Weblog
Fičíme na Porto. V porte bol akurát ten istý RedBull AirRace, čo bol aj v Bratislave. Všade plno áut, niet kde zaparkovať. Po veľkých perepetiách nakoniec zaparkujeme a ideme do centra. V centre sme videli: strašne veľa ľudí, katedrálu a námestie. A to je tak všetko. Mato: Mesto je od rieky velmi pekne. …
Ráno sme sa zobudili do upršaného rána. Zvlášť to vadilo SKV Maťovi, ktorý spal na streche nášho auta. Ráno okolo ôsmej to vzdal a šiel do nášho auta, zároveň sme sa už zobudili aj my. Pali následne ťahal na Lisabon, zaparkovali sme neďaleko auta miloshevovcov. Maťo šiel do mesta na bajku, sisiovci sa oddelili a my s Peťom a Karolom sme sa vybrali vlastnou cestou. Nepodarilo sa nám trafiť do centra, tak sme videli len jednu katedrálu (aj zvnútra). Vo dverách sedel slušne vyzerajúci mladý černošský žobrák, ktorý nás znavigoval do správnych dverí a následne si pýtal za navigáciu odmenu. Obišiel naprázdno. Cestou von mu dal Karol müsli tyčinku. Černoušek sa naňho ani nepozrel, ale tyčinku žobral, vlastne zobral. Asi by sa však viac potešil baterkám do svojho mp3 prehrávača, ktorým si krátil žobravú chvíľu. Hm… Čo sme ešte v Lisabone videli… Už ani neviem, lebo je to už 4 dni dozadu. Aha, už viem. Nakoniec sme s Karolom a Peťom pravé centrum mesta nenašli – iba sme sa motali asi 2 km od neho. Cestou ku karavanu sme stretli Miloshevicovcov a vydrankali od nich kompótové konzervy, ktoré nám zabudli dať. Pri aute sa nám zastavil aj starší manžeský pár. Ujo nám vravel, že v roku 1968 emigroval do zahraničia a strašne sa tešil z toho, že vidí “čechoslovákov”. Z češtiny si pamätal už iba jednu vetu, a to je tá, ktorou ho hnali do práce v uránových baniach. Po Lisabone sme vyrazili na najzápadnejší cíp Európy – Cabo Da Roca. Pekne sme tam prišli a tešili sa. Je to útes vysoko nad morom, maják (práve ho opravujú), symbolický stĺp a pár turistov. Bolo tam veľmi príjemne. Vybrali sme z mrazničky pravú slovenskú bryndzu a nafotili ju na tomto nezvyčajnom mieste. Následne sme si spravili vynikajúce bryndzové halušky – mňam. Príroda tam dosť pripomínala nórske planiny – tiež veľmi pekné. Rozhodli sme sa tam prenocovať. Maťo s Karolom šli spať mimo auta – našli si plešinku v planinke a tam spali v karimatke. V noci bol silný vietor a na streche auta nám niečo škaredo rezonovalo, nedalo sa spať. Tak som v noci, asi o tretej, robil Batmana. Robí sa to tak, že človek vylezie v slipoch a modrom tričku von z auta, vylezie na strechu auta a snaží sa riešiť akustický problém. Milenecký párik zaparkovaný neďaleko nás bude odteraz v existenciu Batmana nepochybne veriť.
