Weblog

Južná Korea 2015: vyrážame na cestu

01.04.2015 00:21:01

Po dlhom pracovnom roku je čas opäť vyraziť do sveta. Tento krát je cieľovou destináciou Južná Korea: pre niekoho KiaLand, pre iného vzdialená exotická krajina.

Pre mňa je to jednoznačne krajina, ktorú dávnejšie túžim navštíviť a poodhaliť rúško jej tajomna. Zistiť aký je tam život, ľudia, história, ale aj jedlo, voda, či slnko…

Táto cesta však nebude len o Južnej Korei, ale aj o poznaní a spoznávaní… Okrem Južnej Korei, kde sa chystáme navštíviť Seoul, Geyongju a Busan, naše kroky povedú na sever Thajska do Chiang Mai. Tu na nás bude čakať divoká príroda, budhistické chrámy, džungla, horské kmene, slony a kto vie čo všetko… Aby to nestačilo pridávame k tomu highlight Kambodže a to magický Angkor opradený históriou. Na záver nás potom ostrov Langkawi s piesočnými plážami na západnom pobreží Malajzie.

Na tejto 26 dňovej ceste toho zažijeme isto veľa, ale hlavným cieľom je užívať si každý deň, či už bude pršať alebo svietiť slnko, či v meste, alebo na pláži, či na sloniom chrbte alebo vlastnom…úloha je jasná! ;)

Držte palce…

Prechod cez magický Cho La Pass

31.03.2015 22:39:19

Ráno sa zobúdzame na budík do mrazivého rána. Na výškové pomery sa celkom svižne balíme a zberáme sa do dinning room. Raňajky sme sa rozhodli vynechať, aj tak je priskoro. Čakáme na chalanka čo to tu má na starosti kým nám pripraví super lunch packy. Hrozne mu to trvá a začíname trochu nervoznieť zimou… Omŕzajú mi prsty na rukách aj na nohách, mali by sme vyraziť a zahriať sa pohybom…

S meškaním, ale predsa, opúšťame mrazivý príbytok a s jednoduchým jedlom v batohu sa vydávame na výstup smer obávaný Cho La pass. Prvý úsek zvládame celkom radostne a plní síl si dávame očistnú pauzičku v prírode :). Nuž, to aby mali miestni čím kúriť :D. Po malom intermezzo pokračujeme úspešne ďalej a za chrbtami sa k nám približujú Kórejčan so sherpom. Mávame si na diaľku, no o chvíľu nás predbiehajú. Dávame malý small talk a nasledujeme ich kroky. Postupne nás vedú do strmého kopca pod skalnaté úpätia plné ľadu. Zospodu sledujeme ich výstup ako s ľahkými mačkami na nohách zdolávajú tento zaujímavý úsek. Ruksaky majú len malé, idú úplne na ľahko. Na rozdiel od nich, my nemáme mačky a na chrbtoch nesieme každý takmer 20kg ruksak. Nuž aspoň máme lepší prítlak k zemi :).

Štveráme sa hore štýlom ruka, noha, noha, ruka. Po ľade sa šplháme veľmi opatrne, každý postoj kontrolujeme dvakrát či je stabilný skôr ako spravíme ďalší pohyb. Je to celkom náročne na kondičku a tiež na čas. Nie sme takí rýchli ako by sme chceli a naši kamoši sa nám strácajú v diaľke.

Po asi hodine prichádzame na vrchol tohto skalnatoľadovcového výstupu. Ocitáme sa na zasneženej plošine. Snehu je tu jak mária, po kolená a sem tam miestami po pás. Je celkom náročné sa tu pohybovať. Na chvíľu máme pocit, že toto by mohol byť vrchol a horský prechod, cez ktorý chceme prejsť. No je to len falošná predstava a želanie, skutočnosť je úplne iná.

Ideme po vyšliapaných stopách našich sprievodcov, ktoré nás vedú za skalný roh k previsu. Pred nami sa otvára roklina pokrytá hrubou vrstvou snehu. Po jej svahu je potrebné prejsť na druhú stranu, kde sa ďalej rozprestiera na pohľad nekonečné snehové pole. Všetko je biele, pokryté snehom a niet v ňom žiadnej stopy okrem tých, ktoré tu my štyria zanechávame. Svahom sa brodíme ďalšiu hodinu. Je to dosť dramatické, pretože snehu je tu vyše hlavy. Prepadávame sa doň ako do bazénu s vodou. Sme nútení sa vyhrabávať a plazením sa posúvať ďalej. Dva kroky a opäť bum, prepad do snehu po pás, po krk… nasleduje vyhrabávanie a stále dookola. Nedostatok kyslíka nás neskutočne vyčerpáva a ruksak, mám pocit, že vážy asi 100 kíl. Mám chuť ho hodiť dolu a pokračovať bez neho. Aj bez neho by to bolo na hranici zvládnuteľnosti. Premáhame sa a jeden po druhom prechádzame na druhú stranu.

