Deň 4
Dnes ráno som vstal o 7:30, dal si horúcu sprchu a zbehol zďobnúť rumunské raňajky ala varené párky :). Veci som už mal zbalené, takže netrvalo dlho a pred deviatou som už brázdil cesty zahalené rannou prízemnou hmlou popri Fagaraši. Romantika jak z filmu, hory v pozadí, hmla, slnečné lúče a konský povoz oproti… musel som sa smiať do helmy, fakt to bolo úžasné…

Dnes som si povedal, že sa nikam nebudem ponáhľať a cestu si užijem, niečo konečne aj nafotím a možno aj dáke videjko na GoPro kamerku natočím :). Prvá foto zastávka bola pri odbočke a tabuli označujúcej ten správny smer: „Transfagarasan“.

Nebol som jediný, kto túžil mať foto z tohto miesta :). Stretol som tu chalanov z Nemecka, ktorý prišli zdolať tuto cestu na bicykloch :). Spravil som im pár foto, pokecali sme komu to ako ide na dvoch kolesách, zapriali si šťastnú cestu a trošku som ich hecol, že za hodinku sa hore vidíme hehe…

Cesta hore bola parádna, rovná, vôbec nie rozbitá i keď povrch bol dosť drsný a ryhovitý. Inak supiš, na rumunské pomery vysoko exkluzívna cesta a rajdu hore som si tučne užil od spodu až hore… klukaté esíčka, zákrutky okolo skál a nakoniec parádne serpentíny s výhľadom na celé údolie… Hore jazero a pár hotelíkov. Aj som rozmýšľal tu zostať, spraviť si výlet, prenocovať a pak vyraziť ďalej… ale nakoniec zvíťazila túžba sedieť na moto pred túžbou drať si nohy po kopcoch hehe :). Tak či tak som to tu už pochodil pred pár rokmi ;). Vtipné bolo, že som aj našiel miesto kde sme tu hore stanovali a prežívali mrazivú noc. Nuž a v 3* hoteli, kde sme sa vtedy odvážili len vys**ť hehe, som si dnes dal parádny obed, nealko pivko a kochal sa výhľadom na jazero… nuž a aby som vzdal hold tradíciám, tak som bol aj to WCko skontrolovať huhuu stále rovnako dobré ;).

Po asi hodinke a pol, čo som sa tu flákal som vyrazil ďalej, na druhú stranu pohoria. Na vrchole je tunel, ktorý spája obe strany. Opäť parádny výhľad a pohodová cesta plná zákrut, dobrý asfalt a tak si aj cestu dole užívam… Netrvá to však dlho a cesta začína byť stále v horšom stave, musím spomaliť a dávať pozor na diery. Nakoniec sa cesta mení na čistý tankodrom a jazda na utrpenie pre moto aj pre mňa. Cesta je tak rozbitá, že tu jazda nie je o tom vyhnúť sa dieram, ale vybrať tie najmenej hlboké a aspoň trochu zjazdné. Je síce chvályhodné, že už začali s prácami na oprave tejto tragickej cesty a väčšina zákrut je potiahnutá novým asfaltom, no zvyšok cesty je tak zúfali, že sa to nedá ani opísať… Nabudúce určite pôjdem len tu pohodovú a peknú vrchnú časť a potom radšej späť hore a zase dolu smer Sibiu alebo Fagaraš. O pár rokov, ak sa im podarí opraviť aj tento južný úsek, tak to bude naozaj parádna jízda…

Vytrasený a trochu zničený som si dal pauzičku na priehrade Vidraru, kde majú veľkú vodnú elektráreň a nad ktorou sa týči obrovská socha Prométea s bleskom v rukách, ako symbol tejto sily.

Cesta i naďalej bola rozbitá, ale nebral som to už tragicky… proste to patrí sem do Rumunska a treba si užiť aj takéto cesty. Niet sa kam ponáhľať a vôbec to neuberá na kráse prírody a krajiny. Je to súčasť Rumunskej reality a tak to treba brať a nakoniec je to súčasť roadtripu a tiež zážitkov. Jedna z vecí, ktorú si zapamätám a na ktorú budem spomínať, že fuh aj toto sme spolu s mojou moto zvládli ;).

