Náš šiesty deň na Bali sme začali ranným presunom z pobrežného mestečka Lovina, ktoré leží na severe ostrova. Odvoz sme mali vybavený dopredu, to sa nám zatiaľ darilo vybaviť vždy v pohode. Doprava je tu totiž veľký biznis a áut je na ostrove dosť. Za pár peňazí sa vždy nájde niekto ochotný nás odviezť. Tento krát je to brat chalanka z potápačskej agentúry alebo muž jeho sestry, tuším v tom mám zmätok :). Tak či tak rodinné putá vždy vedú k lepšej cene ako oficiálne cesty ;).

Mali sme pred sebou relatívne ďalekú cestu do stredu ostrova a hlavne vysoko do hôr. Mierili sme do dediny ležiacej na úpätí horného okraja starého vulkanického krátera. Jej meno je Kintamani a názov krátera je Mount Batur (Gunung Batur, 1717m). Ten vznikol približne pred 28000 rokmi a má rozmery približne 10×13km. Vo vnútri krátera, alebo teda na jeho dne, ktoré má priemer 7,5km, sa nachádza veľké jazero Lake Batur a tri menšie sopky Batur I., II., III. a práve tie sú cieľom našej cesty.

Cesta autom ubiehala rýchlosťou ryže :), tej tu veru rastie dostatok po celý rok. Postupne sme stúpali stále vyššie, cesty boli úzke a kľukaté a vzduch citeľne chladnejší. Prechádzali sme malými dedinkami, ryžovými poliami, lesmi aj džungľou. Miestami bola cesta dosť strmá a auto dostávalo riadne zabrať. Na ceste sme už boli pekných pár hodín keď cesta konečne prestala stúpať a my sme sa ocitli na samom vrchu, okraji krátera. Fakt paráda, tu a tam roztrúsené dedinky. Domy mali postavené popri cesta na úplnom okraji, aj za okrajom, na strmých svahoch. Cesta viedla stredom vrcholu sopečného okraja.

Nakoniec sa nám podarilo doraziť do našej vytúženej dedinky Kintamani. Tá v minulosti ležala dolu v kráteri, no pred desiatkami rokov bola zničená sopečnou lávou po výbuchu Batur I. (v roku 1917). Následne dedinu presunuli k okraju dna pod bočný vnútorný okraj. No keď Batur III. vyčíňal v roku 1994, tak dedina bola opäť zasiahnutá. Po týchto útrapách sa obyvatelia rozhodli opustiť vulkán a usadiť sa hore na jeho okraji.

Po Kintamani sme chvíľu chodili hore dolu, pretože sme sa snažili nájsť ubytovanie. Nieže by tu nebolo dosť hotelov či guesthousov, ale my sme sa rozhodli pre „homestay“ u jednej tetušky s ujcom. Ujco je vychýrený sprievodca a keďže sme nemali toľko času koľko by sme si želali, rozhodli sme sa ísť rovno k zdroju potrebných informácií :). Poskytnuté ubytovanie bolo naozaj len základné, dokonca by som povedal, že až na hranici alebo za hranicou základnosti :). Ale atmosféra tu bola naozaj príjemná, pani domáca aj s manželom boli naozaj veľmi milí, ústretoví a pohostinní. Izbietka bola jednoduchá, štyri steny a dve postele s dekami. Vedľa hneď „kúpeľňa“ a záchod. Kúpeľňa bola vykachličkovaná miestnosť s integrovanou nádržou na vodu, ktorá mala asi 4 stupne – naozaj čerstvá a osviežujúca :). V nádržke kýblik a hotovo :). Záchod bol zvláštne umiestnený hneď vedľa kúpeľne a viedli k nemu tri vysokánske kamenné schody. Záchod bol zamurovaný v podlahe najvyššieho schodu :). Človek sa pri veľkej potrebe naozaj cítil ako cisár na tróne, úžasný pocit :). Splachovanie samozrejme kýblikom. Bol to príjemný pocit prinavrátiť sa opäť k základom, veď čo viac človek potrebuje. Čo tam po klimatizácii, teplej sprche, splachovacom záchode, či nebodaj satelitnej telke. Teplo domova tkvie v niečom úplne inom a toto miesto svoje teplo rozhodne malo.