Pred sebou sledujeme Kórejčana so šerpom ako hľadajú cestu v snehu. Všetko naokolo je hladko biele, z ľavej strany sa tiahne gigantický ľadovec. Môžeme len tušiť, že sa tiahne popod nás a všetky jeho zradné diery a previsy sú pod X metrovou vrstvou snehu. Žiadnu cestu nieto vidieť, všetky značenia a znamenia ukazujúce smer a cestu sú beznádejné zahrabané v snehu. Úprimne, z tohto miesta by sme bez tých dvoch pred nami už ďalej nemohli pokračovať a museli by sme sa vrátiť. Sherpa bol jediný, kto vedel, aj na slepo, kade vedie cesta a ku ktorému úpätiu treba kráčať a na ktorom skalnom vrchole je ukrytý prechod Cho La.

Chvíľu sedím na skale a sledujem ako za mnou Miki bojuje so svahom a s vypätím síl sa vyhrabáva so snehu, spraví krok a opäť zapadne. Predomnou vidím ako sa Kórejčan a sherpa rozdeľujú. Nepálsky chalanko prešľapáva záveje a ide priamou cestou, predpokladám, že tade niekde vedie pôvodný chodník. Kórejčan sa vydáva okľukou z pravej strany. Nepálec neustále zapadá tak hlboko, že ho ani nie je vidieť, potom sa vyhrabe, spraví opatrných pár krokov a opäť mizne v snehu… Kórejčan absolútne nedôveryhodne a záhadným krokom prechádza po povrchu snehu ako Ježíš po hladine vody. Prešiel hodný kusisko a zapadol len 1×. Neveriacky ho sledujem, navyše jeho cesta je dosť od veci. Vydávam sa po stopách domáceho, kráčam cez jeho šľapaje. Zabáram sa po kolená, sem tam po pás, na miestach kde mizol pod úroveň snehu sú veľké diery, v nich sa strácam aj ja a pod ťarchou ruksaku hlbšie ako 150cm Nepálec :). Nakoniec mi dochádzajú sily a vzdávam to. Kórejčan sa okľukou a pomalým krokom dostáva ďalej ako sherpa. Ten sa nakoniec krížom brodí k nemu. Ja vraciam pár metrov späť a vydávam sa po kórejských stopách. S údivom sa posúvam krok za krokom a každým pohybom čakám kedy sa ocitnem pod snehom. No ten sa neprepadáva, len naozaj sem tam, keď vykročím viac bokom v pravo alebo vľavo. Pod slnečným odrazom je vidieť v čom tkvie tajomstvo. Kráčame po namrznutej snehovej hrane. Je to fakt haluz a neskutočný počin kórejského chalanka. Je úplne jasné, že bez týchto dvoch, by sme sa cez snehové pole nikdy nedostali na jeho koniec.

Po prekonaní snehových závejov na nás čaká ďalšia neľahká úloha. Kolmá stena, na ktorej vrchole na nás čaká vytúžený prechod Cho La. Naša sprievodná dvojka je už hore a vydýchava náročný výstup. Keď sa priblížim, ukazujú mi kade liezť a povzbudzujú ma k odvahe na výstup. Nebolo to vysoko, no aj tých pár metrov v týchto podmienkach a pri takom vyčerpaní s nákladom na chrbte mi prišlo dosť vražedných.

Z hora som potom sledoval Mikiho ako bojuje svoj boj. Snažil som sa vydýchať a načerpať silu pričupený k zemi sledujúc Mikiho zápas. Snažil som sa zmobilizovať sily, keby bolo potrebné ísť Mikimu na pomoc, odlahčiť záťaž a dostať sa hore. Miki však hrdinsky zdolával krok za krokom a o chvíľu vyšplhal po skale akoby to robil doma každý deň ;).

Zdolali sme Cho La! Na radosť nám stále ostávalo dostatok síl, bratsky sme sa objali, dali foto a vychutnávali výhľad na obe strany. Na jednu stranu sme hľadeli s rešpektom, že sme ju zdolali a na druhú s rešpektom z toho čo nás pri zostupe čaká…

S chalanmi sme sa rovnako na vrchole pobratali, z veľkým vzájomným uznaním sme si podávali ruky. Po chvíli obaja vyrazili na zostup cez strmé skalnaté steny. Hľadeli sme na nich z hora ako sa predierajú skalami a ladom. Je to tu fakt strmé a naháňa to hrôzu, ktorú sa snažíme nie veľmi si pripúšťať k telu.

