Let
29. Augusta sa nám podarilo odletieť z viedenského letiska na druhú tohtoročnú cestu.

Na letisku sme si dali, už rituálne, pivko pred odletom a na palube lietadla počas letu využili pohostinnosť cabin crew – enjoy your flight! :)

Let sme mali s medzipristátím v Qatarskej Dohe. Práve tu sme prežili jednu z najstudenších nocí, kde sme okrem výhrevných vlastností reklamných displejov objavili pohodlie Moslim prayer room ;). Pocestní z teplejších oblastí boli na letisku oblečení v páperových bundách a čapiciach, a to bez srandy :). My sme si vystačili s kraťasmi, tričkom a každý svojím reklamným pútačom haha… a to vonku za oknami bolo 34 stupňov! To sme však ešte netušili, že to nebol posledný chladný deň na našej púti…

Na ďalší deň ráno sme sa z uzimeného letiska v Dohe bezpečne prepravili do Tanzánie na letisko v prístavnom meste Dar es Salaam. Vybavili sme víza, s ktorými nebol žiaden problém a ktoré nás každého stáli 50 USD. Prešli sme cez ležérnu colnicu, kde od nás nikto nič nechcel a ocitli sme sa oficiálne na území ďalekej Tanzánie… No čo, Karibu Tanzania ;).

Prvé úradovanie
Jedna z dôležitých vecí na cestách je „úradovanie“ tak tomu hovoríme my – znamená to dohadovanie, zjednávanie cien, ktoré rovnako ako v Ázii nie sú fixné ani tu. Pre nás Európanov, tzv. Mzungu, je to nezvyk, považujeme to za otravné a to je jedna z vecí, cez ktorú sa treba preniesť a pochopiť, že hádať sa o cenu je rovnako nevyhnutné ako u nás o cene nejednať. U nás keď chce človek jednať o cene, tak je považovaný za chudáka. V Afrike je človek rovnaký chudák, keď o cene nejedná, takže… ;).

Ako sa v Tanzánii vraví a koniec koncov aj všetko riadi, tak z letiska sme vychádzali pole pole – pomaly. Niet sa kam ponáhľať, veď pred vchodom už stoja pripravení zberači dolárov a bielych skalpov. Nechávame vyjsť ostatných mzunguov, ktorí prileteli s nami :) a tvárime sa ako white niggaz :). Samozrejme nedarí sa nám zapadnúť do davu domácich ľudí :) a tak sme vystavení hŕstke taxikárov, našim prvým čiernym kamarátom, ktorí nám chcú pomôcť, poradiť a hlavne za slušnú taxu odviezť do centra…

Bombo si dá cigaretku a spolu s Mikim zabávajú prudičov. Ja medzitým vyberám naše prvé bubky z ATM a po malom zorientovaní sa, prichádza čas vybaviť nejakú káru za rozumnú cenu. Chlapci pýtajú 25000 šilingov, čo je asi 20 USD. Samozrejme s tým nesúhlasíme a rozvíjame debatný krúžok „Kto z koho“ :). Chvíľu sme nešťastní my a chvíľu taxikári, dokonca sa oháňajú systémom a oficiálnym cenníkom, ktorý sme im s úsmevom odporučili schovať pre iných turistov :). Po niekoľkých minútach naťahovania, si spokojne a s úsmevom na tvári podávame ruky a sadáme do auta… Vezieme sa za 9000 šilingov ;).

