Ráno sa zobúdzame na budík do mrazivého rána. Na výškové pomery sa celkom svižne balíme a zberáme sa do dinning room. Raňajky sme sa rozhodli vynechať, aj tak je priskoro. Čakáme na chalanka čo to tu má na starosti kým nám pripraví super lunch packy. Hrozne mu to trvá a začíname trochu nervoznieť zimou… Omŕzajú mi prsty na rukách aj na nohách, mali by sme vyraziť a zahriať sa pohybom…

S meškaním, ale predsa, opúšťame mrazivý príbytok a s jednoduchým jedlom v batohu sa vydávame na výstup smer obávaný Cho La pass. Prvý úsek zvládame celkom radostne a plní síl si dávame očistnú pauzičku v prírode :). Nuž, to aby mali miestni čím kúriť :D. Po malom intermezzo pokračujeme úspešne ďalej a za chrbtami sa k nám približujú Kórejčan so sherpom. Mávame si na diaľku, no o chvíľu nás predbiehajú. Dávame malý small talk a nasledujeme ich kroky. Postupne nás vedú do strmého kopca pod skalnaté úpätia plné ľadu. Zospodu sledujeme ich výstup ako s ľahkými mačkami na nohách zdolávajú tento zaujímavý úsek. Ruksaky majú len malé, idú úplne na ľahko. Na rozdiel od nich, my nemáme mačky a na chrbtoch nesieme každý takmer 20kg ruksak. Nuž aspoň máme lepší prítlak k zemi :).

Štveráme sa hore štýlom ruka, noha, noha, ruka. Po ľade sa šplháme veľmi opatrne, každý postoj kontrolujeme dvakrát či je stabilný skôr ako spravíme ďalší pohyb. Je to celkom náročne na kondičku a tiež na čas. Nie sme takí rýchli ako by sme chceli a naši kamoši sa nám strácajú v diaľke.

Po asi hodine prichádzame na vrchol tohto skalnatoľadovcového výstupu. Ocitáme sa na zasneženej plošine. Snehu je tu jak mária, po kolená a sem tam miestami po pás. Je celkom náročné sa tu pohybovať. Na chvíľu máme pocit, že toto by mohol byť vrchol a horský prechod, cez ktorý chceme prejsť. No je to len falošná predstava a želanie, skutočnosť je úplne iná.

Ideme po vyšliapaných stopách našich sprievodcov, ktoré nás vedú za skalný roh k previsu. Pred nami sa otvára roklina pokrytá hrubou vrstvou snehu. Po jej svahu je potrebné prejsť na druhú stranu, kde sa ďalej rozprestiera na pohľad nekonečné snehové pole. Všetko je biele, pokryté snehom a niet v ňom žiadnej stopy okrem tých, ktoré tu my štyria zanechávame. Svahom sa brodíme ďalšiu hodinu. Je to dosť dramatické, pretože snehu je tu vyše hlavy. Prepadávame sa doň ako do bazénu s vodou. Sme nútení sa vyhrabávať a plazením sa posúvať ďalej. Dva kroky a opäť bum, prepad do snehu po pás, po krk… nasleduje vyhrabávanie a stále dookola. Nedostatok kyslíka nás neskutočne vyčerpáva a ruksak, mám pocit, že vážy asi 100 kíl. Mám chuť ho hodiť dolu a pokračovať bez neho. Aj bez neho by to bolo na hranici zvládnuteľnosti. Premáhame sa a jeden po druhom prechádzame na druhú stranu.

Pred sebou sledujeme Kórejčana so šerpom ako hľadajú cestu v snehu. Všetko naokolo je hladko biele, z ľavej strany sa tiahne gigantický ľadovec. Môžeme len tušiť, že sa tiahne popod nás a všetky jeho zradné diery a previsy sú pod X metrovou vrstvou snehu. Žiadnu cestu nieto vidieť, všetky značenia a znamenia ukazujúce smer a cestu sú beznádejné zahrabané v snehu. Úprimne, z tohto miesta by sme bez tých dvoch pred nami už ďalej nemohli pokračovať a museli by sme sa vrátiť. Sherpa bol jediný, kto vedel, aj na slepo, kade vedie cesta a ku ktorému úpätiu treba kráčať a na ktorom skalnom vrchole je ukrytý prechod Cho La.