Po oddychu a malom jedle opúšťame toto veterné miesto a vyrážame na zostup aj my dvaja. Ideme opatrne, dávame pozor na každý krok. Čas hrá proti nám, pretože na vrchol sme dorazili o pár hodín neskôr než sme plánovali. Utešujeme sa tým, že nás čaká len cesta dolu, že peklo máme už za sebou, a čím budeme nižšie tým sa nám pôjde ľahšie a rýchlejšie.

Narážame však na samé prekážky, po strmom kamenistom svahu na nás číha prechod strmým skalnatým šmykľavým ľadovcom. Pod snehom a ľadom sú obrovské nestabilné skaly, pohyb po nich si vyžaduje neustále sústredenie a stabilitu. Ide nám to ale celkom fajn, až do momentu strašného rachotu… Obzriem sa nad seba a vidím, ako Miki letí kotrmelcom cez zamrznuté ľadovcové hroty. Po par metroch zostáva ležať, našťastie sa zastavil celkom rýchlo, no nebolo mi všetko jedno… Po chvíli vstáva hore v jednom kuse, nič mu nie je… padá mi zo srdca kameň, pretože v tej chvíli mi už bežali v hlave krízové scenáre záchrany. Nakoniec zdolávame aj túto strastiplnú časť zostupu a dostávame sa do čisto mesačnej kamenistej časti. Náročnosť vôbec neklesá a nie je to pochod horským chodníkom. Prechádzame cez pole gigantických balvanov, skál a kamenia. Cez medzery medzi nimi ani nedovidíme na zem a prekračujeme z jedného na druhý. Stabilitu udržiavame paličkami, fixujeme sa stále cez 3 body, pretože niektoré šutre sa hýbu a nechceme skončiť v medzerách. Opatrnosť je na prvom mieste, svoje hrá aj vyčerpanie, ktoré nás spomaľuje.

Nakoniec sa ocitáme dolu v údolí, vydýchavame sa, no už vieme aká zrada na nás čaká. Je to ďalší strmí výstup na kopec vyšší ako 5 tisíc. Na šťastie už nie cez skaly, nehrozí tu už nebezpečenstvo pádov, ale strmosť a dĺžka náš stojí všetky sily. Na vrchole padám k zemi. Mám fakt dosť. Psychickú silu a tým aj odhodlanie ísť ďalej mi berie pohľad na to čo náš čaká. Toto nie je ešte koniec… Pred sebou máme ďalší zostup do údolia a výstup na 5 tisíc k budhistickej vlajke označujúcej našu cestu. Vieme, že sme správne, no nevieme čo nás čaká za ďalším kopcom. Pred každým si vravíme, že je to posledný a potom už len dolu. Je to asi jediné želanie tu hore, teda okrem snickersu :).

Ani neviem ako dlho sme tam ležali, neschopní komunikovať, ale v jednoznačnom spojení v odhodlaní nevzdať sa a zdolať túto cestu, zdolať Cho La. Nabrali sme potrebné sily do záverečnej časti, na záverečný výstup. Ideme cez vyšliapaný chodník, stúpame do hora krok za krokom. Každý jeden krok je náročný, navyše chodník je úzky a zasnežený. Ani neviem ako dlho sme šli, ale pamätám si príchod k vlajke, odkiaľ sme neveriacky hľadeli na nekonečný priestor, na konci ktorého sme v diaľke rozoznávali Cho La a našu cestu. Neuveriteľný pohľad… Na opačnej strane nás tešil pohľad dolu, zostup, ktorý sa vlnil už len dolu niekam pomedzi hory. Niekde tam je náš dnešný cieľ Dragnag, kde nás čaká horská chata s horúcim čajom, jedlom a hlavne istotou bezpečia.

Pozitívne naladený vyrážame do záverečnej etapy. Máme len jednu obavu a to je čas, pretože dávno sme mali byť v cieli a netušíme ako je to ešte ďaleko. Smerom dolu aj napriek vyčerpaniu naťahujeme krok a pridávame na rýchlosti. Svoje robí aj nižšia nadmorská výška, ktorá nám akoby dodáva silu.

Na ceste dolu zdolávame, rôzne vodné nástrahy, obkluky a úzke chodníky. Za skalným bralom sa nakoniec pred nami objavuje modrá strecha a vieme, že to je naša záchrana. Všetky obavy z nás opadávajú, vidíme, cieľ a vieme, že tam už prídeme aj keby sme sa mali doplaziť.

