Dnes ráno sme vstali a s úsmevom na tvári sme vyrazili k Veľkému stromu. Čakala nás totiž vytúžená cesta za bielymi plážami. Pri Veľkom strome nás už čakal náš kamarát aby sa uistil, že pôjdeme tým správnym minibusom na sever ostrova do oblasti nazývanej Nungwi.

Kamarát
Nášho kamoša sme stretli v jednom informačnom kiosku a vždy keď sme šli okolo, tak sme s ním prehodili pár viet, zavtipkovali, zatriasli rukami a tak sa vždy tešil keď nás videl :). Nakoniec sme si uňho vybavili odvoz na sever ostrova. Samozrejme za priateľskú cenu, veď ako inak :). Každý muzungu sa vezie za 10 dolárov, bieli kamaráti sa vozia za tanzánske šilingy v hodnote asi 7 dolárov :). V minibuse sme sa museli samozrejme pred ostatnými tváriť, že aj my sme platili 10 dolcov, veď ako inak :).

Asi po hodinke jazdy sme boli na mieste. K pobrežiu viedla absolútne rozbitá a hrboľatá , neupravená cesta. Na pláž sme to mali už len pár krokov, no museli sme si ešte vybrať to správne ubytko. Možností tu majú mnoho, od budgetových za $30 na noc, až po luxusné za toľko, koľko nie sme ochotní zaplatiť :).

Videli sme pekné bungalovy, takmer priamo na pláži… ale akosi nás neoslovili. Tuším sme sa trošku rozmaznali a túžili sme po niečom viac pohodlnom. Nuž, tak to býva, na záver každej cesty si treba oddýchnuť, užiť si! A vlastne aj prečo nie, však sme boli v balíku ;). A tak sme sa šli pozrieť o kúsok ďalej, kde to vyzeralo naozaj super, ale na nešťastie mali plno a tak sme nakoniec skončili vo vedľajšom komplexe. Narazili sme tam na príjemnú recepčnú. Mali voľnú trojku, ale aj dvojposteľové izby. Recepčná bola veľmi príjemná, vtipná a tak sa s ňou dobre vyjednávalo. Na začiatok sme sa dohodli na tom, že nám dá dve dvojposteľové izby za cenu jednej trojposteľovej :). Aspoň sa nebudeme tlačiť a budeme mať dosť priestoru. Cena bola $130 na noc za trojku alebo dve dvojky (pôvodna cena $150). Nuž tak sme si sadli do kriesiel a pochválili sme im to tam aké to tam majú pekné, pokecali sme o tom aké výlety robia a za koľko a v uvoľnenej atmosfére sme medzi rečou dílovali cenu za izby :). Šlo trošku do tuhého, ale s humorom. Medzi časom sa pripojil aj recepčný a babena išla pokecať zo šéfom, že akú zľavu nám môže dať :). Vrátila sa, že 110 dolárov je posledná cena a tak sme ju poslali pre šéfa, že nech sa príde fešák ukázať :). Nuž, ale skrátim to… nakoniec sme si šli pozrieť izby. Boli fakt super, veľké, s peknou kúpeľnou a horúcou vodou, no nezober to za 100 dolárov hihi… a tak sme si všetci tlapli a spravili biznis.

Od tohto momentu sme sa už nemuseli o nič starať. Len o to, aby sme ráno stihli raňajky… ostatné už išlo akosi samo :). Prvý deň sme strávili vylihovaním a opaľovaním sa na pláži, hraním hekísa a zahrali by sme si aj frisbeeho, keby som ho nezabudol v Arushi na hoteli, nuž… :(.

Večer sme si vždy vyhliadli nejakú inú peknú reštauráciu s príjemným výhľadom na more a užívali si čerstvé morské dobroty a osviežujúce drinky. Neskôr pod rúškom tmy sme sa vybrali do plážového baru s príjemnou muzikou a veselými nápojmi :).

