3. deň na africkom safari
Tretí deň ráno sme sa zobudili uprostred národného parku. Slnko už začínalo páliť a nás čakali opäť samé povinnosti… našou hlavnou úlohou bolo sa napapať, sadnúť do auta, otvoriť strechu a užívať si nekonečné savany plné zvierat… raj na Zemi.

Serengeti je najväčším africkým parkom a je známy hlavne vďaka úžasnému úkazu akým je migrácia zvierat. Tie každoročne putujú z celého parku Serengeti (Keňa, Tanzánia) na okraj oblasti Ngorongoro, kde nerastú žiadne stromy a tráva tu má výšku asi 10cm. Putujú sem z jednoduchého dôvodu – porodiť potomkov, nakoľko pre predátorov je tu takmer nemožné sa schovať. Môžu tu preto v kľude vychovávať a kŕmiť svoje mladé potomstvo. A keď sú mláďaťa dostatočne veľké a silné, tak opäť putujú všetky zvieratá v tisícových stádach za vodou a potravou niekam inam.

My sme aj tento deň mali opäť šťastie na levy, žirafy a dokonca sa nám ako jedným z mála podarilo zazrieť malé levíčatko, ktoré sa rýchlo pred nami utekalo skryť za skaly, kde ho strážila jeho mamina. Naozaj kombinácia nášho šťastia a Rogerovho sprievodcovského umu a intuície nás občas doviedla k úžasným stretnutiam.

Jedným z takých bolo aj pozorovanie leva ako sa pripravuje na lov antilopy. Dokonca sme mali šťastie toto divadlo sledovať dvakrát. Bolo fakt úžasné sledovať ako sa lev zakráda, schováva v tráve, dokonca poza naše autá. Ako si dáva pozor na smer vetra a plazí sa v tráve, v ktorej sa dokonale stráca. Tu som naozaj pochopil, že ak by som v tej tráve stál a lev by bol na pol metra odo mňa, tak by som vôbec o tom ani netušil a podal by si ma ako ľudskú fašírku.

Lov nakoniec dopadol neúspešne, zvieratka sú predsa len dostatočne obozretné i keď veľa veru nechýbalo… už len asi dva tri metre a nebolo by úniku…
Zároveň sme sa dozvedeli, že lev si dáva na príprave útoku veľmi záležať a keď si nie je takmer na 100% istý, že korisť uloví, tak lov predčasne vzdá. Je to vraj preto, lebo každý útok ho stojí veľa síl a energie a môže sa stať, že po troch či štyroch neúspešných útokoch mu na ďalší nezostane dostatok síl a umrie… úspešnosť lovu sa preto pohybuje nad 90%, musí, inak by to malo pre leva fatálne následky.

Dnes sme dokonca videli aj hyeny celkom zblízka, naozaj nechutné zviera, ale aj ono tu hrá svoju úlohu. Btw vedeli ste, že samica hyeny je obojpohlavná? Okrem vagíny má aj regulárny penis zo semenníkmi, avšak nefunkčný. Tie produkujú testosterón, ktorého hladina je rovnaká alebo vyššia ako u samcov. Samice dorastajú do väčších rozmerov a majú dominantné postavenie. Vďaka kryciemu manévru s pohlavnými orgánmi sú od samcov na nerozoznanie a tak s vedúcou pozíciou nemajú problém. Pri háraní vďaka svojej dominancii nie sú veľmi obťažované, práve naopak, ony si vyberajú samca, s ktorým splodia silné potomstvo (na hulváta – zozadu a bez predohry hehe :)).

Na záver dňa sme sa vydali na cestu späť a opustili sme brány Serengeti. Presne na hranici z Ngorongoro Conservation Area sme dostali náš druhý defekt… Tento krát sme pneumatiku úplne zničili, prerezala sa o nejaký naozaj ostrý kameň, pretože ten rez bol dlhý a čistý… pred sebou sme mali ešte ďalekú cestu a v rezerve ešte jedno koleso… no čo, ďalšie dva defekty snáď nedostaneme ;).