Prvé dojmy
Vždy sa snažím na nové miesta prichádzať bez očakávaní, človek si tak viac vychutná prekvapenie z reality, či už pozitívne alebo negatívne. Obe sú rovnako dobré, pretože to čo sa nám môže javiť negatívne v skutočnosti negatívne byť nemusí a naopak. Všetko je to v nás, predsudky, zvyky a očakávania… Sme z iného sveta a do iného prichádzame a my sme prišli sem a je preto na nás sa prispôsobiť, alebo sa o to aspoň snažiť…

Samozrejme prichádzame s informáciami, ktoré sa k nám o Tanzánii a Afrike dostali. Chudoba, špina, choroby, korupcia, zlodeji, kriminalita, násilie, vojny, smrť a ešte raz chudoba.
Vybral som schválne tie negatívne, lebo na tie človek reaguje, na tie si človek ako prvé spomenie keď niekam príde…

Vezieme sa taxíkom do mesta a taxikár je spokojný, že dostane svojich 9 tisíc :). Usmieva sa a trošku kecáme čo a ako… Vezie sa s nami aj David i keď zatiaľ netušíme prečo, ale však čo, nemusíme hneď všetkému rozumieť :).

Pozeráme cez okná a nasávame atmosféru, obzeráme ulice, hľadíme na ľudí… hlavou mi bežia myšlienky a bez toho aby som chcel všetko sa mi v hlave automaticky porovnáva zo zážitkami z Ázie. V zásade to nie je iné, chaos na cestách, prach, bordel, chaoticky pobehujúci ľudia, sem tam zvieratá, ľudia tlačiaci nadrozmerne naložené a preťažené domácky vyrobené vozíky, k tomu sa tu tiež jazdí na opačnej strane… akurát všetci majú tmavú kožu, černosi, žiadne šikmé oči ani biele zadky, paráda :).

Nechávame sa odviezť do čínskej štvrti. David, nám ukazuje jeden hotel – dosť diera a nie zrovna najlacnejšia. Budovy v okolí vyzerajú staro a ošuntelo, bočné cesty sú bez asfaltu, hrboľaté a prašné… Je to tu dosť diera, vlastne celú cestu to tak vyzeralo…

Ideme pozrieť ďalší hotel a po ceste vravím Davidovi, že predchádzajúci hotel bol dosť shitty. Zasmial sa a ospravedlnil, že o tom vie, že to nie je nič moc, ale že tam by dostal províziu, tak to musel skúsiť :). Nakoniec nás zaviedol do Econo Lodge (kúsok od Jambo Inn), kde izby boli vcelku slušné, dosť veľké a za triple room pýtali 35 tisíc šilingov (s raňajkami).
Ostávame tu, manažér je síce Ind, ale chicken curry tu nie je cítiť, takže pohoda… :) Hotel má aj celkom dobrú polohu, kúsok od centra a za tú cenu by sme asi lepšie aj tak nenašli.

Haluz africkej čínskej štvrti
Krysy tu majú a naozaj dosť veľké :), takže to je v poriadku. Burger tu račej jesť nebudeme, že Miki :). Ale okrem pár Indov tu po Číňanoch a Ázijcoch niet ani stopy… hm, kto vie kam zmizli… a kde zmizli všetky mačky a psy? Hm, asi si ich Ázijci pri odchode zobrali zo sebou… kto vie… :).

Pitie a nočný život
Jedno z pravidiel ako sa čo najrýchlejšie aklimatizovať a ako čo najrýchlejšie nasať atmosféru, spoznať kultúru a zapadnúť do prostredia je jednoznačne vyraziť na „jedno“. Obdobné pravidlo platí pri presune a zmene miesta ;).
Aj preto má v cestovných sprievodcoch kapitola Pitie a nočný život svoje významné miesto ;).

Po rýchlom ubytovaní, sme sa vyprahnutí vydali na pivko. Samozrejme aj s Davidom, ktorý nás čakal na recepcii. Vyrazili sme do neďalekej putiky, kde už sedelo pár miestnych štamgastov. Dali sme si naše prvé Kilimandžáro! :) It’s kili Time! You can not climb it? Drink it! :)