Po zhodení ruksakov sme zasadli v spoločenskej miestnosti za stôl. Mamina nám uvarila čerství čaj a s ujcom sme debatovali o vulkánoch, trekovaní a možnostiach ako sa dostať hore. Starý pán je oficiálny sprievodca, žije tu celý život a celý vulkán má prechodený všetkými smermi. Nariadenie parku vraví, že každý kto sa chce vydať na vrchol sopiek potrebuje povolenie, ktorého súčasťou je aj miestny sprievodca. Samozrejme samotné povolenie a aj sprievodca stoja peniaze. Cena sa pohybuje medzi 30–40 dolárov na osobu. Zvyčajne všetci chodia na sunrise trek, ktorý začína v smrteľnom čase o štvrtej hodine nad ránom. Cesta na vrchol trvá približne 3 hodiny a človek si môže vychutnať východ slnka z vrcholu sopky. Podľa mňa trochu gýčové :), veď človek si východ slnka najlepšie vychutná v posteli, nie? :) No dobre, možno ešte na pláži po žúre, alebo? :)

Pán domáci pochopil naše chute, že netúžime po sunrise, ale skôr po friedrise ;). Ale vážne, debatili sme trošku aj o himalájskych trekoch, o skúsenostiach, o vášni chodiť po horách a zdolávať ciele, o prírode a podobne. Nakoniec sa chlapík na nás pozeral a spýtal sa, či by sme chceli vyraziť na vrchol sopky sami, že sme skúsení a s jeho mapou tam určite trafíme. Bola to haluz a samozrejme sme prikývli. Chlapík sa zdvihol a o chvíľu sa vrátil so zloženým papierom. Položil ho na stôl a vysvetlil nám, že o mape nikomu ani slovo, nikomu neukazovať, ani sa s ňou nepýtať na cestu. A ak sa nás po ceste niekto bude pýtať, tak nesmieme povedať, že ideme na vrchol sopky. Keby niečo, tak sa len prechádzame po okolí. Samozrejme s tým nemáme žiaden problém a o chvíľu sme už viseli sklonení nad mapkou s ujcovím vysvetľovaním podrobností. Mapa bola kreslená rukou, vzdialenosti boli len tak od oka, no kľúčové body boli znázornené jasne a cesta kade ísť bola určená zreteľne. Najťažší úsek bol určený vrcholom, podľa ktorého sa v spleti rôznych cestičiek a odbočiek dala určiť vždy ta správna. To boli rady starého pána k jeho mape, ktorú nám zveril a k tomu ako sa s jej pomocou dostať dolu do krátera, na vrchol sopky v jeho strede a zase späť do dediny na strmí vrchol okraju starého vulkánu.

Po tomto rozhovore sme sa šli trochu prejsť po hlavnej a jedinej ulici :). Vonku bolo dosť chladno. Na kraťase a tričko to veru nebolo, predsa len sme dosť vysoko a pritom len kúsok od pobrežia kde je 35°C v tieni. O chvíľu bol večer a mamina nám pripravila parádnu, hustú a pikantnú Home Vegie Noodle Soupe. Porcia veľká ako Miki, dobrá a chutná ako ja hehe :). Po zotmení tu nebolo veľmi čo vymýšľať a tak sme šli skoro spať, tak či tak ráno vstávame tesne po východe slnka ;) a máme v pláne zdolať vrchol…

Ráno nás zobudil nastavený budík, v izbe bolo chladno a veľmi sa nám z vyhriatych postelí von nechcelo. Nakoniec sme vyskákali, obliekli sa, obriadili v provizórnej kúpeľni a zbalili ruksoš. Strýcova tajná mapa vulkánu, dostatok vody, balík kexov ako vysokohorská prémia :). Vyňúrali sme sa z izby a domáci nám na raňajky pripravil veľký čaj a banánové palacinky. Tie boli fakt úžasné, horúce, hrubé, nadýchané a plnené sladkými banánmi.