Podvečer sme dorazili na úpätie krátera a v kempe sme sa stretli s celou kopou turistov… toto miesto okrem toho, že je obľúbené, pretože je na okraji krátera, je aj určitá „safari“ križovatka. Stretávajú sa tu ľudia, ktorí prichádzajú na safari, tí ktorí zo safari odchádzajú, tí ktorí strávili deň v kráteri, ale aj tí, ktorí tam ešte len pôjdu…

Okraj krátera a teda aj náš kemp sa nachádza vo výške približne 2200mnm a teplota tu v noci klesá pod 10 stupňov a to vraj v Afrike je teplo… niekto nás na geografii pekne klamal! ;)

Nás čaká zostup do krátera zajtra ráno… ale to najprv musíme prežiť mrazivú africkú noc…

4. deň na africkom safari
Naša posledná noc na safari bola naozaj výnimočná… bola totiž najstudenšia zo všetkých, brrr. Ešteže sme boli vyzbrojení celkom dobrými spacákmi a príjemnými vankúšikmi :). Po dobrej večeri a záverečnom pivku sme prebehli do stanu a rýchlo sme sa našolíchali do spacákov. S Bombom sme si ešte pozreli fotky z predošlého dňa, dali sme si záverečný flash ;) a lala salama (dobrú noc).

Naše sladké sny o levoch, či skôr leviciach ;), prerušil akýsi šuchot a mľaskot… Otvoril som oči a keby som neležal, tak by som asi padol na zadok :). Do stanu sa nám uprostred noci tlačí hladná zebra… neverím vlastným očiam a pozerám na Bomba, ktorý sa rovnako ako ja nezmohol na slovo. Chvíľu pozeráme na seba, chvíľu na zebru, opäť na seba a asi sme obaja rozmýšľali nad tým či stála spíme a sa nám to sníva alebo či je to skutočnosť :). Vystrašene sme hľadeli na zebru, ona na nás, my na seba a takto sa to chvíľu striedalo :). Nakoniec zebrička odišla a my sme sa nezdržali smiechu hehe… bola to fakt hustá haluz. Potom sme len tak ležali a chvíľu pozerali na zebry ako chodia okolo našich stanov a papajú trávu. Dúfali sme len, že nezakopnú o naše kolíky a nezbúrajú nám stan. Nakoniec sme pri ich hlasnom prežúvaní a šuchote kopýt zaspali…

Ráno sme sa zobudili vďaka budíku veľmi skoro, vonku bola stále zima, tráva však pekne pokosená a po zebrách ostali len hnedé hromádky ;). Pri východe slnka sme si dali horúci čaj, ľahké raňajky a vyrazili sme na cestu do krátera.

O kráteri
Kráter je úžasný tím, že vo vnútri žijú zvieratá takmer dokonalo oddelené od okolitého sveta. Závisle samé na sebe a jedny na druhých. Kolobeh života a sním aj potravinový reťazec tu fungujú úplne dokonalo. Zvieratá tu žijú v rovnováhe, žiaden druh tu výrazne nedominuje a nepremnožuje sa… Je to naozaj zázrak prírody. Niektoré zvieratá sem prichádzajú či dokonca môžu odísť, iné sú tu uväznené naveky. Takými sú napr. hrochy, ktoré nedokážu prejsť viac ako 20km a deň bez vody neprežijú. Napriek tomu si tu žijú už stovky rokov v blahobyte a nič im tu veru nechýba.

Zvláštnosťou je, že dole v kráteri vôbec nežijú žirafy, ale napr. tam zase žijú nosorožce. Aj na tie sme tento deň mali šťastie. Nosorožcov tu veľa nežije a zdržiavajú sa väčšinou na úbočiach krátera. Preto je naozaj len otázkou veľkého šťastia nejakého vidieť.

Inak sme mali opäť šťastie na levov, videli sme mladú leviu rodinku, byvoly, hrochy, hyeny a tiež šakaly. Roger nám stále vravel, že na tomto safari máme veľké šťastie a darí sa nám vidieť viac ako iným, veď sme videli aj nosorožce. Na záver dňa sa nám ešte podarilo vidieť špecialitu a to hyenu na love. Zvláštne na tom je, že hyeny takmer vôbec nelovia a skôr sa priživujú na úlovkoch iných, napr. levov. Hyena útočí len zriedka, keď sa jej naskytne výnimočná príležitosť. Tento krát sa nepozorné prasiatko priplietlo nechtiac veľmi blízko a hyena šla tvrdo po ňom. Zákon prírody nepustí a tak hyeny a potom šakaly malí chutný obed.

