Od prvej Nepálskej expedície uplynulo neuveriteľných 8,5 roka. Bola to prvá cesta vôbec, prvá cesta snov, ktorá ovplyvnila môj ďalší život vo všetkých oblastiach. Dnes mi príde neuveriteľné, že sme sa vtedy na také niečo dali, no zároveň mi dnes príde úplne prirodzené, že sa na podobnú cestu ideme vydať znovu…

O tejto ceste snívam už dlho, preto je to cesta snov. Stretávam sa s ňou od prvých momentov získavania informácii o himalájskych trekoch a výpravách. Sprevádza ma celé roky a po absolvovaní Annapurna okruhu a Annapurna base campu je prirodzeným vyústením. Everest je úžasná a krásna hora a stáť v jej blízkosti človeka napĺňa magickým pocitom. Viem to, lebo už som stál pod jej vrcholom v base campe z Tibetskej strany. Možno to bol moment, kedy sa zasialo semienko túžby zdolať tento cieľ z Nepálskej strany po vlastných nohách.

Čas plynul a od Tibetu prešlo dlhých 6 rokov, no túžba vydať sa na výpravu k Everestu neslabla. Práve naopak. Stále častejšie sa objavovala v snoch, myšlienkach a debatách s priateľmi. Niekde vo vnútri mysle už bolo dávno rozhodnuté o tejto ceste.

Cieľ bol daný a túžba v podobe sna bola silná. Zostávalo ju len naplniť a sen premeniť na skutočnosť. Jedna z vecí, ktoré som sa na cestách naučil je to, že človek nesmie prestať snívať a nesmie prestať veriť, že sny dokáže premeniť na skutočnosť. Dôležité je sa nevzdať a ísť za svojím cieľom, za svojím snom. A hoci to môže trvať dlho, raz sa ho podarí naplniť. A kto vie, niekedy možno nejde ani tak o samotný cieľ či sen, ako práve o cestu, ktorá k jeho naplneniu vedie.

O ceste

1. Kam
Naša výprava vedie do Nepálu, krajiny nekonečného mieru a lásky. A nie je to blbosť, ktorú by som vymyslel ja:
N ever
E nding
P eace
A nd
L ove

Naším cieľom je Everest región, kde sa chystáme absolvovať Everest loop trek. Je to tea house trekking, kde nie je potrebná horolezecká vystroj. Ide o okruh, ktorý vedie z Namche Bazar k Everest base campu jednou cestou a cez horský prechod a ľadovec Cho La druhou cestou späť do Namche Bazar. Po ceste nás čaká niekoľko náročných výstupov a míľnikov:

• Everest base camp: 5364 metrov
• Kala Pattar peak: 5545 metrov
• Cho La pass: 5368 metrov
• Gokyo peak: 5630 metrov

Čaká nás náročná výprava, kde dôležitú úlohu bude zohrávať vysoká nadmorská výška a správna aklimatizácia. Čakajú nás náročné výstupy, ktoré preveria naše fyzické schopnosti, psychickú silu, odolnosť a hlavne odhodlanie.

Odhodlanie je jeden z najdôležitejších atribútov, bez ktorého by táto cesta nemala silný význam. Bez odhodlania by zdolávanie vrcholov stratilo svoje čaro a kto vie či bez odhodlania by sme ich vôbec boli schopní zdolať.

Odhodlanie je dôležité, pretože napĺňa cestu zmyslom aj v momentoch, keď je človek vyčerpaný a na pokraji síl. Odhodlanie je sila, ktorá nás posúva ďalej za hranice pomyselných možností…

2. S kým
Expedičný tím sa nám z rôznych dôvodov a okolností zúžil a zostali sme dvaja: Ja a Miki. Bombo, do utorka sme v Kathmandu! ;)

3. Ako dlho
Výprava bude trvať celkovo 30 dní a z toho samotný trek 18–21 dní. Všetko bude záležať na aklimatizácií a počasí. Veríme, že nebude snežiť, aspoň nie v tých rozhodujúcich chvíľach. Dúfame, že CHo La bude priechodný, že nás nezastavia žiadne zosuvy hornín alebo snehu a že počasie bude na našej strane… Poctivo budeme krútiť budhistickými točítkami a celú cestu opakovať Óm mani padmé húm…

4. Prečo
Veľa ľudí sa pýta, prečo Himaláje, aký to ma zmysel tam ísť, do zimy, mrazu a nepohodlia…

Na toto sa ťažko odpovedá, pretože pre každého je dôvodom niečo iné. To čo je pre niekoho dôvodom neisť, je pre iného tou správnou motiváciou a opačne.

