Na cestách » Expedícia Nepál 2014 » Z Ghorak Shep do Dzoughla pod Cho La

Z Ghorak Shep do Dzoughla pod Cho La

27.04.2014 21:29:45

Ráno sme vstali príjemne naladení. Každý vyspaný do ružova, aklimatizácia a pobyt v tejto výške nám nespôsobuje žiadne potiaže. Vzduch je krásne mrazivý a pri balení sa zadýchavame jak pri výstupe na kopec :).

Ponáhľame sa primerane spomalenému pohybu, pretože akosi všetky aktivity trvajú dlhšie, takže sa vyhýbame prestojom. Pri nich aj tak človek len zbytočne vychladne :). Andráš má trochu viac naponáhlo, pretože na rozdiel od nás, ho čaká cesta hore na EBC. Je to jeho narodeninová púť!

Na chodbe medzi izbami si podávame ruky, želáme si všetko dobré a objímame sa na rozlúčku. Andrášovi popri tom nezabúdame pogratulovať k narodením a popriať mu veľa zdaru, bezpečný výstup a tiež zostup dolu a tiež šťastný návrat domov. Nik tu toho nemáme veľa a aj drobnosť tu má veľkú cenu. Andrášovi k narodeninám darúvame poslednú študentskú pečať, ktorú som zo sebou vyniesol sem hore. Je za ňu vďačný a v očiach mu vidieť úprimnú radosť. Príma ju s drobným ostychom, pretože vie, že je to naša posledná čokoláda :). Je to sranda, ako človek veci, ktoré v bežnom živote berie ako samozrejmosť, tu hore hodnotí úplne inak. Čokoláda tu má cenu zlata :).

Tým, že každý si tu nesie všetky veci sám a váhu každej dobroty vyváži kvapkami vlastného potu, tak hodnota každej drobnosti naberá na váhe. S ňou rastie aj lakomosť, preto je vidieť, že nie každý sa tu priateľský delí s ostatnými súputníkmi. No nie je väčšej radosti ako sa s niekým podeliť, hoci aj o poslednú čokoládu. Otvára to brány priateľstva a zdôrazňuje, že zmysel cesty a prežitej úmory má význam vkladať do duchovnejších hodnôt a zdieľania radosti s ostanými.

Po gratuláciách a rozlúčke Andráš mizne na schodisku a my s Mikim spratávame posledné veci do ruksakov. Po raňajkách, rannej kávičke a čaji, vyrážame na cestu aj my. Na cestu dolu, pohľadom za seba sa lúčime s EBC a dávame zbohom Kala Pataru. Po pár sto metroch mizneme za skalami a ľadovcom. Naša cesta vedie popri zľadovatenej rieke. Po tejto ceste sme šli aj smerom hore. Cesta nám ubieha zľahka, pred nami idú blbnúci miestni chalankovia a snažia sa na lade šmýkať na vreciach, ktoré majú naplniť zberom jačieho trusu :).

Po pár hodinách prichádzame na rázcestie, kde je na skale šípka ukazujúca cestu k úzkemu chodníku pokračujúcom popri rieke ďalej do Dzoughli. V tomto momente schádzame zo štandardnej cesty vedúcej hore/dole na EBC. Z cesty vidíme ako sa vzdialujeme od chodníka, ktorým sme pár dni dozadu vyšliapali hore. Cesta nás vedie ďalej, chodník je úzky a vrezaný do svahu, široký len tak tak na prekladanie nohami. Počasie je príjemne a pred sebou máme úžasný výhľad na zasnežené kopce. Z miesta kde sa kopec zalamuje a my zatáčame po jeho svahu doprava sa nám naskytá výhľad na údolie a v diaľke vidíme dedinku Pheriche, do ktorej ma dnes v pláne doraziť Andráš. Je to dosť ďaleko a my si uvedomujeme, že ak v Dzoughle nebude otvorená lodge, čaká nás cesta späť. Zhodujeme sa, že ak by sme sa museli vrátiť, tak do Pheriche asi nedorazíme, najskôr tak do Dugly, ale bola by to pekná štreka. Račej teda vstávame zo zeme, hádžeme ruksaky tam kam patria – na chrbát :) a hýbeme sa ďalej. Cesta nám neubieha tak rýchlo ako by sme chceli a mám pocit, že začíname byť trochu vyčerpaní. Po ďalšej hodinke dvoch už vidíme v diaľke pár budov, to bude Dzoughla. Modlíme sa (óm mani patme húm), nech tam niekto v tomto období žije a drží stráž pre zblúdilé duše ako sme my :). Lodge je postavená na kopci a posledný úsek cesty vedie do kopca, čo nás stojí veľa síl… Fu, ani si račej nepredstavujem, že lodge bude zavretá a budeme sa musieť vrátiť.