Vedomostné okienko
Hyeny svoje obete nezabíjajú a jedia ich zaživa. Je to preto, lebo pach krvi sa vzduchom rýchlo šíri a ostatné hyeny ho dokážu zacítiť na vzdialenosť 4 km a okamžite sa rútia k úlovku. Hyena preto nestráca čas usmrtením, ale len nevyhnutným zásahom na znehybnenie či omráčenie a pustí sa do najjemnejších častí aby stihla v čo najkratšom čase zožrať čo najviac. Ďalšie hyeny sa okamžite zbiehajú so širokého okolia a najsilnejšia vždy vyhráva… je to skutočný boj o život.

Po tomto zážitku sme si aj my išli spraviť obednú pauzičku a poriadne sa nadlábnuť. Nemali sme síce prasiatko ako hyeny, ale naše grilované kurko a syrový sendvič neboli úplne zlé ;).

Nakoniec sme si ešte pozreli happy hippos :) a vyrazili na cestu von z krátera. Naše zážitky so zvieratkami síce skončili, ale aby sme sa náhodou nenudili, tak asi v poslednej tretine kopca pri výjazde z krátera, našu jazdu prerušila ohlušujúca rana. Znelo to ako keď sa rozletí pneumatika. Rýchlo sme zastavili, skontrolovali kolesá a všetko vyzeralo byť v poriadku. Pozeráme ďalej a pod autom vyteká voda… zlé znamenie. Kapota nám samozrejme nešla otvoriť, mechanický zámok bol zaseknutý… asi po 20 minútach sa nám to predsa len podarilo. Konečnú diagnózu sme stanovili na odtrhnutú nasávaciu hadicu z turba (to bola ta hlasná rana) a vyvretú vodu z chladiča. Aby to nestačilo tak chladiaci okruh sa zavzdušnil a na odvzdušňovanie sme nemali dosť vody. Naše vyhliadky boli dosť mizerné. Bez turba a chladiča v horúčave vyjsť zvyšok stúpania na okraj krátera. Počkali sme kým motor trochu vychladol a vydali sme sa na cestu. Bez turba to šlo pomaly a bez chladenia sa motor rýchlo prehrieval, ručička teplomeru stúpala do červeného pola… Dali sme si jednu či dve pauzičky na vychladenie a nakoniec sme aj túto náročnú úlohu zvládli a vyšli sme až hore. V najbližšej kvázi dedinke sme s pomocou miestneho chalanka nasadili a hlavne upevnili nasávaciu hadicu, doliali vodu do chladiča, odvzdušnili ho a autíčko bolo opäť ako nové, hurá :).

Koniec nášho safari bol teda celkom akčný :). Potom nás už len čakala cesta späť do Arushe, do nášho hotelíka s bazénom, ach jaj… :).

Po safari nás v Arushi okrem bazéna nečakalo už nič zvláštne. Našou hlavnou bojovou úlohou bolo zohnať letenky na Zanzibar. Čas sa nám už pomaly krátil a bolo by zbytočné s ním plytvať a preto sme predtým zvažovanú možnosť ísť busom zamietli. Nestihli by sme totiž v rámci jedného dňa doraziť do Dar es Salaamu a nalodiť sa na poslednú ferry (podľa oficiálneho harmonogramu by sme to stihnúť mali, no realita je ďaleko iná). Tým by sme stratili 1,5 dňa na ceste, ktorou sme už raz išli. Preto alternatíva 2 hodinového letu za asi 3 násobok ceny autobusového lístka aj s ferry a možnosti pozrieť si Tanzániu z vtáčej perspektívy zvíťazili. Ja tomu vravím, že zvíťazil rozum a pohodlnosť :). Musím však povedať, že pohľad na nekonečné africké savany a roztrúsené kruhové dediny afrických kmeňov, bol úžasný a tuším ani letušky na palube neboli najhoršie ;).