Pre mňa je však táto cesta o poznávaní krajiny, ľudí, kultúry. O poznávaní prírody, o zážitkoch a hlavne o veľkom dobrodružstve. Je o splnení snov, o ceste za cieľom… Ich naplnenie však neznamená žiaden koniec, práve naopak. V tomto prípade naozaj platí, že tam kde niečo končí, niečo iné začína, ďalšie dobrodružstvo…

Každý máme svoje dôvody prečo sa vydať na takúto cestu. Každý máme svoju motiváciu a odhodlanie. Okrem dobrodružstva je táto cesta o skutočnom poznaní. O poznaní aké je to byť „slobodný“, o hľadaní odpovedí na otázky a hľadaní otázok na odpovede, o hľadaní zmyslu života. O poznávaní vlastného ja, o hľadaní výziev a poznaní svojej cesty. Je o harmonizácii tela, ducha a mysle. O chápaní hodnôt a ich usporiadaní. Je o pochopení samého seba, o chápaní druhých… Je o zmierení sa. Zmierení sa s vlastným životom, s minulosťou. Je o všetkom, na čo tu dole zabúdame, o všetkom čo by sme mali robiť a nerobíme, pretože na to „nemáme čas“.

A prečo vlastne? Nuž možno preto, aby sme boli pripravení s radosťou si užiť a zároveň si naozaj vážiť všetko, čo prinesie budúcnosť a s ňou každý jeden úžasný deň ;).

Príprava na cestu

Na cestu verím, že sme pripravení… v rámci možností sme toho spravili dostatok preto, aby sme cestu v pohode zvládli.

Posledných 6 mesiacov 4 tréningy do týždňa a záverečných 6 týždňov bolo naozaj intenzívnych, 7 tréningov počas 6 dní každého týždňa. Fyzická kondícia by teda mala byť na správnej úrovni :). Aklimatizácia je proces, na ktorý sa dopredu nedá pripraviť, tú musíme zvládnuť po ceste a nepodceniť ju.

Absolvovali sme očkovanie, ktoré nám chýbalo a to brušný týfus.

Dokúpili sme potrebnú výbavu, nahradili staré veci novými, zohnali nové boty, spacáky do mrazivých teplôt a kopec rôznych dôležitých drobností ako napr. opalovací krém či frndžalicu ;).

Zohnali sme letenky a naštudovali všetko o vízach, povoleniach, registráciách a pripravili detailný plán cesty vrátane rozpočtu.

Ale ako to už býva, život je nevyspytateľný a tak sa tešíme na všetko dobré aj zlé, čo nám toto dobrodružstvo postaví do cesty :).

Nuž, už len zbaliť veci a môžeme vyraziť :).

Veľká vďaka všetkým za podporu, aj dnešnú rozlúčku… držte nám palce.

Óm mani padme húm.

Pred touto cestou som si zaobstaral parádny zadný kufrík. To aby som sa mal kam zbaliť, pretože Iwko si určite zbalí 4 mikiny, Maťa večerné šaty s lodičkami a pre môj smoking v Iwkových kufríkoch, tak ako minule, už nezostane miesto :).

Ideálny čas na montáž kufríku a pripojenia brzdového svetla je večer pred odchodom a za tmy. Veď pod tlakom to ide vždy „od ruky“ :). Nuž ešteže sme na to boli dvaja a s prehľadom sme boli pred polnocou hotoví :).

Ráno nám už nestálo nič v ceste, brzdové svetlo svieti, veci zbalené, môžme vyraziť… Na dnes sme mali v pláne prechod cez rozpálené maďarské kukuričné polia, vyhnúť sa horám, kopcom i nebezpečným zákrutám sa nám úspešne darilo :). Bezpečne sme dorazili k hraniciam, hurá Rumunsko :). Dnešnú jazdu sme ukončili v meste Oradea, ubytko za dvacku v centre mesta bolo super, dostal som aj zľavu za kúpeľňu bez svetla :).