Po chvíli sme boli ready to go, Gunung Batur nás už čakal a vyzýval svojím plápolajúcim dymom k vrcholu. Ujco nám poprial veľa šťastia na cestu a s úsmevom nás vyprevadil na našu púť. Držali sme sa mapy, ktorá nás doviedla k ceste, ktorá sa kľukatila strmo z okraja až dolu do krátera. Naše nohy dostali kvalitne zabrať, ísť fakt brutálne strmo dolu zopár kilometrov nie je žiadna prechádzka ryžovou záhradou. Túto prvú časť sme ale hrdo zvládli ;). Dorazili sme dolu na rovinu, slnko už kvalitne pieklo, my sme boli asi o 700 výškových metrov nižšie, čo bolo na teplote vzduchu dosť cítiť. Na oblohe nebol ani obláčik a tričká sme už mali veru pekne mokré. Druhá etapa cesty bola trošku záludná, pretože trebalo trafiť tú správnu odbočku. Správna je len tá, na konci ktorej je priamo vidieť čierny vrchol trojkopca… S Mikim sme viedli debatu čo je to „priamo“ hehe pretože ten kopec bolo vidieť z každej odbočky :). Nuž ale nakoniec vďaka ďalším oporným bodom v mape sa nám podarilo určiť tú správnu a naozaj sme sa aj zhodli, že odtiaľ na ten trojkopec vidno najpriamejšie. Nuž čo, vydali sme sa touto cestou s tým, že prinajhoršom sa vrátime… nebolo by to prvý a asi ani posledný krát ;). Tento moment bol celkom vhodný na zahodenie mapy :), chvíľu sme nad tým aj uvažovali, ale odolali sme pokušeniu :).

Druhá etapa cesty nás viedla miernym svahom, krížom cez lávové pole. Držať sa cesty bolo dosť zložité, terén bol dosť neprehľadný. Ujco vedel prečo nám prizvukoval tie vrcholky, vždy musia byť priamo pred nami a nemáme odbáčať. Držali sme sa týchto rád a v spaľujúcom teple sme kráčali istým krokom medzi lávovým kamením a prachom. Druhá etapa končila vedľa trojkopca, za ktorým sme šli. Odtiaľto bola cesta už úplne zreteľná. Vyšliapaný chodník viedol po úbočí priamo na hrebeň, po ktorom sa šlo až k dymiacemu vrcholku Batur I.

Krok za krokom sme zdolávali stúpanie, z lávového prachu sme prešli do kamenistého pásma. Hrebeň sa trochu zrovnal a my sme sa ocitli na vrchole stále dymiaceho vulkánu. Naokolo bol krásny výhľad, stáli sme na malom kráteri uprostred obrovského krátera, parádny pocit. Chvíľu sme posedeli, hostili sme sa vysokohorskou prémiou – čokoládové kexe, pofotili výhľad, očúrali kráterik nech toľko nedymí :) a vydali sa na cestu späť. Najprv dolu a potom zas strmo hore do našej dedinky, z ktorej sme ráno vyrazili.

Brutálne stúpanie hore sme mali v pláne skrátiť si stopnutím nejakého nákladiaku, v ktorých vyvážajú lávové kamene ako stavebný materiál. Jazdí ich tu celkom dosť a kameňa je tu dostatok na desiatky rokov vozenia. Cesta je však taká strmá, že ani nákladiaky ju niekedy nevedia vyjsť a skôr ako dosiahnu prvú zákrutu, tak im vypovie motor a musia odcúvať späť dolu. Je to dosť nebezpečné lebo pri každom manévri hrozí kolízia alebo prevrátenie.

Nakoniec to vzdávame, dopíjame vychladenú kolu, ktorú sme si kúpili v slamenom obchodíku, ktorý tu dole majú. Definitívne odmietame predraženú ponuku na odvoz hore, od miestnych prudičov na motorečkách a vyrážame po vlastných. Kopec je fakt hustý, teplota vzduchu je určite cez 30°C, slnko kvalitne páli. Našťastie sa zbiehajú oblaky a občas zakryjú slnko, vtedy sa to dá vydržať. Dostávame sa do polovice kopca a začína jemne popŕchať. Tú v horách je poobedný daždík celkom bežný. Preto je aj celý ostrov úrodný a ryžový, majú tu na to dostatok zrážok a vlahy. Niekde v trištvrte kopca sa dážď mení na hustý lejak a my sme nútení sa schovať pod husté konáre stromov. Pod nimi len tak kvapká, celkom kvalitný dáždnik :). Učupení pri zemi rozmýšľame, čo ďalej. Tu vyššie už nie je ani tak teplo ako dolu a od nášho domčeka sme ešte na pár kilometrov ďaleko. Pešo v tomto lejaku to nemá cenu a tak sa rozhodujeme zostať kým lejak minimálne neutíchne alebo neprestane úplne pršať.