Konečne prichádzame medzi budovy a všetko vyzerá byť opustené. Nikde nikto, po nikom žiadne stopy v snehu. Na dverách budov visia zámky, nevyzerá to vôbec dobre.

Prechádzame ďalej a kontrolujem budovu za budovou, je ich tu len pár… nakoniec v snehu vedú stopy k poslednej a na nej sú otvorené dvere, hurááá :). Vchádzame dnu a v dinning roome nachádzame miestneho chalanka, ktorý sa tu o to stará a potom dvoch Kórejčanov so sprievodcom a nosičom. Paráda, hop šup vybavujeme ubytko za dva doláre a z kuchyne objednávame big pot of tea, noodle soupku a dávame sa do pohody.

Kórejčania sa netvária, že by sa chceli socializovať. Zjavne riešia vážnejšiu dilemu. Jeden z nich vyzerá dosť usmažene, jednoznačne má silné príznaky AMS – výškovej choroby. Prišli sem pár hodín pred nami a tiež sa chystajú zajtra ráno na prechod Cho La.

Chlapík vyzerá dosť odpálene a dochádza im, že v tomto stave zajtra Cho La nedá. Aj keď nerozumieme čo rozprávajú, tak je zjavné, že sa dohadujú na tom, že sa rozdelia. Usmažený pôjde zajtra dolu smer Namche Bazar spolu s nosičom a druhý pôjde na druhú stranu cez Cho La spolu so sprievodcom a o pár dni sa stretnú v Namche. Sledujeme ako si delia veci, peniaze a všetko ostatné čo mali spoločné. Je to dosť zvláštne rozhodnutie a máme zmiešané pocity pri sledovaní tohto divadla. Na usmaženom chlapíkovi ale vidieť, že sa mu uľavilo a opadla z neho tiaž obáv z výstupu na Cho La. Vedomie, že pôjde dolu ho zbavilo svalovej strnulosti, prinieslo mu viditeľnú úľavu a tiež úsmev na tvár. Fakt zaujímavé psycho okienko :).

Od ich sprievodcu, ktorý je na rozdiel od kórejčanov priateľský, zisťujeme potrebné informácie o podmienkach tam hore. Žial chalanko nevie viac ako my, len to, že snežilo a nikto nevie ako to tam hore vyzerá. Lokálny chalanko, čo tu prežíva sezónu, má posledný update od trojice, ktorá tade prešla pred týždňom s mačkami, lanami a cepínmi. Pred nimi celé mesiace nešiel nik a po nich sme tu ďalší my. Bavíme sa s chalanmi ako nutné sú mačky a či ma význam bez nich liezť hore. Sprievodca s veľkým úsmevom zhovievavo na nás pozerá a vraví, že nie je to ľahké, ale ak si budeme dávať pozor, tak bez mačiek sa to dá a potom ešte dodáva, že „You are strong, you can do it, no problem“ :).

Asi videl naše neisté tváre a tak nás povzbudil, že môžme ísť spolu, že pôjde s kórejčanom pred nami a ukážu nám cestu. S tým samozrejme súhlasíme a sme za to radi. Je to totálna náhoda, že sa tu v tejto zostave stretávame v tento konkrétny deň. Uvedomujeme si, že desiatky náhodných rozhodnutí stojí za tým, že sme tu práve teraz a nie o deň skôr ani o deň neskôr. Je to súčasť expedičného šťastia. Náhody tu hore neexistujú, udalosti sa dejú pre nejaký dôvod a nie vždy mu musíme v danej chvíli rozumieť, no s odstupom času… Každé stretnutie má svoje zmysel a nesie so sebou význam bez ohľadu na to či si to uvedomujeme alebo nie.

Vonku sa medzičasom zotmelo a nepálsky domorodci mastia karty a popíjajú Kukuri rum s čajom. My s Mikim dávame fariša, jedného za druhým a dopĺňame tekutiny horúcim čajom bez rumu :).

Pred spaním si ešte objednávame jedlo na zajtrajšiu cestu. Máme v pláne vyraziť skôr, preto chcem vynechať raňajky a zobrať každý dva balíčky s občerstvením. Ide o jednoduchý lunch pack s plackou, vereným vajíčkom a kúskom jačieho syra – žiaden lepeňák, s horalkou, jabĺčkom a frukom :), ale ako prvá pomoc to asi nebude zlé.

Je čas ísť do postele, zajtra nás čaká náročný deň – výstup na obávaný Cho La pass.

Pridaj svoj komentár



V.

18.08.2014 10:47:51   Re |>>

Dobre píšeš, synu…

ceasar

29.04.2014 10:43:36   Re |>>

pekne citanie (a spominanie) :) na zaciatku slzicka v oku :) na konci trocha filozoficke rozjimanie …good job bratu…namasteeee :)

   Stránka 1 z 1    

Pozri si Fotky z cesty