Posledný úsek do mestečka Campulung už bol krásne rovný a hladký… vážna zmena štýlu jazdy a rýchlosti :). Občas mám pocit, že by sa vzdialenosti nemali merať v kilometroch či metroch, ale v časových jednotkách – hodinách a minútach. Pretože 60km nie je ďaleko, ale keď ich človek prejde na moto za 2,5 hodiny, tak je to sakra dlhá vzdialenosť…

V Nepále sa tak vzdialenosť aj meria… keď sa niekoho spýtaš ako ďaleko je do iného mesta, tak ti odpovie napr. že je to vzdialené 2,5 dňa. Má to silný zmysel, pretože nie vždy je to o tom akú vzdialenosť prejdeš, ale ako dlho ti potrvá sa tam dostať.

Keď som dorazil do Campulungu, tak práve začalo pršať. Môj pôvodný plán bol ísť do Branu, čo bolo o približne 60km ďalej… Na poslednej križovatke von z mesta začalo riadne liať a tak som sa otočil a schoval sa v blízkej pizzerii. Mali tu aj krásne prevísajúcu strechu, takže aj moto s vecami bola pekne v suchu a bezpečí :). Čas som si krátil šunkovo-syrovou pizzou a nealko pivkom. Dážď veľmi neustával a bolo už dosť hodín… slnko pomaly zapadalo a tak som sa rozhodol ostať v meste. Po asi hodine a pol prestalo pršať a vydal som sa hľadať vhodné ubytovanie na túto noc… Obzrel som si všetky tabuľky naokolo a bolo tam veru zopár penziónov i hotelov… Jedným smerom ukazovali tri z nich a tak som sa tam teda vybral… Po štyroch km som dorazil ku krásnej novej poschodovej budove. Bránu mali otvorenú, parkovisko prázdne, očividne nemali žiadnych hostí. Nuž ale predsa som sa šiel spýtať a pozrieť ako to dnu vyzerá a koľko pýtajú za izbu. Vo vnútri bola pani čo vôbec nevedela anglicky a tak zavolala na pomoc dákeho podivného chalanka, z ktorého sa vykľul synátor maminy, ktorej to tu celé patrí. Ukázal mi dve izby, naozaj pekné, komplet zariadené s veľkými posteľami. Jedna z nich bola rozlohou väčšia a pýtal za ne 20Eur. Len tak som ho opáčil, že čo tak 15, keďže nikoho tam práve nemali. Zavolal mamine a ta potvrdila, že môže byť. Nuž a chalan ma ešte ukecal nech idem do tej veľkej izby, že tam aspoň budem mať viac priestoru :). Fakt pohodička… ubytoval som sa, osprchoval a chalanko ma pozval do svojho disco pubu. Dal som si pivko, zoznámil sa z jeho kamošmi a cítil som sa tu jak doma. Chalan mi vysvetlil, že jeho mamina sa stará o hotel a jeho zodpovednosť za časť rodinného biznisu je prevádzkovať disco pub. Otec mu dal vstupný kapitál, postavil, zariadil a odovzdal podnik do vlastníctva. Teraz je to výhradne jeho biznis, z ktorého žije, rodičia mu stopli podporu a musí sa starať aby zarobil dosť na výplaty pre zamestnancov, pre seba, aby mal na objednávky a na ďalší rozvoj podniku.