Túto mĺkvu nútenú pauzičku prerušuje hrmot nákladiaku vezúceho kamene zdola. Po ceste sme ich už stretli niekoľko a snažila sa ich stopnúť. Nakoniec sme pochopili, že aj keby chceli, tak nemôžu zastaviť pretože by sa v tom kopci už nerozbehli. Tento sa ani nesnažíme stopnúť, len tak naň pozeráme, ako vždy si s vodičom vymeníme úsmevy a zamávame si. Tento chlapík ale na nás máva, že nás zoberie, nič nevraví, len ukazuje rukami a nezastavuje :). Z toho čo ukazoval bolo jasné, že nemôže zastaviť, ale že nás chce odviezť hore. Nakoniec pridáva pár posunkov a všetko je jasné, zastaví za zákrutou trochu vyššie – je tam rovnejšia cesta :). Okamžite sme vyskočili a utekali v lejaku za ním a naozaj. O kúsok vyššie zastavil, otvoril dvere, vytiahol si z úst cigaretu a podal nám ruku. Nerozprával vôbec po anglicky, len sa usmieval a ponúkal nás svojimi cigaretami. My sa tešíme, že predsa len sa nakoniec vezieme, hurá :). Chlapík nás vyviezol úplne hore a na najbližšej križovatke nás vyložil, pokračoval totiž iným smerom. Ale aj tak super. Vonku stále pršalo, ale situácia už nebola taká beznádejná. Po úzkom chodníku, ktorý sa vinul popri ceste, sme kráčali popod prístrešky obchodíkov a stánkov a onedlho sme dorazili do nášho domčeka. Trošku zmoknutí, unavení, ale plní pozitívnych zážitkov. Chlapík so ženou nás už nedočkavo očakávali a boli radi, že sme sa v pohode vrátili :).

Pripravili nám horúci čaj a s úsmevom hľadeli na naše premočené veci :). Boli asi dve hodiny poobede a vonku nás už čakal vodič s veľkým autom, ktorého nám vybavil pán domáci. Pôvodne sme chceli odísť o jednej, nuž ale čas ani tu veľmi nehrá rolu. Akurát zotmenie áno a tak by sme si mali švihnúť, aby sa vodič stihol vrátiť domov k žene a deťom v rozumnom čase a hlavne bezpečne. Pred sebou máme celkom dlhú cestu, ideme až na východné pobrežie do mestečka Padangbai, kde chceme nocovať.

Miki sa odmietol po náročnom treku „sprchovať“ v totálne ľadovej vode s kýblikom v ruke. Je to špindír! Ja som tomuto rituálu neodolal a veru oblievačku som si užil jak sa patrí aj s krikom haha :). Bolo to cool osvieženie, vychádzal som síce trošku fialový, ale za to čistý a voňavý ;).

Nakoniec sme sa s domácimi rozlúčili, vyprevadili nás v daždi až k autu, popriali šťastnú cestu a uháňali sme z krátera dolu k pobrežiu. Nakoniec sme mali relatívne dosť času a náš vodič bol príjemný chlapík, taký spoločenský :). Chcel nám všeličo po ceste poukazovať, napr. ryžové polia, kávové plantáže či pestovanie korenín alebo kakaové plantáže. My sme už také veci v minulosti neraz absolvovali, takže nás to až neťahalo. Bolo vidieť, že chlapík je trochu nesvoj z turisťákov, ktorí po takých veciach totálne nebažia :). Nakoniec sme sa na tom pobavili a dohodli sme sa, že ak nás chce zobrať alebo on sám chce niekde zastaviť, tak kľudne, že pôjdeme s ním :). Nakoniec vybral jednu plantáž, fakt peknú a zaujímavú, kde pestovali kávu, koreniny a mali spravený aj náučný chodník s popiskami a vzorkami všetkých možných rastlín, ktoré na svojich plantážach pestujú. Fakt super, všetko nám poukazoval a vysvetľoval čo je čo. Úplne vzadu bola malá manufaktúra, kde sa spracovávala organická káva. Sušila sa na slnku, stará žena v hlinenej mise usušené kávové zrná pražila na uhlí a v malom domčeku ich potom balili do vrecúšok. Vzadu na dvore, kde ženy spracovávali kávové zrná, mali aj klietky, v ktorých so 100% starostlivosťou chovajú Cibetky – zvieratká, z ktorých výkalov sa vyrába najdrahšia káva na svete.