Po osviežujúcej sprche sme hladní vyrazili obzrieť mesto a zohnať niečo pod zub. Prešli sme pár ulíc, mostíkom cez rieku a ocitli sme sa v strede mestského LIDL festivalu :). Prišli sme práve včas, pódium, muzika, plno ľudí, kopec stánkov s jedlom a pitím. Po rýchlom zoznámení sa s prostredím, sme už stáli v rade a objednávali Mici (grilovaný šúlok mletého mäsa) a pivko. Ohúrení cenou sme o chvíľu stáli opäť v rade a dopĺňali zásobu, pitný režim je dôležitý :). Cena pivka bola asi 50centov, tak sme ním museli vyvážiť cenu jedla :). Úžasné, konečne sme mali pocit, že dostávame dostatočnú protihodnotu za svoj keš :).

Druhý deň

Včerajší fest našťastie ukončili v rozumnom čase a my sme sa pobrali slušne spať :). Ráno sme osedlali motorky, nakúpili vodu a nejaké dobroty a vyrazili smer Sibiu.

Sibiu je turistickým uzlom alebo bránou k pohoriu Fagaraš a všetkému čo sa v okolí nachádza. Centrálna poloha mesta je úplne ideálna. Ale my tu nie sme kvôli mestu, ale kvôli prírode, horám a cestám v nich.

Celý deň sme sa tralákali rôznymi cestami, kvalita povrchu šla od deviatim k piatim a priemerku sme mali niekde okolo 30–40 km/h. Našťastie cesta prechádzala peknou prírodou, takže to nebola žiadna tragédia.

Podvečer sme dorazili do Sibiu a na dohľad sme mali Fagaraš, tam niekde na nás už čaká ukrytý Transfagarašan, jedna z TOP ciest v Rumunsku a celej Európe.

V meste sme zostať nechceli a vyrazili sme hľadať ubytko niekde bližšie k horám, ktoré by napĺňalo naše romantické predstavy o strašidelných babičkách a príbehoch o upíroch :).

Po pár kilometroch sme zopár alternatív našli, ale stále to nebolo ono. Nakoniec sme sa vydali za šípkou na bočnú cestu, ktorá nás územím nikoho doviedla do malej dedinky na úpätí lesa – Talmacel. Prišli sme k domu s veľkou bránou a zabúchali na dvere. O chvíľu sa dvere otvorili a pohostinná gazdiná nás vítala s otvorenou náručou :). Pýtala sa či máme rezerváciu, samozrejme, že nemáme… na naše prekvapenie, je to tu dosť vybookované, ale teta predsa len vymyslela ako nás prichýliť. Iwko s Maťou šup do hladomorne a mňa do komnaty vo veži k plavovlasej princeznej :).

Ubytko na alpskej úrovni sa nam páčilo, tetušku sme opáčili a údílovali cenu k obojstrannej spokojnosti :). Izbietka za dákych 25 euričiek s bohatými raňajkami, pri ktorých sa nosí na stôl kým sa nebuchne po stole, že už naozaj stačí :).

Večer nás čakala honosná, varená samotnou gazdinou a taktiež džbánik prvotriednej domácej slivovice od gazdu, pohostinnosť, ktorá sa nepatrí odmietnuť.

Tretí deň

Talmacul sa stal našim útočiskom odkiaľ sme sa rozhodli podnikať výpravy po okolí. Na dnes sme si naplánovali prejsť a zdolať slávnu cestu Transfagarašan.

Ráno sme si dali super raňajky a drobný oddych. Nemusíme sa baliť a na cestu vyrážame na ľahko. Na benzínke tankujeme plnú nádrž, nech sa v kopcoch nemusíme obmedzovať s plynom :).

Pár kilometrov nás cesta vedie popri pohoriu až po odbočku, ktorá ide kolmo k horám. Úvod je príjemný, jemne zvlnený, zákruta za zákrutou nás privádza do stále strmejšieho kopca a nakoniec sa pred nami ukazuje cesta a so zákrutami v plnej svojej kráse, hurááá presne pre toto sme sem šli :).

Jazdu sme si parádne užili, dali pár foto a šup na kopec, kde je pekné jazero a super výhľad. Btw ide sem aj lanovka, nabudúce ;).