Stone Town
Ani sme sa nenazdali a už sme sedeli v taxíku a predierali sa uzučkými ulicami Stone Townu. Všade vládol neuveriteľný pokoj, ulice boli prázdne, len sem tam človek. Budovy vyzerali opusteno, spustlo, mesto duchov… Nechali sme sa odviezť k prístavu a vytipovali sme si pár hotelov z knižky. Nakoniec sme skončili ako vždy v úplne inom – lepšom i keď prvú noc sme museli spať trošku stiesneno. Ale druhú noc sme už boli v peknej veľkej trojposteľovej romantickej izbe :).

Celý ostrov Zanzibar je viac menej arabský, v minulosti tuším Arabom aj patril. Preto väčšina ľudí, ktorí tu žijú sú moslimovia. Je to dosť rozdiel oproti viac menej kresťanskému vnútrozemiu Tanzánie, kde prevládajú kostoly a mešitu vidieť len sem tam. Islam je teda aj odpoveďou na vyľudnenosť počas dňa. Pretože v tom čase prebiehal Ramadán – jeden z najvačších islamských sviatkov. Tento rok (2009) trval od 21. augusta do 19. septembera.

Počas ramadánu je každý moslim povinný počas denných hodín zdržať sa akéhokoľvek jedenia, pitia, fajčenia alebo súlože. Avšak po západe slnka sa všetko mení, ulice sa tesne pred západom slnka začnú napĺňať hladnými ľuďmi, otvárajú sa stánky a začína sa vyvárať. V tomto čase nikoho nič nezaujíma, nikto nič nevybavuje a nerieši. Ak niečo potrebujete musíte počkať, všetko ide stranou pretože je čas ísť jesť. V momente jak odbilo 17:30 začala sa pre všetkých veľká žranica, ktorá trvá ako inak do východu slnka. Jesť začali všetci a naraz. Tento čas (polšiestej) úžasne vystihuje hláška, ktorou sme chvíľu žili a bavili sa na nej: Look! Moslims are having breakfast :). Všade kde sa človek pozrel boli skupinky ľudí s plnými taniermi, rukami, ústami…na móle, na pláži, v reštikách, parkoch, trávnikoch, chodníkoch… všade.

Prvý dojem
Pre nás bol prvý večer v Stone Towne dosť zvláštny. Myslím, že toto miesto na nás aj napriek snahe vôbec nezapôsobilo. Teda zapôsobilo, ale skôr negatívne. Naozaj náš prvý dojem z tohto miesta bol rozpačitý a negatívny. Dokonca sme mali problém nájsť reštiku kde by nám dali najesť a k jedlu doniesli pivko. To sme tento deň totiž potrebovali asi najviac :). Frustrácia pokračovala – vyľudnené ošarpané mesto, kde ti v reštike ani pivo nedajú – až nakoniec sme našli jednu, kde podávali aj alkohol. Bola to jediná! reštika v meste, kde mali pivko, chvála bohu… :) Nakoniec sme sa príjemne najedli pri sviečkach na vysunutej plážovej terase s vychladeným pivkom. Boli sme asi trochu sklamaní, že toto miesto bolo iné ako sme čakali. Mysleli sme, že to tam bude žiť, budú tam ľudia, zábava, pohoda, more a piesok… Museli sme však prijať fakt, že je to staré, tiché a prázdne historické mestečko a že ľudia počas ramadánu nežijú, sú menej veselí, menej sa usmievajú, niektorí sú nervózni a nie veľmi ochotní… proste skoro ako tu v európe… ;)

Druhý dojem
Druhý deň so sebou priniesol aj druhý pohľad. Zo včerajška sme sa trošku vyspali a dali sme mestu druhú šancu :). Vyrazili sme za históriou a po stopách toho čo by malo robiť toto mesto tým čím je… vyrazili sme do ulíc.

Vonku bolo krásne horúce počasie, modrá obloha a neskutočná vlhkosť… ideálny čas na prechádzku za poznaním…

Naša cesta viedla okolo Starej ošetrovne a Veľkého stromu, ďalej pozdĺž pobrežia okolo Palácového múzea. Odtiaľ sme šli do Národného múzea (Palác divov) a potom cez Forodhanijské záhrady sme zašli do Ománskej pevnosti. Z tej sme ďalej vyrazili mrknúť na Katolickú katedrálu a dostali sme sa až k Domu Tippu Tipa. Odtiaľ sme to zobrali smer State house popri záhradách královnej Viktórie až ku Beit al-Amani (Dom mieru). Potom sme šli popri parku Jamhuri a dostali sme sa k Anglikánskej katedrále, ktorá dnes stoji na mieste bývalého trhu s otrokmi. Tam sme si pozreli posledné dve otrokárske väznice, kde v každej z nich držali 75 otrokov. Na záver sme sa pomotali na Centrálnom trhovisku a cez uličky sme sa prekľučkovali späť k hotelu… bol totiž už čas vyraziť na moslimské raňajky ;).

