Na cestách » Expedícia Nepál 2014

The day before Everest base camp

28.02.2014 04:18:23

Rano sme sa zobudili do krasneho dna, modra obloba, slnko, krasny vyhlad dookola a samozrejme teplota hlboko pod bodom mrazu ;). 

Podla planu sme sa s Andrasom stretli pred osmou v jedacej miestnosti vyradosteni z pekneho pocasia. Shei zatial nebolo, ale od Denisa (jej guida) sme vedeli, ze rano sa jej nikdy nechce… No tentoraz prisiel smutny Denis za nami so zlou spravou ‚my customer doesn‘t feel good, headache, feel sick, altitude sicknes, we must go down'. Po chvili sa objavila aj Shei, vyzerala zle, vravela, ze hlavu ma jak melon a takto ju hlava este vzivote nebolela. Boli to fakt zle spravy, pretoze v tejto vyske sme vyse 36 hodin a mame za sebou druhu noc. Priznaky AMS prisli po dlhej dobe, hlavne este vecer bola Shei vysmiata a v poriadku. V takomto pripade naozaj nie je velmi na vyber a je nevyhnutne ist dolu do nizsej nadmorskej vysky. Zmysel cakat na zlepsenie ma po prvej noci, po takto dlhej dobe to moze viest k vaznejsim dosledkom. Sprievodca Denis ukazal svoje skusenosti, empatiu, ale aj rozhodnost. V takychto chvilach je naozaj tazke spravit rozhodnutie, prebrat zodpovednost a presvedcit svojho Turistu o tom, ze vzdat cestu hore je to najlepsie a jedine spravne co mozu spravit. O to tazsie to je, ked ciel je na dosah jedneho dna…

Bola to smutna chvila, vsetci sme si uvedomovali, ze sa to moze prihodit komukolvek z nas. Vyskova choroba si nevybera a zjavne prichadza absolutne kedykolvek. Nikto z nas by sa nechcel otocit a ist spat… So Shei sme sa vsetci rozlucili so slovami nadeje, ale aj ona sama vedela, ze je to koniec jej vystupu…

Pre nas sa vsak cesta nekonci a po rozlucke vyrazame s Mikim, Andrasom a Martinom raznym krokom zdolavat dalsie prevysenia.

Cesta nam ubiehala celkom fajn. Pocasie bolo super, z toho sme mali asi najvacsiu radost, hlavne po poslednych skaredych dnoch.

Po ceste uz bolo vysku naozaj citit, kroky boli stale narocnejsie, kysliku stale menej. Kazdy ukon bolo citit a vsetko viedlo k okamzitemu zadychniu. Cas zrazu zacal akoby plynut rychlejsie, ale vsetko preto lebo nase pohyby a rychlost sa spomalila asi o polovicu. Zacali sme zivot v slow motion mode :-).

Po dnesnej 5,5 hodinovej ture a prevyseni o dalsich 500 vyskovych metrov sme dorazili do Lobuche 4900 metrov.

Tu sme sa ubytovali v Lodge kde to nebolo uplne super, uroven trosku haproval za doterajsimi zvykmi :-P. Nuz, ale stretli sme tu zaujimavu postavicku. Chalanka z Tokia, s ktorym sme si zabavne pokecali o vsetkom moznom od jedla, sushi cez kulturu az po osobny zivot. Na tuto cestu ho poslala jeho sefka na jeho vlastne naklady. Prikazala mu aby siel sam, bez sprievodcu, nosicov a ked sa bude dat, aby stanoval vonku. Okrem toho stanovania, by to celkom slo. No chalan ked prvykrat zdvihol svoj ruksak, tak vedel, ze daleko nezajde a tak si ‚tajne‘ zobral nosica… :-) A preco toto cele? Lebo pracuje v Tokiu pre turisticku agenturu a jeho sefke zalezi, aby mal osobnu skusenost a vedel presne kam a do akych podmienok posielaju svojich zakaznikov. Nuz a jeho ‚biznis‘ trip na EBC nekonci, ale hned pokracuje na Annapurna base camp, az potom sa moze vratit…samozrejme vsetko musi stihnut podla itineraru s casovym planom, ktory v Tokiu zakaznikom ponukaju. Ak chce svoj job, tak musi prejst touto nelahkou skuskou.

V tejto vyske sme sa vsetci citili akosi high :-), karticky nas bavili stale viac, pretoze nelogickych tahov a omylov stale pribudalo…tieto pochybenia sme so smiechom oznacovali za altitude sicknes :-).