Ochutnali sme tu všetko možné, rôzne druhy kávy, kakaa, čajov, s rôznymi prísadami či koreniami. Mali tu aj veľmi milú tetušku, ktorá bola veľmi vtipná. Tak nejako sme sa všetci vzájomne doberali a vtipkovali a tetuška sa parádne smiala. Nakoniec aj priznala, že sa jej páčime lebo sme veselí, milí a na nič sa nehráme, a že takýchto ľudí veľa nestretáva a to ich tam chodí denne dosť veľa. Popriali sme jej všetko dobre, jej deťom aj manželovi a tak ako sme sa zišli, tak sme sa aj rozišli – s úsmevom na tvárach :). Bola to príjemná a dobre strávená pauzička.

Do Padangbai sme dorazili asi okolo šiestej, slnko bolo ešte stále dosť vysoko. S driverom sme obehli zopár guesthousov, poslušne nás vozil :). Nakoniec sme si vybrali jeden, kde mali klímu a bolo to aj za dobrú cenu. Po nocovaní na kráteri, sa naše požiadavky opäť vrátili na zem :) a keďže tu chcem stráviť len jednu noc, tak nič „fancy“ nepotrebujeme, len tučnú sprchu pre Mikiho ;).

Po sprche a rýchlom ubytovaní sme sa vydali pred večerou vybaviť ešte zopár povinností. Tou základnou bolo zistiť ferryny na Gilli Islands, kedy odchádzajú, koľko stoja tikety, kde sa dajú zohnať a tou nemenej hlavnou bolo zohnať dostatok peňazí. Na hoteli sme mali našťastie mladí a milí personál. Baby nám pozisťovali potrebné infošky, pôvodné ceny sme im trošku zrazili, pretože „nemáme plné peňaženky, ale za to máme dobré srdcia“ :). To bola hláška večera, ktorú dala jedna z nich. Hľadá totiž manžela, ale nehľadá muža s plnou peňaženkou, ale muža s dobrým srdcom :). Nuž držíme jej palce of course :).

Úradovanie bolo v plnom prúde a keďže Gilli Islands mali byť našou poslednou destináciou do konca tripu, tak sme potrebovali poúradovať aj to, ako sa z Gilli dostaneme späť na Bali, potom dolu na juh na letisko, tak aby sme stihli lietadlo :). Kým baby zisťovali potrebné info o loďkách a odvoze na letisko, my sme sa vydali na lov ATM (bankomatu).

Na jeden sme narazili, ale ten mal denný limit, ktorý bol neskutočne nízky. Iný ATM tu už nemajú, takže sme sa ocitli trošku v prekérnej situácii. Vrátili sme sa na hotel. Baby medzitým všetko poúradovali, loďky na ostrovy aj loďky späť, dokonca aj odvoz v deň návratu z Gilli na letisko. Všetko tak, aby sme v pohode stihli lietadlo do Kuala Lumpur. Nuž, akurát nemáme bubky na zaplatenie :).

Ďalší deň tu nechceme ostávať, bola by škoda prísť o deň plážovania. Holky nakoniec prichádzajú s nápadom ísť po peniaze do najbližšieho ATM, ktorý je však v 15km vzdialenom mestečku. Vybavili kamoša s motorkou, ktorý by ma tam odviezol. Nuž neváham a nasadám. Vonku je už tma a na moto aj celkom chladno. Na ostrove je 15km celkom slušná vzdialenosť, tam a späť je to 30. Max. rýchlosť je asi 40km/h, takže tento nočný výjazd za peniazmi trvá takmer dve hodiny.

Nakoniec, ale všetko dobre dopadlo. S chalankom sme sa parádne povozili, z bankomatu sme vybrali toľko peňazí, že som ich ani nemal kam dávať :). Holkám sme všetko vyplatili, chalankovi sme dali pár chechtákov za benzín a ochotu a vybrali sme sa na večeru a konečne si dnes vydýchnuť. Bol to náročný deň, plný rôznych zážitkov od ranného výstupu na vulkán až po nočnú jazdu za peniazmi. Unavení sme boli riadne, ale všetko sme to zvládli. Pivko pred spaním sme si rozhodne zaslúžili ;). Ráno vyrážame na Gilli, malé ostrovčeky pri susednom ostrove Lombok. Pieskové pláže, azúrové more, slnko a možno aj niečo viac… nás tam čaká :).