Myslím, že toto malé preniknutie do histórie nám tiež pomohlo pochopiť toto miesto. Zvlášť otrokárska minulosť je tu dosť silná a dnes je ťažké si vôbec predstaviť čo všetko sa tu v minulosti dialo. Jedna vec je o tom doma čítať či sa o tom učiť. Druhá byť na mieste kde sa to celé dialo a snažiť sa to pochopiť. Tretia… som rád, že je to minulosť, ktorá sa snáď nikdy nebude opakovať.

Stone Town je teda staré mesto, istým spôsobom pekné, zvláštne, iné a hlavne plné histórie…

Neviem, čo by som tu robil dlhšie ako dva dni… hm možno by som ešte šiel okúsiť kúpele a možno by sa ešte niečo našlo ;). Ale na teraz nám stačilo, čakajú nás totiž ešte biele piesočné pláže… zajtra… :)

Dnes ráno sme vstali a s úsmevom na tvári sme vyrazili k Veľkému stromu. Čakala nás totiž vytúžená cesta za bielymi plážami. Pri Veľkom strome nás už čakal náš kamarát aby sa uistil, že pôjdeme tým správnym minibusom na sever ostrova do oblasti nazývanej Nungwi.

Kamarát
Nášho kamoša sme stretli v jednom informačnom kiosku a vždy keď sme šli okolo, tak sme s ním prehodili pár viet, zavtipkovali, zatriasli rukami a tak sa vždy tešil keď nás videl :). Nakoniec sme si uňho vybavili odvoz na sever ostrova. Samozrejme za priateľskú cenu, veď ako inak :). Každý muzungu sa vezie za 10 dolárov, bieli kamaráti sa vozia za tanzánske šilingy v hodnote asi 7 dolárov :). V minibuse sme sa museli samozrejme pred ostatnými tváriť, že aj my sme platili 10 dolcov, veď ako inak :).

Asi po hodinke jazdy sme boli na mieste. K pobrežiu viedla absolútne rozbitá a hrboľatá , neupravená cesta. Na pláž sme to mali už len pár krokov, no museli sme si ešte vybrať to správne ubytko. Možností tu majú mnoho, od budgetových za $30 na noc, až po luxusné za toľko, koľko nie sme ochotní zaplatiť :).

Videli sme pekné bungalovy, takmer priamo na pláži… ale akosi nás neoslovili. Tuším sme sa trošku rozmaznali a túžili sme po niečom viac pohodlnom. Nuž, tak to býva, na záver každej cesty si treba oddýchnuť, užiť si! A vlastne aj prečo nie, však sme boli v balíku ;). A tak sme sa šli pozrieť o kúsok ďalej, kde to vyzeralo naozaj super, ale na nešťastie mali plno a tak sme nakoniec skončili vo vedľajšom komplexe. Narazili sme tam na príjemnú recepčnú. Mali voľnú trojku, ale aj dvojposteľové izby. Recepčná bola veľmi príjemná, vtipná a tak sa s ňou dobre vyjednávalo. Na začiatok sme sa dohodli na tom, že nám dá dve dvojposteľové izby za cenu jednej trojposteľovej :). Aspoň sa nebudeme tlačiť a budeme mať dosť priestoru. Cena bola $130 na noc za trojku alebo dve dvojky (pôvodna cena $150). Nuž tak sme si sadli do kriesiel a pochválili sme im to tam aké to tam majú pekné, pokecali sme o tom aké výlety robia a za koľko a v uvoľnenej atmosfére sme medzi rečou dílovali cenu za izby :). Šlo trošku do tuhého, ale s humorom. Medzi časom sa pripojil aj recepčný a babena išla pokecať zo šéfom, že akú zľavu nám môže dať :). Vrátila sa, že 110 dolárov je posledná cena a tak sme ju poslali pre šéfa, že nech sa príde fešák ukázať :). Nuž, ale skrátim to… nakoniec sme si šli pozrieť izby. Boli fakt super, veľké, s peknou kúpeľnou a horúcou vodou, no nezober to za 100 dolárov hihi… a tak sme si všetci tlapli a spravili biznis.