Ráno sme sa zobudili do chladného zatiahnutého rána. Spoločnosť nám robili miestne psíky a za ohradou koníky. Naštartoval som náš gangster car a potiahol ešte kúsok pred hranicu Gibraltaru. Cez hranicu sme prešli v pohode pešo. Hneď zahranicou sme našli taxislužbu poskytujúcu za 25 Euro na osobu prehliadku celého Gibraltaru aj s výkladom a vstupmi do atrakcií. Využili sme to a bolo to super. Videli sme najmä prírodnú jaskyňu v gibraltarskej skale – robia sa v nej koncerty, ďalej sme videli vojenské tunely v skale, skade strieľali z dieľ na nepriateľov. Vysoko na skale sú opice, ktoré pôsobia dosť inteligentne a treba si dávať pozor na všetko, čo sa dá jesť – rady to vytrhnú z ruky. Pár z nás sa odfotilo s opicou na pleci (taxikár dal opici za odmenu oriešok). Cesty na gibraltarskú skalu sú veľmi uzučké a veľmi strmé – niečo podobné ako na vysielač Biokovo v Chorvátsku. Taxikár jazdil ako najväčší profi maník, rozmery a správanie svojho auta ovládal dokonale. Auto bolo osemmiestne. Z gibraltarskej skaly bolo výborne vidno na štartujúce lietadlá pod skalou. Cestou z Gibraltaru sme šli pešo cez letiskovú dráhu – cesta aj chodník vedú priamo cez letiskovú dráhu a keď štartuje alebo pristáva lietadlo, cestu zastavia rampy – ako pri železnici. Po Gibraltari sme sa presunuli na Tarifu – najjužnejší cíp Európy. Náš cieľ bol dostať sa na najjužnejšiu skalu, ktorá sa ponára do mora, to sa nám však nepodarilo, pretože na tej skale je postavený nejaký vojenský objekt. Vyžili sme však úžasný efekt – ísť po ceste a vpravo je pláž Atlantického oceána, vľavo pláž Stredozemného mora. Vybrali sme si atlantik – boli tam výborné vlny, riadne sme sa vybláznili. Voda bola kvalitne studená, ale vôbec nám to nevadilo. Za Tarifou sme nahodili smer na Lisabon. Šli sme obkľukou, lebo Sisi mala sen sa vykúpať na južných portugalských plážach. Pali ťahal k plážam dlho do noci – mne sa zdá, že do pol tretej, Sisi tvrdí, že do pol druhej. Karol tvrdí, že tak či tak, bolo to hanebne dlho.
Ráno sme si pospali dlhšie a tak sme vyrazili až okolo desiatej. Teraz sme na pláži niekde pred Malagou. Pláž je štrková a voda je studenšia. Je v nej ale vraj veľa rybičiek. Píšem “vraj”, lebo do nej nejdem, ale využívam čas a píšem denník (spätne od Barcelony). Sisi sa šla prejsť po promenáde, ostatní ležia na chrbte, pričom Karol popritom vzýva rukami slnko (ruky smerom k nebu). Maťa nevidno. Naposledy ho bolo vidno plávať a niekto kričal, že “žralok!”. Vlastne ani nevieme, v akom mestečku sme sa to kúpali. Po vykúpaní sme skočili kúpiť do Lidla chlieb a tekutiny a poďho do Malagy. Hľadajúc miesto v Malage sme aj zbadali parkujúcich Miloshevicovcov, no s parkovaním to tam samozrejme tiež nebola sranda a zaparkovali sme asi 15 minút pešo od historického centra. Následne sme sa vykúpali (piesková pláž, pomerne teplá voda) a poďho do centra. V centre sme videli: veľmi peknú palmovú alej s rôznymi keramickými ozdobami, pomarančovníky voľne rastúce na ceste, Malagskú katedrálu, úzke uličky s peknými domčekmi. Strašne mi opäť chýbal bajk. Teraz je deväť hodín večer a fičíme po diaľnici na Gibraltar. Riešime, kam vyliať chemické wecko. Autu treba kakať a nemáme ho kam vyliať – všetky wecka na pumpách sú také, že by bolo treba prejsť s WC kazetou popri obsluhe pumpy. Do Malagy sme prišli podľa GPS súradníc od Miloshevicovcov. Aj sme videli ich auto, ale podarilo sa nám zaparkovať asi 1 km od centra. Ako prvé sme sa vybrali na pláž. Šli sme k nej najmenej pol hodiny popri veľmi rušnej ceste, ako každý deň, aj tento som ľutoval, že som si nezobral bajk. Voda v mori bola fajn, základne sme sa okúpali a šli do centra. V meste sme videli: pomarančovníky rastúce na ulici, veľmi pekný park s exotickými rastlinami, úzke uličky a veľkú ulicu prekrytú ponad strechy kusmi plátna, aby robili tieň. Po Malage sme v GPS nahodili kurz na Gibraltár. V predvečer sme videli lesný požiar. Cestovali sme skoro do polnoci. Loď sme zakotvili za jednou dedinkou pred Gibraltarom. Spravili sme si špagety s morcadellou a šli spať. Karol spal prvýkrát na streche.