Izbietku sme dnes mali extra malu, na dlzku len tak tak, ze sa Miki zmestil od steny po stenu :-). No na druhej strane extremne vychladenu, takze sme sa nemohli stazovat :-).

Noc bola narocna, okrem zimy, bolesti hlavy, unava a malo kyslika robili zo spanku narocnu aktivitu. Z desiatich hodin v spacku boli spanku venovane mozno dve. Je dost narocne v takychto podmienkach cakat na rano a asi najhorsia je bezmocnost a vedomie, ze zajtra to nebude lepsie…

Rana sme sa dozili a silu nam dodavalo pekne pocasie a vidina ciela, dnes nas caka EBC.

Everest Base Camp

04.03.2014 12:16:08

Mame tu dalsie mrazive rano, navyse trosku stiesnene, ale aspon sme mali vasciu sancu izbu vyhriat telesnym teplom. Je to sranda, ktora naozaj funguje a rozdiel niekolkch stupnov pri –16 je naozaj citelny.

Ranno sa niet cim zdrziavat a veci treba robit rychlo a v pohybe. Teda tak rychlo na co staci dych, lebo kazdy pohyb je sprevadzany rychlim dychcanim ako pri sprinte :-). Vyliezt, obliect, sup capicu, rukavice, boty. Zbalit spacak a par vybalenych blbosti a hop sup do dinning room za horucim cajom a niecim podzub, nech mame dostatok energie do dnesneho dna. V dinning room bolo prijemnych –8 a zacali mi omrzat prstiky na nohach, ranajky sme teda rychlo zjedli, vypili caj a milkcoffee a vyrazili na cestu.

Vzduch bol mrazivy jak maria, po par minutach mi okamzite zacali mrznut ruky aj cez rukavice. Uz to nebola zima a chlad, ale cista bolest, ktora sa takmer nedala vydrzat. Nastastie slnko bolo na dosah niekolkych minut a prinieslo potrebnu ulavu. Byt na slnku je oslobodzujuce, specialne takto vysoko a pri mrazivych teplotach.

O chvilu sme sa ocitli na ladovci celom pokrytom kamenim, ktory sa tiahne niekoko kilometrov az z kopcov nad EBC. Cezen sme sa dostli asi za 3 hodiny do dedinky Ghorak Shep 5125 metrov. Tu sme nasli uzasnu Lodge, Buddha Lodge, s malou utulnou a hlavne vyhriatou dinning room. Velmi mily domaci nam ukazal izbietky a na poschodi na slnecnej strane aj uzavretu terasu, presvetlenu a vyhriatu slnkom. Uzasne miesto vyuzivajuce prirodne sily carovnym sposobom. Navyse ponuka bola neodmietnutelna, ubytko zadarmo (kazdy vlastnu izbu), platime len to co prejeme…

Veci sme si hodili do izieb a dali sme si mali snack, noodle soup na terase, kde sa dalo byt len nalahko v mikine :). 

Po malej pauzicke, sme sa v trojici vydali na zaverecnu castu dna a to k jednemu z cielov tejto expedicie, k Everest Base Campu.

V trojici preto, lebo Andras ma v plane dosiahnut tento bod az o dva dni, kedy bude mat narodeniny.

Cesta bola relativne lahka. Slo sa cez skalami zasipany ladovec, viac menej hore-dolu, ale nic strasidelne. K tomu sme sli uplne na lahko, len fotak a voda, takze to bolo nieco ako prechadzka vo vysokej vyske. Cesta tam trvala dve hodiny a rovnako aj spat. Dnes sme teda prechodili celkom 7 hodin.

Zakladny tabor (5364m) sme zdolali, huraaa! :)

Spravili sme na tomto putnom mieste zopar fotiek a kedze sa tu v tomto obdobi nik nepripravuje na vypravu zdolat najvyssi vrchol sveta, je tu absolutne prazdno.

EBC je len miesto, bez dalsej pridanej hodnoty. Dokonca odtialto nie je vidiet samotny Everest a kedze tu nik nekempuje, je to len obycajna pustatina. Mno aj napriek tomu ma svoje caro stat na mieste odkial ludia vyrazaju zdolavat strechu sveta.

Pre nas je to splneny ciel a cast sna, za ktorym sme sem prisli. Oslavili sme tuto chvilu cokoladou a vydali sa spat do Ghorak Shep, kde zostavame na noc… Caka na nas zajtra cosi lepsie, Kala Patar, kopec s Everest view a pre nas najvyssie dosiahnutelne miesto expedicie…

Kala Patar Delivery

08.03.2014 04:44:26

Toto je nas druhy den v Gorak Shep vo vyske nad 5 tisic metrov. Noc bola relativne v pohode, aklimatizaciu zda sa, sme zvladli dost dobre. Ja si celkom zvykam na plytky spanok, ktory nema daleko od bdeleho stavu. Staci to k nacerpaniu energie a dobrej nalady. V noci takmer netrpime mrazom vdaka novym spacakom, zatial obstali na vybornu.