Od tohto momentu sme sa už nemuseli o nič starať. Len o to, aby sme ráno stihli raňajky… ostatné už išlo akosi samo :). Prvý deň sme strávili vylihovaním a opaľovaním sa na pláži, hraním hekísa a zahrali by sme si aj frisbeeho, keby som ho nezabudol v Arushi na hoteli, nuž… :(.

Večer sme si vždy vyhliadli nejakú inú peknú reštauráciu s príjemným výhľadom na more a užívali si čerstvé morské dobroty a osviežujúce drinky. Neskôr pod rúškom tmy sme sa vybrali do plážového baru s príjemnou muzikou a veselými nápojmi :).

Opruzovači
Opruzovači sú mladí chalani, ktorí sa snažia robiť zväčša svoj vlastný biznis a na plážach obiehajú vždy nové tváre. Majú prehľad, kto je na pláži ako dlho. A podľa toho vedia ku komu majú pristúpiť, koho ešte „neobrali“ o doláre. Ono na tom nie je vlastne nič zlé, pretože vlastne sa človeku snažia predať určité služby bez toho, aby ste ich museli vyhľadávať. Napríklad také šnorchlovanie, či potápanie alebo výlet loďou. Tiež masáž, tetovanie, depilovanie alebo potom nákup rôznych hlúposti ako hodinky, náramky, mušle či slnečné okuliare. Chlapci majú prehľad nie len o tom ako dlho ste už v ich rajóne, ale aj o tom, že ste si stále od nich nič nekúpili a tak systematicky pritvrdzujú. Ale my sme s nimi boli kamoši ;), vždy za nami prišli, dali sme pár kecov, že čo nové, kto sa ako má, jak ide biznis a pár vtipov typu Hakuna Matiti :). Chalpci pochopili, že sme v pohode a kupujeme len to čo naozaj chceme a tak sme si nakoniec rozumeli aj bez opruzovania.

Chlapci z Petržálky
Tri dni pred odchodom sme sa ráno zobudili do nie veľmi slnečného dňa. Ale čo tam potom, hlavne, že posledná noc bola slnečná, nuž čo, trošku sme sa zdržali na bare ;).

Napriek všetkému sme sa vydali na prieskumnú prechádzku po plážach. Na konci tej najdlhšej sme objavili akési Akvaristické Zoo, kde vraj majú korytnačku, hady, ryby a rybičky… Vstupné bolo dosť vysoké (už si nepamätám koľko) a tak sme sa podujali dílovať, ale chlapci boli neoblomní. I keď pravdou je, že tento deň naše dílovanie za veľa nestálo :). Nakoniec sme sa rozhodli vykašlať sa na to, lebo určite to bol len fake, tak ako kopec iných vecí tu v Afrike. Vravím chalankovi, že nech nám dovolí aspoň nakuknúť a keď to bude stáť za to, tak si kúpime tickety a pôjdeme si to celé pozrieť. Povedal, že nie, najprv tickety a potom sa môžeme pozerať. Tým pádom bolo jasné, že ani toto miesto nebude stáť za veľa a že najradšej by nám tu predali mačku vo vreci a tak sme odišli. Pri odchode nám už núkali tickety za úplné minimum, nuž ale my sme boli už rozhodnutí nestrácať tu čas, ani keby nás tam pustili zadarmo…