Opruzovači
Opruzovači sú mladí chalani, ktorí sa snažia robiť zväčša svoj vlastný biznis a na plážach obiehajú vždy nové tváre. Majú prehľad, kto je na pláži ako dlho. A podľa toho vedia ku komu majú pristúpiť, koho ešte „neobrali“ o doláre. Ono na tom nie je vlastne nič zlé, pretože vlastne sa človeku snažia predať určité služby bez toho, aby ste ich museli vyhľadávať. Napríklad také šnorchlovanie, či potápanie alebo výlet loďou. Tiež masáž, tetovanie, depilovanie alebo potom nákup rôznych hlúposti ako hodinky, náramky, mušle či slnečné okuliare. Chlapci majú prehľad nie len o tom ako dlho ste už v ich rajóne, ale aj o tom, že ste si stále od nich nič nekúpili a tak systematicky pritvrdzujú. Ale my sme s nimi boli kamoši ;), vždy za nami prišli, dali sme pár kecov, že čo nové, kto sa ako má, jak ide biznis a pár vtipov typu Hakuna Matiti :). Chalpci pochopili, že sme v pohode a kupujeme len to čo naozaj chceme a tak sme si nakoniec rozumeli aj bez opruzovania.

Chlapci z Petržálky
Tri dni pred odchodom sme sa ráno zobudili do nie veľmi slnečného dňa. Ale čo tam potom, hlavne, že posledná noc bola slnečná, nuž čo, trošku sme sa zdržali na bare ;).

Napriek všetkému sme sa vydali na prieskumnú prechádzku po plážach. Na konci tej najdlhšej sme objavili akési Akvaristické Zoo, kde vraj majú korytnačku, hady, ryby a rybičky… Vstupné bolo dosť vysoké (už si nepamätám koľko) a tak sme sa podujali dílovať, ale chlapci boli neoblomní. I keď pravdou je, že tento deň naše dílovanie za veľa nestálo :). Nakoniec sme sa rozhodli vykašlať sa na to, lebo určite to bol len fake, tak ako kopec iných vecí tu v Afrike. Vravím chalankovi, že nech nám dovolí aspoň nakuknúť a keď to bude stáť za to, tak si kúpime tickety a pôjdeme si to celé pozrieť. Povedal, že nie, najprv tickety a potom sa môžeme pozerať. Tým pádom bolo jasné, že ani toto miesto nebude stáť za veľa a že najradšej by nám tu predali mačku vo vreci a tak sme odišli. Pri odchode nám už núkali tickety za úplné minimum, nuž ale my sme boli už rozhodnutí nestrácať tu čas, ani keby nás tam pustili zadarmo…

A dobre sme urobili…

Ako v raji
Po ceste späť sme si všimli krásny bazén, v bazéne bar, pri bazéne úžasné lehátka a hlavne nikde nikto. Len jeden strážnik s puškou. Nuž čo vravím si, aspoň by nás mohol strážiť kým sa budeme kúpať v tom bazéne hehe… A tak sme sa smelo vybrali za ním s otázkou, či by sme sa v tom krásnom bazéne nemohli okúpať a zaplávať si. Na naše prekvapenie nás neodbil a poslal nás za bazénovým chalankom. Ten nám zas povedal, že v zásade nemá nič proti, ale musí o tom vedieť hotelová manažérka a tak sme sa vydali za ňou. Myslím, že sme si všetci uvedomovali určitú absurdnosť tejto akcie, ale tak čo už, kto sa nepýta nič sa nedozvie. A tak sme s tetuškou manažérkou prehodili pár viet. Musím povedať, že bola neuveriteľne milá. Istým spôsobom nám dala najavo, že tam vlastne nemáme čo hľadať, keďže celý komplex ešte nie je otvorený a všetko sa dorába. No na druhej strane nám povedala, že sme jej prví hostia a ako hotelierka svojich hostí nemôže odmietnuť a preto sme vítaní. Rozdala svojim ľuďom úlohy a nakázala im aby sa o nás starali so všetkou vážnosťou a úctou. Popriala nám pekný deň a veľa zábavy. Skoro sme odpadli :). A tak sme sa ocitli traja v úplnom raji, obskakovaní troma pracovníkmi: bazénovým chalankom, barmanom a dievčinou cez animácie a šport. Pripravili nám lehátka, hotelové uteráky, drinky na bare, lopty vo vode a pinčesový stolík s výbavou pod prístreškom. A tak sme všetci spolu (aj s novými troma kamošmi) strávili úžasný dovolenkový deň plný zábavy a smiechu :).