Dnesny den berieme z lahka. Martin, chalan z nemecka, dnes vyrazil na Kala Patar za vcas rana. Ja nie som fanusik obdivovania vychodu slnka a preto sa dnes nikam nezenieme. Ved preco aj…

Andras, ten sa pridal ku nam na dnesny vystup a spolocne sme po ranajkach vyrazili v trojici pohodovym tempom. Po ceste sme stretli vytrapenych suputnikov, ktori vyrazili pred vychodom slnka. S niektorymi sme sa rovno rozlucili pretoze schadzaju nizsie a vydavaju sa na cestu spat. Ako napriklad japonsky chalanko z Tokia, na ktoreho este caka Annapurna base camp. Dnes na Kala Patar zaznamenal video s prianim pre svoju priatelku, ktora ma dnes narodeniny. Tiez sme dali po ceste na vrchol zbohom Martinovi z Nemecka, ktory tiez splnil svoj ciel a je uz tymto vlastne na ceste domov.

Kala Patar je dost strme kopcisko, navyse slapanie robi umornym samotna nadmorska vyska. Po asi dvojhodinovom vystupe sme konecne dosiahli vrchol a ocitli sa vo vyske 5550 metrov.

Toto miesto je pre nas symbolom, pretoze tu sme prave dosiahli najvyssi bod expedicie. Zaroven je odtialto super vyhlad na okolite kopce vratane Mt. Everestu.

Na tomto mieste sme zavesili budhisticke motlitebne vlajocky pre stastie. Medzi ne som upevnil aj ‚vlajku‘ stastia nasho IT Delivery timu snov ;-). Verim, ze nam ako timu prinesie stastie, lebo tim je zaklad uspechu a nie len pri zdolavani horskych vrcholov.

Navrchole sme chvilu pobudli, spravili par fotiek a uzili si krasne vyhlady. Nakoniec nas zima a mrazivy vietor zahnali na cestu spat do Ghorak Shep.

Navrt sme vsetci spolu oslavili vegetable noodle soupkou a malym Everest pivkom na slnecnej terase, huraaa :). Boli sme radi, ze aj Tento vystup mame uspesne za sebou.

Zvysok dna sme uz len oddychovali, spriadali plany na nadchadzajuce dni a snazili sa drzat v teple.

Andras zajtra vyraza na EBC oslavit narodky, pravdepodobne sam lebo v Ghorak Shep sme tuto noc zostali posledni traja bojovnici :). Vsetci ostatni sa vydali na zostup smerom spat dolu. My sa s Mikim neponahlame, kedze zajtra planujeme priblizenie k Cho La pass a caka nas lahsi presun do dedinky Dzoughla. A kedze pobyt v tejto vyske nam nerobi problemy, zostavame noc navyse, nech sme viac privyknuti. Cho La bude velka vyzva a kazda zlepsena schopnost bude isto na uzitok.

Vecer preberame vsetky obavy a nastrahy tohto horskeho prechodu. Mame pred nim velky respekt, pocitame aj s tym, ze mozno cezen neprelezieme. Z troch moznosti sme sa nakoniec dohodli na jednej: prideme do Dzoughli, overime podmienky schodnosti a podla toho sa bud vydame ho zdolat alebo nie.

A preco tolko obav? Lebo nemame istotu, ze v dedinke je otvorena Lodge. Jedni vravia, ze je to tam uzavrete a cez Cho La sa teraz neda ist. Ini tvrdia, ze jedna Lodge otvorena je. Domaci v nasom ubytku stretol pred viac ako tyzdnom skupinku troch, ktori cez Cho La presli, lenze medzitym dvakrat snezilo jak maria.

Nuz, ChoLa je vyzva tejto expedicie. Je to horsky prechod, ktory je dost triky lebo okrem jeho vysky a zimy zaludnost tkvie v brutalnom stupani na kratkej vzdialenosti a zaver pred vrcholom vedie cez strmy smyklavy ladovec.