Ku chate prichádzame vyčerpaní, no šťastní, hrdí, že sme to zvládli a bezpečne dorazili do cieľa dnešného dňa. Dávame dole ruksaky a viac nám netreba, možno len čaj, či horúcu nudlovicu. Pätnásť minút po našom príchode sa definitívne stmieva a prichádza noc plná hviezd. Pri jedle a horúcej piecke sme šťastní, rozoberáme dnešný úžasný deň plný nepredvídateľných nástrah, zvratov a podfukov, ktoré sme úspešne zdolali. Predošlé náročne dni nám po dnešných zážitkoch pripadajú ako prechádzka ružovou záhradou :). Je zaujímavé si uvedomovať ako sa nám posunuli hranice vnímania náročnosti trekingu .

Zajtra nás čaká pohodový nenáročný deň. Len prechod naprieč ľadovcom a potom údolím pod Gokyo Ri, kde si dáme oddychový deň. S touto myšlienkou si líhame spať, ale ako to naozaj bolo, o tom zas v ďalšom reporte…

Z Ghorak Shep do Dzoughla pod Cho La

27.04.2014 21:29:45

Ráno sme vstali príjemne naladení. Každý vyspaný do ružova, aklimatizácia a pobyt v tejto výške nám nespôsobuje žiadne potiaže. Vzduch je krásne mrazivý a pri balení sa zadýchavame jak pri výstupe na kopec :).

Ponáhľame sa primerane spomalenému pohybu, pretože akosi všetky aktivity trvajú dlhšie, takže sa vyhýbame prestojom. Pri nich aj tak človek len zbytočne vychladne :). Andráš má trochu viac naponáhlo, pretože na rozdiel od nás, ho čaká cesta hore na EBC. Je to jeho narodeninová púť!

Na chodbe medzi izbami si podávame ruky, želáme si všetko dobré a objímame sa na rozlúčku. Andrášovi popri tom nezabúdame pogratulovať k narodením a popriať mu veľa zdaru, bezpečný výstup a tiež zostup dolu a tiež šťastný návrat domov. Nik tu toho nemáme veľa a aj drobnosť tu má veľkú cenu. Andrášovi k narodeninám darúvame poslednú študentskú pečať, ktorú som zo sebou vyniesol sem hore. Je za ňu vďačný a v očiach mu vidieť úprimnú radosť. Príma ju s drobným ostychom, pretože vie, že je to naša posledná čokoláda :). Je to sranda, ako človek veci, ktoré v bežnom živote berie ako samozrejmosť, tu hore hodnotí úplne inak. Čokoláda tu má cenu zlata :).

Tým, že každý si tu nesie všetky veci sám a váhu každej dobroty vyváži kvapkami vlastného potu, tak hodnota každej drobnosti naberá na váhe. S ňou rastie aj lakomosť, preto je vidieť, že nie každý sa tu priateľský delí s ostatnými súputníkmi. No nie je väčšej radosti ako sa s niekým podeliť, hoci aj o poslednú čokoládu. Otvára to brány priateľstva a zdôrazňuje, že zmysel cesty a prežitej úmory má význam vkladať do duchovnejších hodnôt a zdieľania radosti s ostanými.

Po gratuláciách a rozlúčke Andráš mizne na schodisku a my s Mikim spratávame posledné veci do ruksakov. Po raňajkách, rannej kávičke a čaji, vyrážame na cestu aj my. Na cestu dolu, pohľadom za seba sa lúčime s EBC a dávame zbohom Kala Pataru. Po pár sto metroch mizneme za skalami a ľadovcom. Naša cesta vedie popri zľadovatenej rieke. Po tejto ceste sme šli aj smerom hore. Cesta nám ubieha zľahka, pred nami idú blbnúci miestni chalankovia a snažia sa na lade šmýkať na vreciach, ktoré majú naplniť zberom jačieho trusu :).

Po pár hodinách prichádzame na rázcestie, kde je na skale šípka ukazujúca cestu k úzkemu chodníku pokračujúcom popri rieke ďalej do Dzoughli. V tomto momente schádzame zo štandardnej cesty vedúcej hore/dole na EBC. Z cesty vidíme ako sa vzdialujeme od chodníka, ktorým sme pár dni dozadu vyšliapali hore. Cesta nás vedie ďalej, chodník je úzky a vrezaný do svahu, široký len tak tak na prekladanie nohami. Počasie je príjemne a pred sebou máme úžasný výhľad na zasnežené kopce. Z miesta kde sa kopec zalamuje a my zatáčame po jeho svahu doprava sa nám naskytá výhľad na údolie a v diaľke vidíme dedinku Pheriche, do ktorej ma dnes v pláne doraziť Andráš. Je to dosť ďaleko a my si uvedomujeme, že ak v Dzoughle nebude otvorená lodge, čaká nás cesta späť. Zhodujeme sa, že ak by sme sa museli vrátiť, tak do Pheriche asi nedorazíme, najskôr tak do Dugly, ale bola by to pekná štreka. Račej teda vstávame zo zeme, hádžeme ruksaky tam kam patria – na chrbát :) a hýbeme sa ďalej. Cesta nám neubieha tak rýchlo ako by sme chceli a mám pocit, že začíname byť trochu vyčerpaní. Po ďalšej hodinke dvoch už vidíme v diaľke pár budov, to bude Dzoughla. Modlíme sa (óm mani patme húm), nech tam niekto v tomto období žije a drží stráž pre zblúdilé duše ako sme my :). Lodge je postavená na kopci a posledný úsek cesty vedie do kopca, čo nás stojí veľa síl… Fu, ani si račej nepredstavujem, že lodge bude zavretá a budeme sa musieť vrátiť.