Podvečer, keď moslimovia idú raňajkovať, sme sa pobrali aj my. Šli sme sa poďakovať hlavnej manažérke za skvelý deň. Tetuška sa nás hneď vypytovala ako sa nám páčilo, či sme sa dobre bavili a boli spokojní s tým, že sme vítaní aj na druhý deň :). Nuž čo, asi sa šnorchlovať opäť nepôjdeme… A tak sme strávili aj celý nasledujúci deň v luxusnej osobnej starostlivosti hotela Hilton. Škoda, že sa neobjavila Paris – ale to by už bol iný žúr ;).

Večer sme, ako inak, vyrazili opäť na bar za muzikou. Už sme tam mali kamošov a komošky, dali sme si všetci pár drinkov, bavili sme sa výborne, muzika hrala a bosí sme tancovali v piesku na pláži pod hviezdami…

Nasledujúci deň bol náš posledný na ostrove. Celý deň sme relaxovali, trošku sme sa opalovali a večer si užili západ slnka s pivkom v ruke ;). Zajtra už definitívne opúšťame toto skvelé miesto, dýchajúce históriou, krásou a romantikou.

Posledný večer sa so všetkými lúčime, dávame si posledný drink, posledný bosí tanec pod hviezdami… Ráno nám už nezostáva nič iné len sa napratať spolu s ruksakmi do pristaveného minibusu. Nechce sa nám, ale všetko sa raz končí i keď máme ešte pred sebou 3 dni kým dorazíme domov.

Haluz
Pri odchode z Nungwi sme sa stretli s troma dánkami, ktoré sme prvý krát stretli v Arushi a boli sme s nimi na večeri v čínskej reštike :). Ony práve prichádzali užívať si Zanzibar, pokecali sme v krátkosti o safari, pred ktorým sme sa videli naposledy a opäť sme šli všetci svojou cestou…

Na ceste späť
Naša cesta z Nungwi viedla do Stone townu, kde sme sa nalodili na ferry. Tá nás doviezla do Dar es Salaamu, kde sme to už dobre poznali. Odviezli sme do „nášho“ hotela, v ktorom sme bývali už predtým. Na večeru sme šli do oblúbenej čínskej reštiky, kde sme sa páradne najedli. Varia tam najlepšiu ostro-kyslú akú som kedy jedol.

Večer sme ešte s Bombom skočili na záverečné pivko do Q-baru, kde sme stretli Alishu a potom na záverečný drink do music baru :). Nakoniec sme sa s Alishou rozlúčili a pobrali sa svojou cestou…