A dobre sme urobili…

Ako v raji
Po ceste späť sme si všimli krásny bazén, v bazéne bar, pri bazéne úžasné lehátka a hlavne nikde nikto. Len jeden strážnik s puškou. Nuž čo vravím si, aspoň by nás mohol strážiť kým sa budeme kúpať v tom bazéne hehe… A tak sme sa smelo vybrali za ním s otázkou, či by sme sa v tom krásnom bazéne nemohli okúpať a zaplávať si. Na naše prekvapenie nás neodbil a poslal nás za bazénovým chalankom. Ten nám zas povedal, že v zásade nemá nič proti, ale musí o tom vedieť hotelová manažérka a tak sme sa vydali za ňou. Myslím, že sme si všetci uvedomovali určitú absurdnosť tejto akcie, ale tak čo už, kto sa nepýta nič sa nedozvie. A tak sme s tetuškou manažérkou prehodili pár viet. Musím povedať, že bola neuveriteľne milá. Istým spôsobom nám dala najavo, že tam vlastne nemáme čo hľadať, keďže celý komplex ešte nie je otvorený a všetko sa dorába. No na druhej strane nám povedala, že sme jej prví hostia a ako hotelierka svojich hostí nemôže odmietnuť a preto sme vítaní. Rozdala svojim ľuďom úlohy a nakázala im aby sa o nás starali so všetkou vážnosťou a úctou. Popriala nám pekný deň a veľa zábavy. Skoro sme odpadli :). A tak sme sa ocitli traja v úplnom raji, obskakovaní troma pracovníkmi: bazénovým chalankom, barmanom a dievčinou cez animácie a šport. Pripravili nám lehátka, hotelové uteráky, drinky na bare, lopty vo vode a pinčesový stolík s výbavou pod prístreškom. A tak sme všetci spolu (aj s novými troma kamošmi) strávili úžasný dovolenkový deň plný zábavy a smiechu :).

Podvečer, keď moslimovia idú raňajkovať, sme sa pobrali aj my. Šli sme sa poďakovať hlavnej manažérke za skvelý deň. Tetuška sa nás hneď vypytovala ako sa nám páčilo, či sme sa dobre bavili a boli spokojní s tým, že sme vítaní aj na druhý deň :). Nuž čo, asi sa šnorchlovať opäť nepôjdeme… A tak sme strávili aj celý nasledujúci deň v luxusnej osobnej starostlivosti hotela Hilton. Škoda, že sa neobjavila Paris – ale to by už bol iný žúr ;).

Večer sme, ako inak, vyrazili opäť na bar za muzikou. Už sme tam mali kamošov a komošky, dali sme si všetci pár drinkov, bavili sme sa výborne, muzika hrala a bosí sme tancovali v piesku na pláži pod hviezdami…

Nasledujúci deň bol náš posledný na ostrove. Celý deň sme relaxovali, trošku sme sa opalovali a večer si užili západ slnka s pivkom v ruke ;). Zajtra už definitívne opúšťame toto skvelé miesto, dýchajúce históriou, krásou a romantikou.

Posledný večer sa so všetkými lúčime, dávame si posledný drink, posledný bosí tanec pod hviezdami… Ráno nám už nezostáva nič iné len sa napratať spolu s ruksakmi do pristaveného minibusu. Nechce sa nám, ale všetko sa raz končí i keď máme ešte pred sebou 3 dni kým dorazíme domov.

Haluz
Pri odchode z Nungwi sme sa stretli s troma dánkami, ktoré sme prvý krát stretli v Arushi a boli sme s nimi na večeri v čínskej reštike :). Ony práve prichádzali užívať si Zanzibar, pokecali sme v krátkosti o safari, pred ktorým sme sa videli naposledy a opäť sme šli všetci svojou cestou…

Na ceste späť
Naša cesta z Nungwi viedla do Stone townu, kde sme sa nalodili na ferry. Tá nás doviezla do Dar es Salaamu, kde sme to už dobre poznali. Odviezli sme do „nášho“ hotela, v ktorom sme bývali už predtým. Na večeru sme šli do oblúbenej čínskej reštiky, kde sme sa páradne najedli. Varia tam najlepšiu ostro-kyslú akú som kedy jedol.