Konečne prichádzame medzi budovy a všetko vyzerá byť opustené. Nikde nikto, po nikom žiadne stopy v snehu. Na dverách budov visia zámky, nevyzerá to vôbec dobre.

Prechádzame ďalej a kontrolujem budovu za budovou, je ich tu len pár… nakoniec v snehu vedú stopy k poslednej a na nej sú otvorené dvere, hurááá :). Vchádzame dnu a v dinning roome nachádzame miestneho chalanka, ktorý sa tu o to stará a potom dvoch Kórejčanov so sprievodcom a nosičom. Paráda, hop šup vybavujeme ubytko za dva doláre a z kuchyne objednávame big pot of tea, noodle soupku a dávame sa do pohody.

Kórejčania sa netvária, že by sa chceli socializovať. Zjavne riešia vážnejšiu dilemu. Jeden z nich vyzerá dosť usmažene, jednoznačne má silné príznaky AMS – výškovej choroby. Prišli sem pár hodín pred nami a tiež sa chystajú zajtra ráno na prechod Cho La.

Chlapík vyzerá dosť odpálene a dochádza im, že v tomto stave zajtra Cho La nedá. Aj keď nerozumieme čo rozprávajú, tak je zjavné, že sa dohadujú na tom, že sa rozdelia. Usmažený pôjde zajtra dolu smer Namche Bazar spolu s nosičom a druhý pôjde na druhú stranu cez Cho La spolu so sprievodcom a o pár dni sa stretnú v Namche. Sledujeme ako si delia veci, peniaze a všetko ostatné čo mali spoločné. Je to dosť zvláštne rozhodnutie a máme zmiešané pocity pri sledovaní tohto divadla. Na usmaženom chlapíkovi ale vidieť, že sa mu uľavilo a opadla z neho tiaž obáv z výstupu na Cho La. Vedomie, že pôjde dolu ho zbavilo svalovej strnulosti, prinieslo mu viditeľnú úľavu a tiež úsmev na tvár. Fakt zaujímavé psycho okienko :).

Od ich sprievodcu, ktorý je na rozdiel od kórejčanov priateľský, zisťujeme potrebné informácie o podmienkach tam hore. Žial chalanko nevie viac ako my, len to, že snežilo a nikto nevie ako to tam hore vyzerá. Lokálny chalanko, čo tu prežíva sezónu, má posledný update od trojice, ktorá tade prešla pred týždňom s mačkami, lanami a cepínmi. Pred nimi celé mesiace nešiel nik a po nich sme tu ďalší my. Bavíme sa s chalanmi ako nutné sú mačky a či ma význam bez nich liezť hore. Sprievodca s veľkým úsmevom zhovievavo na nás pozerá a vraví, že nie je to ľahké, ale ak si budeme dávať pozor, tak bez mačiek sa to dá a potom ešte dodáva, že „You are strong, you can do it, no problem“ :).

Asi videl naše neisté tváre a tak nás povzbudil, že môžme ísť spolu, že pôjde s kórejčanom pred nami a ukážu nám cestu. S tým samozrejme súhlasíme a sme za to radi. Je to totálna náhoda, že sa tu v tejto zostave stretávame v tento konkrétny deň. Uvedomujeme si, že desiatky náhodných rozhodnutí stojí za tým, že sme tu práve teraz a nie o deň skôr ani o deň neskôr. Je to súčasť expedičného šťastia. Náhody tu hore neexistujú, udalosti sa dejú pre nejaký dôvod a nie vždy mu musíme v danej chvíli rozumieť, no s odstupom času… Každé stretnutie má svoje zmysel a nesie so sebou význam bez ohľadu na to či si to uvedomujeme alebo nie.

Vonku sa medzičasom zotmelo a nepálsky domorodci mastia karty a popíjajú Kukuri rum s čajom. My s Mikim dávame fariša, jedného za druhým a dopĺňame tekutiny horúcim čajom bez rumu :).

Pred spaním si ešte objednávame jedlo na zajtrajšiu cestu. Máme v pláne vyraziť skôr, preto chcem vynechať raňajky a zobrať každý dva balíčky s občerstvením. Ide o jednoduchý lunch pack s plackou, vereným vajíčkom a kúskom jačieho syra – žiaden lepeňák, s horalkou, jabĺčkom a frukom :), ale ako prvá pomoc to asi nebude zlé.