Po pauzičke prechádzame tunelom na druhú stranu pohoria a nádhernou cestou tisícich zákrut schádzame až k najväčšej rumunskej vodnej elektrárni s mega priehradou, ktorou vytvorili obrovské horské jazero Vidraru.

Vzdali sme hold tomuto veľdielu pod patronátom samotného Prometea a vydali sme sa na jazdu späť hore Transfagaraši­nou :).

Zákrut je tu fakt parádne veľa, cesta je takmer bez roviniek a prechádza z vlny do vlny… asfalt nie je ešte vymenení po celej dĺžke, ale za dva roky tu spravili kus práce a obnovili podstatnú časť tejto cesty, ktorá pred tým bola sama diera.

Celodenná jazda zákrutami hore dole, hore dole dá veru riadne zabrať, na konci sme sa museli na chvíľu ukotviť priamo o zem, lebo všetko sa nám v hlavách stále vlnilo :). No nič, túto spleť mozgových zákrut treba zrovnať, ideálne domácou slivkovou medicínou, takže na zdravie :).

Los fotos: Romania: z BA na Fagaraš

Fuuuu tak po dlhom čase príspevok :). Našťastie cestovateľský hehe :).

O chvíľu, keď dorazí pirosh Iwko s Maťou, tak vyrážame sme Rumunsko. Namierene máme k pohoriu Fagaraš, kde našim cieľom je opáčiť najkrajšie cesty – Transfagaraš a Transalpina.

Okrem toho aj ďalšie krásne cesty, nejaké tie pamiatky (Mediaš, Shigishoara, Bran atd…) a drakulove hrady, zámky a pozostalé majetky :).

Plán v hrubom náčrte je: Rajka → Budapešť → Oradea → Sibiu → Medias → Shigishoara → Brasov → Bran → Bukurest → Constanta → a nejako spat domov :).

Tož adios amigos… :)

V júli 2011 sme sa s Iwkom a Iwkovou Maťou :) vybrali na MotoTour po alpách. Nuž a po dlhej zime konečne prišiel čas oprášiť spomienky z minulého roka a motivovať sa do novej motosezóny.

Rozprávať story o tom ako bolo, by už po roku nemalo veľký význam, ale pri pivku si vždy radi zaspomíname na čierne účtovníctvo, strašidelné ubytko, hasičskú párty, prázdnu nádrž alebo aj sneženie a mráz na Glokym ;).

Tu je stručný prehľad toho čo sme prešli:
9 dní
4 krajiny
19 passov
2000 km s benzínom… ;)
1 žúrka s hasičmi

Foto part 1:
200 fotiek z prvých 4 dní, dakedy začiatkom leta 2011. Ráno vlakom z Viedne do Innsbrucku, pivo s arašidami v jedálenskom vozni a hijó popassovať sa so zákrutami…

Foto part 2:
Pokračko našej passovačky – cez Jaufenpass do Talianska, potom 3 noci v Cortine D'Ampezzo, porajdovanie Dolomitov a na záver ešte 2 noci za Grossglockner Hochalpenstrasse.

Video z alpovačky 2011 – part 1
Video z alpovačky 2011 – part 2
Video z alpovačky 2011 – part 3

Deň 12
Dnes som si trošku privstal, v posteli ma totiž znervózňoval klepot dažďových kvapiek. Kým som sa však zbalil a pripravil na cestu, tak vykuklo aj slniečko a obsúšalo cesty. Z kopca som šiel ešte po mokrom asfalte, no dolu na hlavnom ťahu už bola cesta suchá a onedlho som bol na rumunsko-maďarských hraniciach. Za pár peňazí som si kúpil diaľničnú známku, kopol do vrtule a uháňal som ako víchor smer Budapešť.

Cesta diaľnicou je super, ale na takúto dlhú vzdialenosť je to fakt pekná nuda. Púšťal som si hudbu do slúchadiel, ktorú prehlušoval vietor a hluk motora… Po niekoľkých hodinách som dorazil k Budapešti, kde bolo na obchvatoch naozaj veľa aut. Šlo sa v kolóne, ktorá sa ale hýbala celkom slušne a pohodovou rýchlosťou, takže to nebolo nič dramatické. Po celom dni som toho už mal veru dosť, ale odtiaľto je to domov už len kúsok a to dôjdem aj keby som to mal dotlačiť :).

