať nikde. V centre boli veľmi uzučké jednosmerné cesty s rôznymi krivo zaparkovanými autami – bolo vzrušujúce jazdiť pár cm od zaparkovaných áut. Za zmienku by ešte stál taký strmý kopec v Nice, že pri štarte doň nám pískali gumy (ťažký zadok a ľahká predná poháňaná náprava). Takže Nice sme nakoniec videli iba z okien auta. Smerovali sme na Cannes. Cestou sme zastali na peknej pláži, kde sme sa okúpali a vyblbli. Po pláži sme ešte prešli cez Cannes, ale už sme sa v ňom nezastavovali. Vyzeralo to byť aj celkom pekné mesto, ale už by sme nestíhal ďalšie body v pláne. Sisi to odšoférovala podľa GPS súradníc na parkovisko pri Port Grimaud a tam sme aj prespali. Maťo mal na streche opäť chladú noc – 13.6 stupňa.

Práve sa moceme po pobrežnej magistrále pozdĺž mora smerom na San Remo. Miloshovci tam našli platené parkovisko pri mori, poslali nám GPS súradnice, Peťo ich naťukal a pri dávke šťastia ich aj nájdeme. Je tu veľmi hustá premávka, samé kruhové objazdy, úzke cesty, všade veľa ľudí a teplota povážlivo stúpa. Asi okolo obeda sme dorazili do san Rema. Našli sme parkovisko, čo nám odporučil Milosh – podľľa GPS súradníc sme naň prišli na meter presne vedľa auta Miloshevicovcov. Hodili sme sa do mora pri parkovisku. V mori boli malé rybičky. Uvedomil som si, že som si nezobral potápačské okuliare. Niektorí majú okuliare na plávanie, tak mi občas požičajú. Po pláži sme si spravili kvalitné vifóniky a iné instantné pôžitky, rozlúčili sa s Miloshevicovcami (odchádzali smerom na Monaco), a my sme sa vybrali do mesta. Po návrate z mesta sme vykonali základné nevyhnutné hygienické úkony a relaxovali v aute formou varenia. Sisi mala v ten deň sviatok, tak sisiovci skočili na večeru do San Remo, mysme si spravili “Žetóny San Remo”. Spôsob prípravy: očistené zemiaky nakrájané na krúžky opražiť na oleji na panvici. Ďalej opražiť cibuľku s nakrájanými párkami. Po upražení spojiť dokopy na tanieri. Vynikajúce! Po odbere večere sa uskutočnila ochutnávka Tatranského čaju. Tento skvelý mok pili všetci okrem mňa prvýkrát. Mok sa stretol s veľmi pozitívnym ohlasom sprevádzaným kŕčovitými záchvatmi smiechu. Po ukončení degustácie sme ešte pri príležitosti menín Sisi pripravili sisiovcom špeciálne široké “milenecké lôžko” a pobrali sme sa do svojich lôžok (my s Peťom “lôžko cudnosti” a Maťo na strechu auta). Ráno ho čakal krásny východ slnka, no v jeho momente vraj práve spal.

Pali to ťahal nocou asi do pol tretej, potom sme začali hľadať miesto na prespanie, keďže spať sa nám nechcelo. Lenže miesto, kde sme chceli prespať, bolo veľmi osvetlené, čo nevyhovovalo Maťovi, ktorý chcel spať na aute. Tak sme sa rozhodli odbočiť z diaľnice a zakotviť na konci nejakej dediny. Z tej dediny bolo nakoniec stredne veľké mestečko, ktoré nemalo konca a všade boli zakázané parkovania pre karavany. Boli to kvôli tomu, že sa nachádzalo pri nejakých veľkých jazerách, kde boli kempingy, a preto sa miestna samospráva snažila dostať všetky karavany do kempov. Nakoniec sme sa po hodine blúdenia vrátili na diaľnicu a prespali na odpočívadle. No ale dnes je už streda. Okolo obeda sme na niekoľko hodín navštívili Miláno. Zaparkovali sme blízko centra, dali na palubovku parkovacie lístky a spokojní sa vybrali na milánske hlavné námestie, kde stojí Duomo. Vyšli sme na strechu Duoma – výstup stál 5 Euro. Na streche to bolo rovnako geniálne ako aj keď som tam bol minule. Dole sme sa veľmi krátko stretli s Noobyho kamoškou. Ešte sme skočili aj do vnútra Duomu. Peťo bol vstupnej stráži akýsi podozrivý a ho spovedali, že skade prišiel a prehľadávali ho. Vedľa Duomu sme si dali perfektnú zmrzku, v tom istom pojazdnom stánku, čo aj pred dvoma rokmi. Odchytávali nás černosi zo Senegalu, ktorí dávali “gratis” ľuďom “náramky priateľstva” a potom od nich pýtali peniaze. Keďže boli veľmi dotieraví, tak som tiež nechtiac získal nového kamaráta. Bol môj kamarát iba chvíľu, prestal sa so mnou kamarátiť, keď definitívne pochopil, že mu žiadne peniaze na Afriku nedám. O 18:17 sme prvýkrát videli more. Medzitým sme kúpili sme novú batériu do obytnej časti auta – kapacita 100 Ah, pôvodná cena 180 Eur, zjednaná cena 150 Eur. Rovno sme ju s Maťom aj vymenili. Zdá sa, že náš problém s nedostatkom elektriny v aute sme tým vyriešili. Večer sme zakotvili Celle Ligure – prímorské mestečko. Miloshovci nás v ňom čakali a mali nám dať po telefóne presné inštrukcie. Akurát, že na nás zabudli a šli k moru bez telefónov, takže sme bez intštrukcií blúdili po mestečku a jeho hornatom okolí hodinu až dve. Nakoniec sme sa ale stretli (Maťo šiel popredu na bajku z hory nad mestečkom, v ktorej sme “uviazli”) a Miloshovci vyšli na cestu, aby sme ich zbadali, a tak sme sa aj úspešne našli. Spravili sme si špagety a šli na večernú prechádzku po promenáde. Tiež sme sa vyvalili do lehátok na pláži. Bolo príjemne. Ešte meteorologická vstuvka: Maťo správa na streche auta, tak mu meriam minimálnu teplotu v noci. Prvú noc na rakúskom odpočívadle mal teplotu 11.1 stupňa. Druhú noc mal 14.0 stupňa a tretiu noc mal 18 stupňov.