Po hodinke prišiel aj jeho otec. Zoznámili sme sa a tatino navrhol, že nás (mňa, svojho syna a DJa) zoberie na malú tour po okolí. Samozrejme free of charge, aby som videl kde žijú a čo ponúka okolie. Nedalo sa to odmietnuť lebo bolo vidieť, že tatino to robí pre radosť z pohostinnosti a preto, že je hrdý na to miesto kde žije. Sadli sme teda do auta a vyrazili na koniec štvrte, kde mi ukázali ako žije cigánska komunita. Vraj tam s nimi nemajú problémy a že si žijú svojím spôsobom a vzájomne sa neobmedzujú… Potom sme šli cez les, slnko už takmer úplne zapadlo a zastavili sme na viewpointe pri veľkej priehrade. Fakt nádhera, úžasné lesy a obrovské jazero uprostred. Po malej prestávke a kochaní sa prírodou sme vyrazili ďalej. Po ceste sme sa bavili o vlkoch a medveďoch čo tu žijú, o prírode, o tom že je tu kopec možností na turistiku a podobne. Po asi 10km sme zastavili na veľkom parkovisku uprostred kopcov pri veľkom „socialistickom“ penzióne. Ide sa na drink. Vošli sme dnu, tatino nechal zavolať hlavného manažéra, ktorý nás privítal a usadil. Potom rozhodol, že sa bude piť rumunské víno a flaša bola hneď na stole a ako aperitív rumunský špiritus. Chalani boli mrte v pohode, bavili sme sa o všetkom možnom, o živote, o ženách, o biznise, o štúdiách… išlo nám to úplne prirodzene. Tatino veľmi nerozprával anglicky a tak mladý prekladal, celkom sme sa nasmiali. Nakoniec mi chalan vysvetlil, že aj tento penzión im patrí, a že som ich hosťom a je objednaná tradičná rumunská večera, čo som fakt netušil… O chvíľu manažér priviedol vysmiatu šéfkuchárku, taká silnejšia tetuška… predstavila sa nám a uistila, že na jedlo osobne dohliadne a že nám bude určite chutiť :). O polhodinu, napriek tomu, že tu bolo fakt plno, obsadené takmer všetky stoly a nebolo ich málo, sme už mali jedlo na stole. Podávalo sa tradičné jedlo Polenta (veľka zapečená guľa z kukuričnej kaše plnená domácim kozím syrom) a k tomu veľká spoločná misa pečeného jahňacieho mäsa. Bolo to obrovské a dokázal som ledva zjesť polovicu. Bolo to vcelku chutné, pre mňa netradičné, ale dobré… lepšie ako naše bryndzáky pre zahraničných turistov :).

Keď sme dojedali, tak opäť sa objavila šéfkuchárka skontrolovať či je všetko ok, či nám chutí a či máme všetkého dostatok. Vysmiata sa potom slušne rozlúčila a šla makať späť do kuchyne. Všetko sme dojedli, dopili a ešte prišla „rumunská“ kávička na záver. Všetci boli v pohode, kecali sme dokonca aj vianociach, tradíciách, alkohole a aj pár veselých vtipov padlo… bolo to veľmi príjemné a všetci boli úplne prirodzení. Tatino nakoniec vypýtal účet a skoro sa urazil, keď som mu chcel prispieť. Mladý mi vysvetlil, že je to súčasť pohostinnosti a peniazmi by som ich urazil, nuž…

Po ceste späť mi v aute ukázali a vysvetlili, že je tu úplne normálne šoférovať po vypitej flaške vína, taký rumunský štandard a že do siedmych pohárov vína, je to vždy OK a niet sa čoho báť :). Šofér mal len dva poháre, takže pohoda… :).

Po návrate sme ešte skočili na pivko do podničku. DJ mi ukázal ako mixuje muziku, zoznámil ma so svojou „mladou“, ktorá ho ukecala, že na budúci rok budú mať svadbu. Obaja majú 19 rokov :) a bolo vidieť, že sa na to tešia :). Bolo to vtipné, tak nech im to teda vyjde…

Synátor ma okolo polnoci odprevadil na ubytko, zavolal ešte mamine nech mi ráno pripraví na deviatu raňajky a dnešný úžasný deň sa mohol skončiť.

Ležal som v posteli a neveril som tomu, že dnes som si nielenže užíval parádnu jazdu cez Transfagaraš, ale aj najrozbitejšie cesty cez aké som kedy v živote išiel… a k tomu na záver neuveriteľný zážitok a okúsenie pravej rumunskej pohostinnosti… naozaj miesto, kam sa oplatí znovu vrátiť.

Keď som zaspával tak som si uvedomil, že ak by nepršalo, tak všetko by bolo úplne inak a na tomto mieste by som vôbec nebol. A ešte jednu vec som dnes pochopil a síce prečo som všade prichádzal posledné dni neskoro… V Rumunsku nepoužívajú letný čas a tak tu celú dobu bolo o hodinu viac ako som si myslel… :)

Nuž, dnešný deň bol fakt super, taký ozajstný cestovateľský, keď človeka pohltí prostredie, v ktorom sa nachádza a nerozmýšľa nad vecami z „reálneho“ života doma… pre toto sa oplatí ísť hoci aj do Rumunska ;).

Teším sa na zajtra… keď pôjde všetko hladko, tak večer som na pláži v Constante, huhuuu… :)

Počet km: 220
Trasa: Talmaciu – Porumbacu – Transfagarasan – Lake Vidraru – Corbeni – Campulung