Záverečné km som si celkom užíval, cesty boli prázdne a ani som sa nenazdal a prefrčal som cez Rajku a hraničný priechod do Bratislavy. Sám som neveril, že som to dnes dal, dorazil z Rumunska až domov… a že tento motovýlet je na konci.

Po mojich skúsenostiach na tomto výlete musím povedať, že Rumunsko je pohodová krajina, ktorá sa rozvíja a napreduje veľkou rýchlosťou. Počas celého tripu som nemal ani jednu negatívnu skúsenosť a žiaden problém vôbec s nikým a nikde, skôr naopak. Vždy keď som niečo potreboval, tak som narazil na ochotných a pohodových ľudí s úprimnou snahou pomôcť a poradiť. Rumunská pohostinnosť je pozitívna kapitola sama o sebe a je takmer bez hraníc. Nuž a pri troche slušnosti a obozretnosti tu normálnemu človeku hrozí akurát tak kopa pozitívnych zážitkov a skúsenosti.

Tož budúci rok dáme opäť malý Fagarašík? Stále je tam toho dosť čo som nevidel a neprešiel… :)

Počet km: 670
Trasa: Geoagiu – Arad – Szeged – Budapest – Bratislava

Deň 10
Dnes ráno som opustil pláže a zamieril opäť do vnútrozemia s pocitom, že plážové dobrodružstvo skončilo a ďalšie motorkárske začína. Z Constanty som to zobral pohodlnou diaľnicou okolo Bukurešti, kde to bol opäť trochu boj. Severným obchvatom som sa dostal na cestu číslo 1, ktorá vedie na sever do mesta Ploiesti. Jazda mi ubiehala jedná radosť, užíval som si ju a tak som nerobil ani veľa prestávok.

Poobede trošku spŕchlo, ale nebolo to nič dramatické. Pár kvapiek, kvôli ktorým sa ani neoplatilo zastaviť a našolíchať sa do nepremokov alebo to niekde odstaviť. Cesta dnes ubiehala fakt v pohode a okolo piatej som už bol v cieli dnešného dňa. Tým bolo mestečko alebo dedinka Bran (na úpätí hôr neďaleko Brašova), nad ktorou sa na kopci hrdo vypína rovnomenný Draculov hrad.

Ubytovania je tu relatívne dosť a ja som si vybral penziónik pár metrov od centra a od vchodu do hradu. Dnes však už jeho návštevu nestíham a tak som sa motal po námestíčku medzi stánkami so suvenírmi a miestnymi dobrotami. Hrad som si zatiaľ obzrel z vonku a pomotal sa po okolí. Po zotmení som sa račej držal v blízkosti ľudskej spoločnosti, jeden nikdy nevie ;). Vybral som si reštauráciu neďaleko ubytka a podujal sa napísať pár pohľadníc. Na večeru som si dal rumunskú fazuľovú polievku, roštenku so zemiakmi na rumunský spôsob a k tomu karafu lokálneho červeného vína. Bolo výborné a tak som si nechal priniesť račej ešte jednu, nech mi to písanie pohľadníc ide od ruky ;).

Pod rúškom tmy som sa nakoniec pobral na drobnú nočnú prechádzku a potom už len šup do postele. Ráno treba totiž vstať a vyraziť na Draculov hradný vrch… :)

Počet km: 445
Trasa: Constanta – Bukurest – Ploiesti – Bran

Deň 11
Dnešné ráno som si privstal, aby som si Draculov hrad stihol pohodlne pozrieť a mal na to aj dostatok času. Vyskočil som z postele, rýchlo sa bliekol a zbehol dolu na prízemie, kde ma už na stole čakali bohaté raňajky zložené z miestnych špecialít.

Po chutných raňajkách sa mi síce chcelo ísť späť si ľahnúť :), ale zbalil som foťák, piggyho a vyrazili sme na výlet. Najprv sme si dali prechádzku po záhrade pod hradným kopcom a potom vyšliapali hore k hradu. Vo vnútri je všetko smiešne malinké, akoby zmenšené :), podľa všetkého ujo Dracula bol malý štuplík a žiadna obrovská ozruta.