Ráno sme skočili pozrieť Palimu bajk do obchodu podobnému nášmu Carreforu. Mali tam bajky od 74 Eur, ale Palimu sa nepáčili, tak sme to nechali tak. Trochu sme pošoférovali, trochu pospali (ako kto) a ocitli sme sa zaparkovaní v Granade. Dorazili sme do nej krátko po obede – vtedy bolo mesto mŕtve. Bola siesta. Trochu zle sme potrafili na Alhambru (jedna z najvýznamnejších islamských pevností v južnej Európe) a vyšli sme na nesprávny kopec nad mestom, kde boli biele domčeky (“nevidel som vááás – už celéé vekyyyyy). Nakoniec sme do Alhambry potrafili, ale boli sme dosť nachodení a nemali veľa času, tak sme si popozerali len priestory prístupné aj bez lístka. Nejako špeciálne ma Alhambra nenadchla, ale bolo to aj tým, že sme nešli do platených priestorov. V meste pod Alhambrou sme stretli Sisiovcov, ako si kupujú zmrzku. Zistili sme, že zmrzlinárka je z Krtíša. Tak sme sa všetci tešili a tak. Potom k nám prišiel aj Maťo na bajku, dal si tiež zmrzku a znova sme sa všetci tešili z toho, že sme Slováci. Potom šli okolo nás nejakí týpci a počujúc slovenčinu sa nám prihovorili – po slovensky. Tak sme sa znova tešili. Zmrzlinárka vravela, že takýto nával slovenčiny ešte toto leto nezažila. Z Granady sme vyrazili prímorskou cestou do Malagy. Prespali sme na tmavom odstavisku, spravili sme si varené zemiaky so zaváraným mäskom a čerstvým cesnakom. Mňam!
Do Alicante sme dorazili okolo obeda, riadili sme sa súradnicami Miloshevicovcov. Akurát, že na tom parkovisku nebolo voľné žiadne miesto. Trochu sme sa skúšali niekde zastrčiť, ale neúspešne. Miestni, ktorí čakali v autách za nami, to brali so stoickým pokojom. Pokúšal sa nám pomôcť aj miestny borec, ktorý si zjavne takto privyrýba. Skúšali sme sa odstaviť síce na parkovisku, ale mimo parkovacieho miesta, na takom nerovnom mieste za obrubníkom. Výsledkom bolo uviaznutie auta (prešmykujúce kolesá, auto “sedí” na výfuku a akýkoľvek pohyb auta ho môže odtrhnúť). Od tejto chvíle som zabudol na fotenie a priložil všetky svoje údy aj um na vyriešenie situácie. Riešením bolo vysekávanie výfuku z tvrdej hliny (ako betón) IKEA lisom na cesnak a rovnako nakoniec pomohlo aj vyloženie všetkého nákladu z kufra. Takto sme náš ganster car uvoľnili. Medzičasom (možno viac ako 30 minút) sa uvoľnilo aj pekné parkovacie miesto a zakotvili sme vedľa auta Miloshevicovcov. Alicante má vynikajúcu pieskovú pláž (parkovali sme 5 metrov od nej). Voda taká teplá, že ani mne nebola studená (kto ma pozná, ten vie). Bola to zatiaľ najlepšia pláž, na akej sme boli. Nočné Alicante má pekné uličky, v ktorých to žije – reštaurácie majú vonku stoly, zamestnanci oslovujú s jedálnym lístkom ľudí aj priamo na ulici, ale nie sú vtieraví.
Time to GO !
Pozri si video
Na cestách
⇒ Little Thailand 2016
⇒ Južná Korea 2015
⇒ Expedícia Nepál 2014
⇒ MotoTour Rumunsko 2013
⇒ MotoTour Rumunsko 2011
⇒ Expedícia Bali 2010
⇒ Tanzánia 2009
⇒ Malajzia 2009
⇒ Thajsko 2008
⇒ Expedícia Nepál 2008
⇒ Tibet v zime 2008
⇒ Čína 2008
⇒ Hong Kong 2007
⇒ Vietnam 2007
⇒ Kambodža 2007
⇒ Austrália 2006-2007
⇒ Thajsko a Laos 2006
⇒ Expedícia Nepál 2005
Baba dňa
Chýbala ti baba dňa?
Ukáž komentáre (0)