Po safari nás v Arushi okrem bazéna nečakalo už nič zvláštne. Našou hlavnou bojovou úlohou bolo zohnať letenky na Zanzibar. Čas sa nám už pomaly krátil a bolo by zbytočné s ním plytvať a preto sme predtým zvažovanú možnosť ísť busom zamietli. Nestihli by sme totiž v rámci jedného dňa doraziť do Dar es Salaamu a nalodiť sa na poslednú ferry (podľa oficiálneho harmonogramu by sme to stihnúť mali, no realita je ďaleko iná). Tým by sme stratili 1,5 dňa na ceste, ktorou sme už raz išli. Preto alternatíva 2 hodinového letu za asi 3 násobok ceny autobusového lístka aj s ferry a možnosti pozrieť si Tanzániu z vtáčej perspektívy zvíťazili. Ja tomu vravím, že zvíťazil rozum a pohodlnosť :). Musím však povedať, že pohľad na nekonečné africké savany a roztrúsené kruhové dediny afrických kmeňov, bol úžasný a tuším ani letušky na palube neboli najhoršie ;).

Stone Town
Ani sme sa nenazdali a už sme sedeli v taxíku a predierali sa uzučkými ulicami Stone Townu. Všade vládol neuveriteľný pokoj, ulice boli prázdne, len sem tam človek. Budovy vyzerali opusteno, spustlo, mesto duchov… Nechali sme sa odviezť k prístavu a vytipovali sme si pár hotelov z knižky. Nakoniec sme skončili ako vždy v úplne inom – lepšom i keď prvú noc sme museli spať trošku stiesneno. Ale druhú noc sme už boli v peknej veľkej trojposteľovej romantickej izbe :).

Celý ostrov Zanzibar je viac menej arabský, v minulosti tuším Arabom aj patril. Preto väčšina ľudí, ktorí tu žijú sú moslimovia. Je to dosť rozdiel oproti viac menej kresťanskému vnútrozemiu Tanzánie, kde prevládajú kostoly a mešitu vidieť len sem tam. Islam je teda aj odpoveďou na vyľudnenosť počas dňa. Pretože v tom čase prebiehal Ramadán – jeden z najvačších islamských sviatkov. Tento rok (2009) trval od 21. augusta do 19. septembera.

Počas ramadánu je každý moslim povinný počas denných hodín zdržať sa akéhokoľvek jedenia, pitia, fajčenia alebo súlože. Avšak po západe slnka sa všetko mení, ulice sa tesne pred západom slnka začnú napĺňať hladnými ľuďmi, otvárajú sa stánky a začína sa vyvárať. V tomto čase nikoho nič nezaujíma, nikto nič nevybavuje a nerieši. Ak niečo potrebujete musíte počkať, všetko ide stranou pretože je čas ísť jesť. V momente jak odbilo 17:30 začala sa pre všetkých veľká žranica, ktorá trvá ako inak do východu slnka. Jesť začali všetci a naraz. Tento čas (polšiestej) úžasne vystihuje hláška, ktorou sme chvíľu žili a bavili sa na nej: Look! Moslims are having breakfast :). Všade kde sa človek pozrel boli skupinky ľudí s plnými taniermi, rukami, ústami…na móle, na pláži, v reštikách, parkoch, trávnikoch, chodníkoch… všade.

Prvý dojem
Pre nás bol prvý večer v Stone Towne dosť zvláštny. Myslím, že toto miesto na nás aj napriek snahe vôbec nezapôsobilo. Teda zapôsobilo, ale skôr negatívne. Naozaj náš prvý dojem z tohto miesta bol rozpačitý a negatívny. Dokonca sme mali problém nájsť reštiku kde by nám dali najesť a k jedlu doniesli pivko. To sme tento deň totiž potrebovali asi najviac :). Frustrácia pokračovala – vyľudnené ošarpané mesto, kde ti v reštike ani pivo nedajú – až nakoniec sme našli jednu, kde podávali aj alkohol. Bola to jediná! reštika v meste, kde mali pivko, chvála bohu… :) Nakoniec sme sa príjemne najedli pri sviečkach na vysunutej plážovej terase s vychladeným pivkom. Boli sme asi trochu sklamaní, že toto miesto bolo iné ako sme čakali. Mysleli sme, že to tam bude žiť, budú tam ľudia, zábava, pohoda, more a piesok… Museli sme však prijať fakt, že je to staré, tiché a prázdne historické mestečko a že ľudia počas ramadánu nežijú, sú menej veselí, menej sa usmievajú, niektorí sú nervózni a nie veľmi ochotní… proste skoro ako tu v európe… ;)

Druhý dojem
Druhý deň so sebou priniesol aj druhý pohľad. Zo včerajška sme sa trošku vyspali a dali sme mestu druhú šancu :). Vyrazili sme za históriou a po stopách toho čo by malo robiť toto mesto tým čím je… vyrazili sme do ulíc.

Vonku bolo krásne horúce počasie, modrá obloha a neskutočná vlhkosť… ideálny čas na prechádzku za poznaním…

Naša cesta viedla okolo Starej ošetrovne a Veľkého stromu, ďalej pozdĺž pobrežia okolo Palácového múzea. Odtiaľ sme šli do Národného múzea (Palác divov) a potom cez Forodhanijské záhrady sme zašli do Ománskej pevnosti. Z tej sme ďalej vyrazili mrknúť na Katolickú katedrálu a dostali sme sa až k Domu Tippu Tipa. Odtiaľ sme to zobrali smer State house popri záhradách královnej Viktórie až ku Beit al-Amani (Dom mieru). Potom sme šli popri parku Jamhuri a dostali sme sa k Anglikánskej katedrále, ktorá dnes stoji na mieste bývalého trhu s otrokmi. Tam sme si pozreli posledné dve otrokárske väznice, kde v každej z nich držali 75 otrokov. Na záver sme sa pomotali na Centrálnom trhovisku a cez uličky sme sa prekľučkovali späť k hotelu… bol totiž už čas vyraziť na moslimské raňajky ;).

Myslím, že toto malé preniknutie do histórie nám tiež pomohlo pochopiť toto miesto. Zvlášť otrokárska minulosť je tu dosť silná a dnes je ťažké si vôbec predstaviť čo všetko sa tu v minulosti dialo. Jedna vec je o tom doma čítať či sa o tom učiť. Druhá byť na mieste kde sa to celé dialo a snažiť sa to pochopiť. Tretia… som rád, že je to minulosť, ktorá sa snáď nikdy nebude opakovať.

Stone Town je teda staré mesto, istým spôsobom pekné, zvláštne, iné a hlavne plné histórie…

Neviem, čo by som tu robil dlhšie ako dva dni… hm možno by som ešte šiel okúsiť kúpele a možno by sa ešte niečo našlo ;). Ale na teraz nám stačilo, čakajú nás totiž ešte biele piesočné pláže… zajtra… :)