Po obhliadke hradu som sa ešte poflákal po záhrade a pobral som sa kade ľahšie. Na ubytku sa potom hop šup zbalil a vyrazil o kus ďalej. Dnes som toho mal na pláne totiž stihnúť viac ako len jeden hrad ;).

Z Branu som sa teda odmotorkoval trošku severnejšie do mestečka Sighisoara, kde majú v centre krásny kostol. Na druhom brehu rieky sú potom dáke hrady a zámky, ale tam pôjdem až na budúce ;). Nemôžem predsa vyplieskať všetky pamiatky na prvý krát ;). Ale rozhodne sa sem oplatí vrátiť a pozrieť si miestne historické pamiatky.

So Shighisoari som si to namieril do mesta Medias, kde majú krásne centrum s pešou zónou. Celé centrum je komplet uzavreté pre automobilovú dopravu. Vstup do parkovacej zóny centra je možný len za poplatok, teda okrem dvojstopých motorových vozidiel, ktoré prejdú okolo rampy hehe :). Sme predsa v Rumunsku, kde je všetko možné a dopravné pravidlá sú na to, aby sa obchádzali :). Pekne som si to na moto namieril do stredu námestia rovno k fontáne, kde som pekne odparkoval všetkým na očiach. Bezpečnosť nadovšetko, nemusel som sa báť, že mi z moto niečo zmizne, pekne som ju mal vždy na dohľad ;).

Po prechádzke centrom som odviezol par desiatok metrov do talianskej pizzerie :), kde som si dal nealko pivko a veľkú pizzu. Rozhľad bol odtiaľto úžasný, na celé námestie. Okrem neho tu majú vraj aj nejaké hrady a zámky, ale vzhľadom na čas som ich už ani nehľadal. Aspoň mám dôvod sa sem opäť vrátiť ;).

Ani som nečakal, že sa mi dnes podarí obehať všetky tieto mestečká a ich pamiatky, i keď som ich dal celkom narýchlo :). Tak, ale koho by to samého bavilo, no nie? :) Pozrel som teda mapu a vyzeralo to, že buď sa tu budem motkať ešte jeden deň alebo zahájim začiatok cesty domov.

Po chvíli som sa rozhodol, že stačilo roztopaše a je čas vydať sa definitívne na cestu späť a tak som si to namieril cez Sebes smerom na mesto Arad, neďaleko maďarských hraníc. Cesta ubiehala zľahka a začalo sa stmievať. Na hlavnom ťahu sa mi nechcelo ostávať, pretože všetky motely boli prepchaté kamiónmi a po okolí sa ponevierali polonahé kamošky dievčat z pred Slovnaftu. Po pár km bola našťastie odbočka do dediny s reklamnou tabuľou na hotel a tak som sa vybral hľadať ho. Po 4 km cez kopec, po rozbitej ceste, som na jeho vrchu objavil obrovské rekreačné centrum (blízko dedinky Geoagiu), kde to žilo ako na Silvestra. Hotely boli naplnkované a všade bolo veľa áut. Vôbec som nechápal prečo a ani to, čo tu všetci tí ľudia vlastne robia. Pod hotelmi domáci prenajímali izby vo svojich domoch za polovičné ceny oproti hotelovým a tak nebol veľmi čo riešiť. Zobral som privát chatku na záhrade u miestnej rodiny, úplná paráda, nič v nej nechýbalo :).

Na večeru som sa vybral do miestnej vychýrenej reštaurácie. Bola úplne preplnená, ale našťastie už bol dosť hodín a tak netrvalo dlho a našiel sa stôl aj pre mňa. Dal som si tu grilované krídelka so zemiakmi, fakt mňamkové a samozrejme veľkééé pivko :)…

S čašníkom sme si pokecali, že kde to vlastne sme a snažili sa nájsť toto miesto aj na mape, celkom úspešne :). Po troche zábavy, spísania dnešnej trasy a naplánovania tej zajtrajšej, ktorá ma snáď dovedie domov, som sa pobral hajať…

V noci celkom výdatne pršalo a bola aj celkom zima. Zdá sa, že letným dňom je pomaly, ale isto koniec… Ráno našťastie dážď ustal a cesty trochu obschli a mohol som sa vydať cez kukuričné polia smerom domov…

Počet km: 355
Trasa: Bran – Brasov – Soghisoara – Medias – Alba Lulia – Sebes – Geoagiu