Chvíľu sedím na skale a sledujem ako za mnou Miki bojuje so svahom a s vypätím síl sa vyhrabáva so snehu, spraví krok a opäť zapadne. Predomnou vidím ako sa Kórejčan a sherpa rozdeľujú. Nepálsky chalanko prešľapáva záveje a ide priamou cestou, predpokladám, že tade niekde vedie pôvodný chodník. Kórejčan sa vydáva okľukou z pravej strany. Nepálec neustále zapadá tak hlboko, že ho ani nie je vidieť, potom sa vyhrabe, spraví opatrných pár krokov a opäť mizne v snehu… Kórejčan absolútne nedôveryhodne a záhadným krokom prechádza po povrchu snehu ako Ježíš po hladine vody. Prešiel hodný kusisko a zapadol len 1×. Neveriacky ho sledujem, navyše jeho cesta je dosť od veci. Vydávam sa po stopách domáceho, kráčam cez jeho šľapaje. Zabáram sa po kolená, sem tam po pás, na miestach kde mizol pod úroveň snehu sú veľké diery, v nich sa strácam aj ja a pod ťarchou ruksaku hlbšie ako 150cm Nepálec :). Nakoniec mi dochádzajú sily a vzdávam to. Kórejčan sa okľukou a pomalým krokom dostáva ďalej ako sherpa. Ten sa nakoniec krížom brodí k nemu. Ja vraciam pár metrov späť a vydávam sa po kórejských stopách. S údivom sa posúvam krok za krokom a každým pohybom čakám kedy sa ocitnem pod snehom. No ten sa neprepadáva, len naozaj sem tam, keď vykročím viac bokom v pravo alebo vľavo. Pod slnečným odrazom je vidieť v čom tkvie tajomstvo. Kráčame po namrznutej snehovej hrane. Je to fakt haluz a neskutočný počin kórejského chalanka. Je úplne jasné, že bez týchto dvoch, by sme sa cez snehové pole nikdy nedostali na jeho koniec.

Po prekonaní snehových závejov na nás čaká ďalšia neľahká úloha. Kolmá stena, na ktorej vrchole na nás čaká vytúžený prechod Cho La. Naša sprievodná dvojka je už hore a vydýchava náročný výstup. Keď sa priblížim, ukazujú mi kade liezť a povzbudzujú ma k odvahe na výstup. Nebolo to vysoko, no aj tých pár metrov v týchto podmienkach a pri takom vyčerpaní s nákladom na chrbte mi prišlo dosť vražedných.

Z hora som potom sledoval Mikiho ako bojuje svoj boj. Snažil som sa vydýchať a načerpať silu pričupený k zemi sledujúc Mikiho zápas. Snažil som sa zmobilizovať sily, keby bolo potrebné ísť Mikimu na pomoc, odlahčiť záťaž a dostať sa hore. Miki však hrdinsky zdolával krok za krokom a o chvíľu vyšplhal po skale akoby to robil doma každý deň ;).

Zdolali sme Cho La! Na radosť nám stále ostávalo dostatok síl, bratsky sme sa objali, dali foto a vychutnávali výhľad na obe strany. Na jednu stranu sme hľadeli s rešpektom, že sme ju zdolali a na druhú s rešpektom z toho čo nás pri zostupe čaká…

S chalanmi sme sa rovnako na vrchole pobratali, z veľkým vzájomným uznaním sme si podávali ruky. Po chvíli obaja vyrazili na zostup cez strmé skalnaté steny. Hľadeli sme na nich z hora ako sa predierajú skalami a ladom. Je to tu fakt strmé a naháňa to hrôzu, ktorú sa snažíme nie veľmi si pripúšťať k telu.

Po oddychu a malom jedle opúšťame toto veterné miesto a vyrážame na zostup aj my dvaja. Ideme opatrne, dávame pozor na každý krok. Čas hrá proti nám, pretože na vrchol sme dorazili o pár hodín neskôr než sme plánovali. Utešujeme sa tým, že nás čaká len cesta dolu, že peklo máme už za sebou, a čím budeme nižšie tým sa nám pôjde ľahšie a rýchlejšie.