Je čas ísť do postele, zajtra nás čaká náročný deň – výstup na obávaný Cho La pass.

Kala Patar Delivery

08.03.2014 04:44:26

Toto je nas druhy den v Gorak Shep vo vyske nad 5 tisic metrov. Noc bola relativne v pohode, aklimatizaciu zda sa, sme zvladli dost dobre. Ja si celkom zvykam na plytky spanok, ktory nema daleko od bdeleho stavu. Staci to k nacerpaniu energie a dobrej nalady. V noci takmer netrpime mrazom vdaka novym spacakom, zatial obstali na vybornu.

Dnesny den berieme z lahka. Martin, chalan z nemecka, dnes vyrazil na Kala Patar za vcas rana. Ja nie som fanusik obdivovania vychodu slnka a preto sa dnes nikam nezenieme. Ved preco aj…

Andras, ten sa pridal ku nam na dnesny vystup a spolocne sme po ranajkach vyrazili v trojici pohodovym tempom. Po ceste sme stretli vytrapenych suputnikov, ktori vyrazili pred vychodom slnka. S niektorymi sme sa rovno rozlucili pretoze schadzaju nizsie a vydavaju sa na cestu spat. Ako napriklad japonsky chalanko z Tokia, na ktoreho este caka Annapurna base camp. Dnes na Kala Patar zaznamenal video s prianim pre svoju priatelku, ktora ma dnes narodeniny. Tiez sme dali po ceste na vrchol zbohom Martinovi z Nemecka, ktory tiez splnil svoj ciel a je uz tymto vlastne na ceste domov.

Kala Patar je dost strme kopcisko, navyse slapanie robi umornym samotna nadmorska vyska. Po asi dvojhodinovom vystupe sme konecne dosiahli vrchol a ocitli sa vo vyske 5550 metrov.

Toto miesto je pre nas symbolom, pretoze tu sme prave dosiahli najvyssi bod expedicie. Zaroven je odtialto super vyhlad na okolite kopce vratane Mt. Everestu.

Na tomto mieste sme zavesili budhisticke motlitebne vlajocky pre stastie. Medzi ne som upevnil aj ‚vlajku‘ stastia nasho IT Delivery timu snov ;-). Verim, ze nam ako timu prinesie stastie, lebo tim je zaklad uspechu a nie len pri zdolavani horskych vrcholov.

Navrchole sme chvilu pobudli, spravili par fotiek a uzili si krasne vyhlady. Nakoniec nas zima a mrazivy vietor zahnali na cestu spat do Ghorak Shep.

Navrt sme vsetci spolu oslavili vegetable noodle soupkou a malym Everest pivkom na slnecnej terase, huraaa :). Boli sme radi, ze aj Tento vystup mame uspesne za sebou.

Zvysok dna sme uz len oddychovali, spriadali plany na nadchadzajuce dni a snazili sa drzat v teple.

Andras zajtra vyraza na EBC oslavit narodky, pravdepodobne sam lebo v Ghorak Shep sme tuto noc zostali posledni traja bojovnici :). Vsetci ostatni sa vydali na zostup smerom spat dolu. My sa s Mikim neponahlame, kedze zajtra planujeme priblizenie k Cho La pass a caka nas lahsi presun do dedinky Dzoughla. A kedze pobyt v tejto vyske nam nerobi problemy, zostavame noc navyse, nech sme viac privyknuti. Cho La bude velka vyzva a kazda zlepsena schopnost bude isto na uzitok.

Vecer preberame vsetky obavy a nastrahy tohto horskeho prechodu. Mame pred nim velky respekt, pocitame aj s tym, ze mozno cezen neprelezieme. Z troch moznosti sme sa nakoniec dohodli na jednej: prideme do Dzoughli, overime podmienky schodnosti a podla toho sa bud vydame ho zdolat alebo nie.

A preco tolko obav? Lebo nemame istotu, ze v dedinke je otvorena Lodge. Jedni vravia, ze je to tam uzavrete a cez Cho La sa teraz neda ist. Ini tvrdia, ze jedna Lodge otvorena je. Domaci v nasom ubytku stretol pred viac ako tyzdnom skupinku troch, ktori cez Cho La presli, lenze medzitym dvakrat snezilo jak maria.

Nuz, ChoLa je vyzva tejto expedicie. Je to horsky prechod, ktory je dost triky lebo okrem jeho vysky a zimy zaludnost tkvie v brutalnom stupani na kratkej vzdialenosti a zaver pred vrcholom vedie cez strmy smyklavy ladovec.