Večer sme ešte s Bombom skočili na záverečné pivko do Q-baru, kde sme stretli Alishu a potom na záverečný drink do music baru :). Nakoniec sme sa s Alishou rozlúčili a pobrali sa svojou cestou…

Na druhý deň, posledný deň na africkom kontinente, nás ešte čakala drobná úloha a to splniť Mikimu tajnú túžbu. Hotel v Dohe (Qatar). Do odletu nám ostávali ešte asi 4 hodiny, kopec času ;). Zistili sme kde má Qatarairways svoj office a pobrali sme sa tam. Hotel pre nás mali, samozrejme sa super cenu a 5 hviezdičkový, šak nejsme žiadny chudáci ;). Akurát sme nemohli platiť kartou lebo výsledná suma bolo očosi nižšia ako povolená minimálna na transakciu. Neostávalo nám nič iné len poúradovať v ostávajúcich hodinách tento posledný opruz. Z bankomatmi to tu nie je žiadna sláva. Je ich tu len pár a z toho väčšina jednoducho naše karty ignoruje, takže dostať bubky je vždy neľahká úloha. Ale my sme mali našu oblúbenú banku, v ktorej bubkomaty s nami vždy spolupracovali bez váhania. No čo čert nechcel, bankári za tých pár týždňov vymenili bankomatový systém a bolo po spolupráci. Obehli sme všetky banky a všetky ATM v okolí a bez výsledku. Toto sa nám ešte nestalo. Priamo v bankách pri okienku nám odmietli spraviť výber z karty a tým sme boli úplne nahratí. Čas plynul akosi pri rýchlo a my sme sa bezmocne krútili dookola s kartami v rukácha a bez dostatku peňazí. Vedeli sme, že z ATM je to tu zložité a že sa takéto niečo môže prihodiť. Ale, zrovna teraz? pár hodín pred odletom? Ako naschvál…

Nuž čo, zdá sa, že hotel nebude…

Byť či nebyť
Času už nebolo veľa, na letisko nás čaká dlhá cesta cez zápchy, ruksaky máme stále na hotely, z ktorého sa musíme odhlásiť a pasy máme v kancelárii leteckej spoločnosti. Zapeklitá situácia… Nuž čo, ale aspoň sme sa stihli zastaviť na pošte poslať pohľadnice ;).

Nakoniec ideme okolo ATM, posledného v okolí, ktorý sme neskúsili – pretože bol vždy pokazený, z veľkou tabuľou „Out of ordere“. No teraz tam tabula nie je. Miki skúša šolíchať kartu a… nič! Ani sme neverili, že to bude fungovať, ale museli sme to skúsiť. Miki skúša ešte druhú kartu a keď bankomat začne počítať bubáky, takmer odpadávame. Úplný zázrak a vykúpenie :). Čo tam potom, že nám bubkomat napočítal o 10 000 tanzánskych šilingov menej, ale bol to naozaj posledný a zároveň jediný bubkomat, ktorý nám niečo dal a bolo to naozaj v ten pravý čas.

Pokropení živou vodou v podobe peňazí, sme utekali vyplatiť hotelovú rezerváciu. Tetuška nás vybavila prednostne a popriala nám šťastnú cestu… a vyprevadila nás s tým, že sa máme už ponáhľať na letisko ;).

Na hotely sme zobrali ruksaky, nasadli do taxíku a cez zápchy sme sa predrali až na letisko. Na čas. Úplná pohoda :). Checkli sme sa in a ešte úradovali v duty free zóne, kde sme minuli posledné tanzánske peniaze. Ale čo tam po peniazoch, ja som nakupoval aj bez nich, chce to len dobrú náladu a trošku vyjednávania :). Čo tam potom, že na letisku sú fixné ceny, čo tam potom, že nemôžeme dostať zľavu, keď napr. pohľadnice môžeme dostať zadarmo: „boss is not here“ hihi :).

Milujem Tanzániu… :)

Späť v civilizácii
Nakoniec sme v pohode odleteli, pristáli sme v Dohe, kde sme si užívali noc v 5 hviezdičkovom hoteli. Luxusná večera, nočný bazén, parná sauna a vírivka. Pred spaním filmík a lala salama (pekné sny). Pár hodín spánku a sme opäť v lietadle. Pohodička, o chvíľu pristávame vo Viedni, kde si, ako to už býva zvykom, dávame rituálne návratové pivko. Na tomto mieste si dávame vždy prvé a posledné. Je to ako uzavrieť kruh, zvyklosti sú veselá vec :).

A sme doma túžba po Afrike a sny o nej boli naplnené. Bol to však len prvý krok… a myslím, že rozhodne ten správny.

A čo bude teraz? To ešte presne neviem, ale tak či tak, prajem nám všetkým šťastnú cestu…