Tolko teoria a nase obavy…tento oriesok budeme riesit zajtra, verime, ze Lodge bude otvorena, nech sa nemusime v ten isty den presuvat dalej. Ostatne budeme riesit ked budeme mat dostatok informacii priamo z miesta. Takze pekne step by step…

Cas ist spat po kartickach, vidime sa rano… :)

Z Ghorak Shep do Dzoughla pod Cho La

27.04.2014 21:29:45

Ráno sme vstali príjemne naladení. Každý vyspaný do ružova, aklimatizácia a pobyt v tejto výške nám nespôsobuje žiadne potiaže. Vzduch je krásne mrazivý a pri balení sa zadýchavame jak pri výstupe na kopec :).

Ponáhľame sa primerane spomalenému pohybu, pretože akosi všetky aktivity trvajú dlhšie, takže sa vyhýbame prestojom. Pri nich aj tak človek len zbytočne vychladne :). Andráš má trochu viac naponáhlo, pretože na rozdiel od nás, ho čaká cesta hore na EBC. Je to jeho narodeninová púť!

Na chodbe medzi izbami si podávame ruky, želáme si všetko dobré a objímame sa na rozlúčku. Andrášovi popri tom nezabúdame pogratulovať k narodením a popriať mu veľa zdaru, bezpečný výstup a tiež zostup dolu a tiež šťastný návrat domov. Nik tu toho nemáme veľa a aj drobnosť tu má veľkú cenu. Andrášovi k narodeninám darúvame poslednú študentskú pečať, ktorú som zo sebou vyniesol sem hore. Je za ňu vďačný a v očiach mu vidieť úprimnú radosť. Príma ju s drobným ostychom, pretože vie, že je to naša posledná čokoláda :). Je to sranda, ako človek veci, ktoré v bežnom živote berie ako samozrejmosť, tu hore hodnotí úplne inak. Čokoláda tu má cenu zlata :).

Tým, že každý si tu nesie všetky veci sám a váhu každej dobroty vyváži kvapkami vlastného potu, tak hodnota každej drobnosti naberá na váhe. S ňou rastie aj lakomosť, preto je vidieť, že nie každý sa tu priateľský delí s ostatnými súputníkmi. No nie je väčšej radosti ako sa s niekým podeliť, hoci aj o poslednú čokoládu. Otvára to brány priateľstva a zdôrazňuje, že zmysel cesty a prežitej úmory má význam vkladať do duchovnejších hodnôt a zdieľania radosti s ostanými.

Po gratuláciách a rozlúčke Andráš mizne na schodisku a my s Mikim spratávame posledné veci do ruksakov. Po raňajkách, rannej kávičke a čaji, vyrážame na cestu aj my. Na cestu dolu, pohľadom za seba sa lúčime s EBC a dávame zbohom Kala Pataru. Po pár sto metroch mizneme za skalami a ľadovcom. Naša cesta vedie popri zľadovatenej rieke. Po tejto ceste sme šli aj smerom hore. Cesta nám ubieha zľahka, pred nami idú blbnúci miestni chalankovia a snažia sa na lade šmýkať na vreciach, ktoré majú naplniť zberom jačieho trusu :).

Po pár hodinách prichádzame na rázcestie, kde je na skale šípka ukazujúca cestu k úzkemu chodníku pokračujúcom popri rieke ďalej do Dzoughli. V tomto momente schádzame zo štandardnej cesty vedúcej hore/dole na EBC. Z cesty vidíme ako sa vzdialujeme od chodníka, ktorým sme pár dni dozadu vyšliapali hore. Cesta nás vedie ďalej, chodník je úzky a vrezaný do svahu, široký len tak tak na prekladanie nohami. Počasie je príjemne a pred sebou máme úžasný výhľad na zasnežené kopce. Z miesta kde sa kopec zalamuje a my zatáčame po jeho svahu doprava sa nám naskytá výhľad na údolie a v diaľke vidíme dedinku Pheriche, do ktorej ma dnes v pláne doraziť Andráš. Je to dosť ďaleko a my si uvedomujeme, že ak v Dzoughle nebude otvorená lodge, čaká nás cesta späť. Zhodujeme sa, že ak by sme sa museli vrátiť, tak do Pheriche asi nedorazíme, najskôr tak do Dugly, ale bola by to pekná štreka. Račej teda vstávame zo zeme, hádžeme ruksaky tam kam patria – na chrbát :) a hýbeme sa ďalej. Cesta nám neubieha tak rýchlo ako by sme chceli a mám pocit, že začíname byť trochu vyčerpaní. Po ďalšej hodinke dvoch už vidíme v diaľke pár budov, to bude Dzoughla. Modlíme sa (óm mani patme húm), nech tam niekto v tomto období žije a drží stráž pre zblúdilé duše ako sme my :). Lodge je postavená na kopci a posledný úsek cesty vedie do kopca, čo nás stojí veľa síl… Fu, ani si račej nepredstavujem, že lodge bude zavretá a budeme sa musieť vrátiť.