Tolko teoria a nase obavy…tento oriesok budeme riesit zajtra, verime, ze Lodge bude otvorena, nech sa nemusime v ten isty den presuvat dalej. Ostatne budeme riesit ked budeme mat dostatok informacii priamo z miesta. Takze pekne step by step…

Cas ist spat po kartickach, vidime sa rano… :)

Everest Base Camp

04.03.2014 12:16:08

Mame tu dalsie mrazive rano, navyse trosku stiesnene, ale aspon sme mali vasciu sancu izbu vyhriat telesnym teplom. Je to sranda, ktora naozaj funguje a rozdiel niekolkch stupnov pri –16 je naozaj citelny.

Ranno sa niet cim zdrziavat a veci treba robit rychlo a v pohybe. Teda tak rychlo na co staci dych, lebo kazdy pohyb je sprevadzany rychlim dychcanim ako pri sprinte :-). Vyliezt, obliect, sup capicu, rukavice, boty. Zbalit spacak a par vybalenych blbosti a hop sup do dinning room za horucim cajom a niecim podzub, nech mame dostatok energie do dnesneho dna. V dinning room bolo prijemnych –8 a zacali mi omrzat prstiky na nohach, ranajky sme teda rychlo zjedli, vypili caj a milkcoffee a vyrazili na cestu.

Vzduch bol mrazivy jak maria, po par minutach mi okamzite zacali mrznut ruky aj cez rukavice. Uz to nebola zima a chlad, ale cista bolest, ktora sa takmer nedala vydrzat. Nastastie slnko bolo na dosah niekolkych minut a prinieslo potrebnu ulavu. Byt na slnku je oslobodzujuce, specialne takto vysoko a pri mrazivych teplotach.

O chvilu sme sa ocitli na ladovci celom pokrytom kamenim, ktory sa tiahne niekoko kilometrov az z kopcov nad EBC. Cezen sme sa dostli asi za 3 hodiny do dedinky Ghorak Shep 5125 metrov. Tu sme nasli uzasnu Lodge, Buddha Lodge, s malou utulnou a hlavne vyhriatou dinning room. Velmi mily domaci nam ukazal izbietky a na poschodi na slnecnej strane aj uzavretu terasu, presvetlenu a vyhriatu slnkom. Uzasne miesto vyuzivajuce prirodne sily carovnym sposobom. Navyse ponuka bola neodmietnutelna, ubytko zadarmo (kazdy vlastnu izbu), platime len to co prejeme…

Veci sme si hodili do izieb a dali sme si mali snack, noodle soup na terase, kde sa dalo byt len nalahko v mikine :). 

Po malej pauzicke, sme sa v trojici vydali na zaverecnu castu dna a to k jednemu z cielov tejto expedicie, k Everest Base Campu.

V trojici preto, lebo Andras ma v plane dosiahnut tento bod az o dva dni, kedy bude mat narodeniny.

Cesta bola relativne lahka. Slo sa cez skalami zasipany ladovec, viac menej hore-dolu, ale nic strasidelne. K tomu sme sli uplne na lahko, len fotak a voda, takze to bolo nieco ako prechadzka vo vysokej vyske. Cesta tam trvala dve hodiny a rovnako aj spat. Dnes sme teda prechodili celkom 7 hodin.

Zakladny tabor (5364m) sme zdolali, huraaa! :)

Spravili sme na tomto putnom mieste zopar fotiek a kedze sa tu v tomto obdobi nik nepripravuje na vypravu zdolat najvyssi vrchol sveta, je tu absolutne prazdno.

EBC je len miesto, bez dalsej pridanej hodnoty. Dokonca odtialto nie je vidiet samotny Everest a kedze tu nik nekempuje, je to len obycajna pustatina. Mno aj napriek tomu ma svoje caro stat na mieste odkial ludia vyrazaju zdolavat strechu sveta.

Pre nas je to splneny ciel a cast sna, za ktorym sme sem prisli. Oslavili sme tuto chvilu cokoladou a vydali sa spat do Ghorak Shep, kde zostavame na noc… Caka na nas zajtra cosi lepsie, Kala Patar, kopec s Everest view a pre nas najvyssie dosiahnutelne miesto expedicie…

The day before Everest base camp

28.02.2014 04:18:23

Rano sme sa zobudili do krasneho dna, modra obloba, slnko, krasny vyhlad dookola a samozrejme teplota hlboko pod bodom mrazu ;). 