Narážame však na samé prekážky, po strmom kamenistom svahu na nás číha prechod strmým skalnatým šmykľavým ľadovcom. Pod snehom a ľadom sú obrovské nestabilné skaly, pohyb po nich si vyžaduje neustále sústredenie a stabilitu. Ide nám to ale celkom fajn, až do momentu strašného rachotu… Obzriem sa nad seba a vidím, ako Miki letí kotrmelcom cez zamrznuté ľadovcové hroty. Po par metroch zostáva ležať, našťastie sa zastavil celkom rýchlo, no nebolo mi všetko jedno… Po chvíli vstáva hore v jednom kuse, nič mu nie je… padá mi zo srdca kameň, pretože v tej chvíli mi už bežali v hlave krízové scenáre záchrany. Nakoniec zdolávame aj túto strastiplnú časť zostupu a dostávame sa do čisto mesačnej kamenistej časti. Náročnosť vôbec neklesá a nie je to pochod horským chodníkom. Prechádzame cez pole gigantických balvanov, skál a kamenia. Cez medzery medzi nimi ani nedovidíme na zem a prekračujeme z jedného na druhý. Stabilitu udržiavame paličkami, fixujeme sa stále cez 3 body, pretože niektoré šutre sa hýbu a nechceme skončiť v medzerách. Opatrnosť je na prvom mieste, svoje hrá aj vyčerpanie, ktoré nás spomaľuje.

Nakoniec sa ocitáme dolu v údolí, vydýchavame sa, no už vieme aká zrada na nás čaká. Je to ďalší strmí výstup na kopec vyšší ako 5 tisíc. Na šťastie už nie cez skaly, nehrozí tu už nebezpečenstvo pádov, ale strmosť a dĺžka náš stojí všetky sily. Na vrchole padám k zemi. Mám fakt dosť. Psychickú silu a tým aj odhodlanie ísť ďalej mi berie pohľad na to čo náš čaká. Toto nie je ešte koniec… Pred sebou máme ďalší zostup do údolia a výstup na 5 tisíc k budhistickej vlajke označujúcej našu cestu. Vieme, že sme správne, no nevieme čo nás čaká za ďalším kopcom. Pred každým si vravíme, že je to posledný a potom už len dolu. Je to asi jediné želanie tu hore, teda okrem snickersu :).

Ani neviem ako dlho sme tam ležali, neschopní komunikovať, ale v jednoznačnom spojení v odhodlaní nevzdať sa a zdolať túto cestu, zdolať Cho La. Nabrali sme potrebné sily do záverečnej časti, na záverečný výstup. Ideme cez vyšliapaný chodník, stúpame do hora krok za krokom. Každý jeden krok je náročný, navyše chodník je úzky a zasnežený. Ani neviem ako dlho sme šli, ale pamätám si príchod k vlajke, odkiaľ sme neveriacky hľadeli na nekonečný priestor, na konci ktorého sme v diaľke rozoznávali Cho La a našu cestu. Neuveriteľný pohľad… Na opačnej strane nás tešil pohľad dolu, zostup, ktorý sa vlnil už len dolu niekam pomedzi hory. Niekde tam je náš dnešný cieľ Dragnag, kde nás čaká horská chata s horúcim čajom, jedlom a hlavne istotou bezpečia.

Pozitívne naladený vyrážame do záverečnej etapy. Máme len jednu obavu a to je čas, pretože dávno sme mali byť v cieli a netušíme ako je to ešte ďaleko. Smerom dolu aj napriek vyčerpaniu naťahujeme krok a pridávame na rýchlosti. Svoje robí aj nižšia nadmorská výška, ktorá nám akoby dodáva silu.

Na ceste dolu zdolávame, rôzne vodné nástrahy, obkluky a úzke chodníky. Za skalným bralom sa nakoniec pred nami objavuje modrá strecha a vieme, že to je naša záchrana. Všetky obavy z nás opadávajú, vidíme, cieľ a vieme, že tam už prídeme aj keby sme sa mali doplaziť.

Ku chate prichádzame vyčerpaní, no šťastní, hrdí, že sme to zvládli a bezpečne dorazili do cieľa dnešného dňa. Dávame dole ruksaky a viac nám netreba, možno len čaj, či horúcu nudlovicu. Pätnásť minút po našom príchode sa definitívne stmieva a prichádza noc plná hviezd. Pri jedle a horúcej piecke sme šťastní, rozoberáme dnešný úžasný deň plný nepredvídateľných nástrah, zvratov a podfukov, ktoré sme úspešne zdolali. Predošlé náročne dni nám po dnešných zážitkoch pripadajú ako prechádzka ružovou záhradou :). Je zaujímavé si uvedomovať ako sa nám posunuli hranice vnímania náročnosti trekingu .

Zajtra nás čaká pohodový nenáročný deň. Len prechod naprieč ľadovcom a potom údolím pod Gokyo Ri, kde si dáme oddychový deň. S touto myšlienkou si líhame spať, ale ako to naozaj bolo, o tom zas v ďalšom reporte…