Konečne prichádzame medzi budovy a všetko vyzerá byť opustené. Nikde nikto, po nikom žiadne stopy v snehu. Na dverách budov visia zámky, nevyzerá to vôbec dobre.

Prechádzame ďalej a kontrolujem budovu za budovou, je ich tu len pár… nakoniec v snehu vedú stopy k poslednej a na nej sú otvorené dvere, hurááá :). Vchádzame dnu a v dinning roome nachádzame miestneho chalanka, ktorý sa tu o to stará a potom dvoch Kórejčanov so sprievodcom a nosičom. Paráda, hop šup vybavujeme ubytko za dva doláre a z kuchyne objednávame big pot of tea, noodle soupku a dávame sa do pohody.

Kórejčania sa netvária, že by sa chceli socializovať. Zjavne riešia vážnejšiu dilemu. Jeden z nich vyzerá dosť usmažene, jednoznačne má silné príznaky AMS – výškovej choroby. Prišli sem pár hodín pred nami a tiež sa chystajú zajtra ráno na prechod Cho La.

Chlapík vyzerá dosť odpálene a dochádza im, že v tomto stave zajtra Cho La nedá. Aj keď nerozumieme čo rozprávajú, tak je zjavné, že sa dohadujú na tom, že sa rozdelia. Usmažený pôjde zajtra dolu smer Namche Bazar spolu s nosičom a druhý pôjde na druhú stranu cez Cho La spolu so sprievodcom a o pár dni sa stretnú v Namche. Sledujeme ako si delia veci, peniaze a všetko ostatné čo mali spoločné. Je to dosť zvláštne rozhodnutie a máme zmiešané pocity pri sledovaní tohto divadla. Na usmaženom chlapíkovi ale vidieť, že sa mu uľavilo a opadla z neho tiaž obáv z výstupu na Cho La. Vedomie, že pôjde dolu ho zbavilo svalovej strnulosti, prinieslo mu viditeľnú úľavu a tiež úsmev na tvár. Fakt zaujímavé psycho okienko :).

Od ich sprievodcu, ktorý je na rozdiel od kórejčanov priateľský, zisťujeme potrebné informácie o podmienkach tam hore. Žial chalanko nevie viac ako my, len to, že snežilo a nikto nevie ako to tam hore vyzerá. Lokálny chalanko, čo tu prežíva sezónu, má posledný update od trojice, ktorá tade prešla pred týždňom s mačkami, lanami a cepínmi. Pred nimi celé mesiace nešiel nik a po nich sme tu ďalší my. Bavíme sa s chalanmi ako nutné sú mačky a či ma význam bez nich liezť hore. Sprievodca s veľkým úsmevom zhovievavo na nás pozerá a vraví, že nie je to ľahké, ale ak si budeme dávať pozor, tak bez mačiek sa to dá a potom ešte dodáva, že „You are strong, you can do it, no problem“ :).

Asi videl naše neisté tváre a tak nás povzbudil, že môžme ísť spolu, že pôjde s kórejčanom pred nami a ukážu nám cestu. S tým samozrejme súhlasíme a sme za to radi. Je to totálna náhoda, že sa tu v tejto zostave stretávame v tento konkrétny deň. Uvedomujeme si, že desiatky náhodných rozhodnutí stojí za tým, že sme tu práve teraz a nie o deň skôr ani o deň neskôr. Je to súčasť expedičného šťastia. Náhody tu hore neexistujú, udalosti sa dejú pre nejaký dôvod a nie vždy mu musíme v danej chvíli rozumieť, no s odstupom času… Každé stretnutie má svoje zmysel a nesie so sebou význam bez ohľadu na to či si to uvedomujeme alebo nie.

Vonku sa medzičasom zotmelo a nepálsky domorodci mastia karty a popíjajú Kukuri rum s čajom. My s Mikim dávame fariša, jedného za druhým a dopĺňame tekutiny horúcim čajom bez rumu :).

Pred spaním si ešte objednávame jedlo na zajtrajšiu cestu. Máme v pláne vyraziť skôr, preto chcem vynechať raňajky a zobrať každý dva balíčky s občerstvením. Ide o jednoduchý lunch pack s plackou, vereným vajíčkom a kúskom jačieho syra – žiaden lepeňák, s horalkou, jabĺčkom a frukom :), ale ako prvá pomoc to asi nebude zlé.

Je čas ísť do postele, zajtra nás čaká náročný deň – výstup na obávaný Cho La pass.

<< Novšie    Stránka 2 z 2    

Pozri si Fotky z cesty