Podla planu sme sa s Andrasom stretli pred osmou v jedacej miestnosti vyradosteni z pekneho pocasia. Shei zatial nebolo, ale od Denisa (jej guida) sme vedeli, ze rano sa jej nikdy nechce… No tentoraz prisiel smutny Denis za nami so zlou spravou ‚my customer doesn‘t feel good, headache, feel sick, altitude sicknes, we must go down'. Po chvili sa objavila aj Shei, vyzerala zle, vravela, ze hlavu ma jak melon a takto ju hlava este vzivote nebolela. Boli to fakt zle spravy, pretoze v tejto vyske sme vyse 36 hodin a mame za sebou druhu noc. Priznaky AMS prisli po dlhej dobe, hlavne este vecer bola Shei vysmiata a v poriadku. V takomto pripade naozaj nie je velmi na vyber a je nevyhnutne ist dolu do nizsej nadmorskej vysky. Zmysel cakat na zlepsenie ma po prvej noci, po takto dlhej dobe to moze viest k vaznejsim dosledkom. Sprievodca Denis ukazal svoje skusenosti, empatiu, ale aj rozhodnost. V takychto chvilach je naozaj tazke spravit rozhodnutie, prebrat zodpovednost a presvedcit svojho Turistu o tom, ze vzdat cestu hore je to najlepsie a jedine spravne co mozu spravit. O to tazsie to je, ked ciel je na dosah jedneho dna…

Bola to smutna chvila, vsetci sme si uvedomovali, ze sa to moze prihodit komukolvek z nas. Vyskova choroba si nevybera a zjavne prichadza absolutne kedykolvek. Nikto z nas by sa nechcel otocit a ist spat… So Shei sme sa vsetci rozlucili so slovami nadeje, ale aj ona sama vedela, ze je to koniec jej vystupu…

Pre nas sa vsak cesta nekonci a po rozlucke vyrazame s Mikim, Andrasom a Martinom raznym krokom zdolavat dalsie prevysenia.

Cesta nam ubiehala celkom fajn. Pocasie bolo super, z toho sme mali asi najvacsiu radost, hlavne po poslednych skaredych dnoch.

Po ceste uz bolo vysku naozaj citit, kroky boli stale narocnejsie, kysliku stale menej. Kazdy ukon bolo citit a vsetko viedlo k okamzitemu zadychniu. Cas zrazu zacal akoby plynut rychlejsie, ale vsetko preto lebo nase pohyby a rychlost sa spomalila asi o polovicu. Zacali sme zivot v slow motion mode :-).

Po dnesnej 5,5 hodinovej ture a prevyseni o dalsich 500 vyskovych metrov sme dorazili do Lobuche 4900 metrov.

Tu sme sa ubytovali v Lodge kde to nebolo uplne super, uroven trosku haproval za doterajsimi zvykmi :-P. Nuz, ale stretli sme tu zaujimavu postavicku. Chalanka z Tokia, s ktorym sme si zabavne pokecali o vsetkom moznom od jedla, sushi cez kulturu az po osobny zivot. Na tuto cestu ho poslala jeho sefka na jeho vlastne naklady. Prikazala mu aby siel sam, bez sprievodcu, nosicov a ked sa bude dat, aby stanoval vonku. Okrem toho stanovania, by to celkom slo. No chalan ked prvykrat zdvihol svoj ruksak, tak vedel, ze daleko nezajde a tak si ‚tajne‘ zobral nosica… :-) A preco toto cele? Lebo pracuje v Tokiu pre turisticku agenturu a jeho sefke zalezi, aby mal osobnu skusenost a vedel presne kam a do akych podmienok posielaju svojich zakaznikov. Nuz a jeho ‚biznis‘ trip na EBC nekonci, ale hned pokracuje na Annapurna base camp, az potom sa moze vratit…samozrejme vsetko musi stihnut podla itineraru s casovym planom, ktory v Tokiu zakaznikom ponukaju. Ak chce svoj job, tak musi prejst touto nelahkou skuskou.

V tejto vyske sme sa vsetci citili akosi high :-), karticky nas bavili stale viac, pretoze nelogickych tahov a omylov stale pribudalo…tieto pochybenia sme so smiechom oznacovali za altitude sicknes :-).

Izbietku sme dnes mali extra malu, na dlzku len tak tak, ze sa Miki zmestil od steny po stenu :-). No na druhej strane extremne vychladenu, takze sme sa nemohli stazovat :-).

Noc bola narocna, okrem zimy, bolesti hlavy, unava a malo kyslika robili zo spanku narocnu aktivitu. Z desiatich hodin v spacku boli spanku venovane mozno dve. Je dost narocne v takychto podmienkach cakat na rano a asi najhorsia je bezmocnost a vedomie, ze zajtra to nebude lepsie…

Rana sme sa dozili a silu nam dodavalo pekne pocasie a vidina ciela, dnes nas caka EBC.

   Stránka 1 z 29     Staršie >>

Pozri si video

Na cestách

Baba dňa


Baba dňa

Zahlasuj v Ankete

Koľko máš detí?

419
272
247
277