Na druhý deň, posledný deň na africkom kontinente, nás ešte čakala drobná úloha a to splniť Mikimu tajnú túžbu. Hotel v Dohe (Qatar). Do odletu nám ostávali ešte asi 4 hodiny, kopec času ;). Zistili sme kde má Qatarairways svoj office a pobrali sme sa tam. Hotel pre nás mali, samozrejme sa super cenu a 5 hviezdičkový, šak nejsme žiadny chudáci ;). Akurát sme nemohli platiť kartou lebo výsledná suma bolo očosi nižšia ako povolená minimálna na transakciu. Neostávalo nám nič iné len poúradovať v ostávajúcich hodinách tento posledný opruz. Z bankomatmi to tu nie je žiadna sláva. Je ich tu len pár a z toho väčšina jednoducho naše karty ignoruje, takže dostať bubky je vždy neľahká úloha. Ale my sme mali našu oblúbenú banku, v ktorej bubkomaty s nami vždy spolupracovali bez váhania. No čo čert nechcel, bankári za tých pár týždňov vymenili bankomatový systém a bolo po spolupráci. Obehli sme všetky banky a všetky ATM v okolí a bez výsledku. Toto sa nám ešte nestalo. Priamo v bankách pri okienku nám odmietli spraviť výber z karty a tým sme boli úplne nahratí. Čas plynul akosi pri rýchlo a my sme sa bezmocne krútili dookola s kartami v rukácha a bez dostatku peňazí. Vedeli sme, že z ATM je to tu zložité a že sa takéto niečo môže prihodiť. Ale, zrovna teraz? pár hodín pred odletom? Ako naschvál…

Nuž čo, zdá sa, že hotel nebude…

Byť či nebyť
Času už nebolo veľa, na letisko nás čaká dlhá cesta cez zápchy, ruksaky máme stále na hotely, z ktorého sa musíme odhlásiť a pasy máme v kancelárii leteckej spoločnosti. Zapeklitá situácia… Nuž čo, ale aspoň sme sa stihli zastaviť na pošte poslať pohľadnice ;).

Nakoniec ideme okolo ATM, posledného v okolí, ktorý sme neskúsili – pretože bol vždy pokazený, z veľkou tabuľou „Out of ordere“. No teraz tam tabula nie je. Miki skúša šolíchať kartu a… nič! Ani sme neverili, že to bude fungovať, ale museli sme to skúsiť. Miki skúša ešte druhú kartu a keď bankomat začne počítať bubáky, takmer odpadávame. Úplný zázrak a vykúpenie :). Čo tam potom, že nám bubkomat napočítal o 10 000 tanzánskych šilingov menej, ale bol to naozaj posledný a zároveň jediný bubkomat, ktorý nám niečo dal a bolo to naozaj v ten pravý čas.

Pokropení živou vodou v podobe peňazí, sme utekali vyplatiť hotelovú rezerváciu. Tetuška nás vybavila prednostne a popriala nám šťastnú cestu… a vyprevadila nás s tým, že sa máme už ponáhľať na letisko ;).

Na hotely sme zobrali ruksaky, nasadli do taxíku a cez zápchy sme sa predrali až na letisko. Na čas. Úplná pohoda :). Checkli sme sa in a ešte úradovali v duty free zóne, kde sme minuli posledné tanzánske peniaze. Ale čo tam po peniazoch, ja som nakupoval aj bez nich, chce to len dobrú náladu a trošku vyjednávania :). Čo tam potom, že na letisku sú fixné ceny, čo tam potom, že nemôžeme dostať zľavu, keď napr. pohľadnice môžeme dostať zadarmo: „boss is not here“ hihi :).

Milujem Tanzániu… :)

Späť v civilizácii
Nakoniec sme v pohode odleteli, pristáli sme v Dohe, kde sme si užívali noc v 5 hviezdičkovom hoteli. Luxusná večera, nočný bazén, parná sauna a vírivka. Pred spaním filmík a lala salama (pekné sny). Pár hodín spánku a sme opäť v lietadle. Pohodička, o chvíľu pristávame vo Viedni, kde si, ako to už býva zvykom, dávame rituálne návratové pivko. Na tomto mieste si dávame vždy prvé a posledné. Je to ako uzavrieť kruh, zvyklosti sú veselá vec :).

A sme doma túžba po Afrike a sny o nej boli naplnené. Bol to však len prvý krok… a myslím, že rozhodne ten správny.

A čo bude teraz? To ešte presne neviem, ale tak či tak, prajem nám všetkým šťastnú cestu…