S Davida sa vykľul obchodný partner malej cestovky (tour operator), ktorý sa nás aj so svojím šéfom snažil ukecať na nejaké safari, prípadne výstup na vrchol Kilimadžára. Škoda, že chalan držal ramadán a tak nemohol svoj „smäd“ schladiť jedným oroseným Kilim :). Smola, no Kili, no business :). Chalani však boli v pohode i keď David, ktorý keď pochopil, že obchod s nami nespraví, sa dobre, že nerozplakal a museli sme si vypočuť jeho vyčítavé keci, ktoré sa zdali byť úplne nekonečné… a hlavne nezmyselné. Nakoniec sme sa z toho dostali pár múdrymi radami ako prilákať zákazníkov, vylepšiť si web, popracovať na propagácii a podobne. Foťák tiež spravil svoje, chlapci nám zapózovali a o chvíľu sme už biznis neriešili a venovali sa pivku, veď preto sme sem aj prišli… :)

Trochu nešťastný David sa nakoniec pobral riešiť iný biznis. Volal mu iný mzungu, ktorý asi ľahšie púšťal doláre ako my ;). No čo už, keby nedržal ramadán, tak ho pozveme aspoň na pivo :). S jeho šéfom sme si nakoniec slušne pokecali a zasmiali. Po pár pivách, keď sa vonku zotmelo, nás zobral na večeru. Náš prvý africký dlabanec. Nebolo to zlé, ale ani veľmi dobré, pivko to však spravilo ;).

Zlodeji a kriminalita
V reštike sme sa naučili niečo o kriminalite. V Dar es Salaame nie je nebezpečno, len občas a len niekde. Ale ostražitý treba byť vždy. Tak ako aj v tejto reštaurácii.
Kuchyňu mali celu zamrežovanú. Nebolo by na tom nič zvláštne keby nemali zamrežovaný aj strop. Nedalo mi a spýtal som sa aký to má význam. Chápem mreže z boku a z predu ale zamrežovať strop?

Odpoveď bola jednoduchá, aby sa tam nedostali zlodeji. Heh, inú som ani nečakal, ale predsa, chlapci veď tam máte strop a bočné mreže sú až po vrch. A tak chalanko spustil story o tom, ako sa v Tanzánii kradne. Zlodej vie, že vo vnútri je všetko zamrežované a zamknuté. Všetko cenné je v kuchyni. A keďže do zamrežovanej kuchyne sa zlodej nepozorovane dostane jedine z hora, tak tade aj príde. Príde na podlažie nad kuchyňou, do stropu vybúra dieru, skočí dnu a zoberie všetko cenné a v tichosti zmizne. To sa v danej reštike skutočne stalo a tak sa tu proti zlodejom mrežuje aj strop :).

Bar a nočný music club
Po večery nás chalanko odviezol až pred náš hotel. Vzájomne sme si poďakovali, podali ruky a rozlúčili sa. Konečne sme bol sami… Tento náročný úvod sme spláchli čučoriedkovou frndžalicou a samozrejme trebalo vypáliť aj tú večeru a dať si jednu na príchod a jednu na vyrovnanie plus jednu ako protišokové opatrenie :).

Prišiel čas venovať sa aklimatizačným pravidlám a tak Bombo pošolíchal knižku na magickej strane „Pití a noční život“. Dali sme si jednu hruštičku na cestu a o chvíľu sme sedeli v taxíku, ktorý nás viezol do miestnej snobárne. Tam nás chvalabohu nepustili lebo sme nemali dlhé nohavice (chlapci asi nečítali kultúrne zvyklosti v Tanzánii) a tak prišiel čas na malý pokec s taxikárom. Ten chvíľu rozmýšľal, pokecal s kamošmi a po chvíli sme sa viezli do baru a nie len tak hocijakého, ale rovno do Q-Baru! :)

Šupli sme si pivko, zábava tu trochu viazla, ale tak čo už, veď my si vystačíme aj sami :). Po pár pivkách sme však už mali aj dámsku spoločnosť, volá sa Alisha – dievča z Ugandy, ktorá ako sme sa dozvedeli nie je ani z ďaleká taká nebezpečná ako sa nám z Európy zdá. Školstvo je tam na vyššej úrovni ako v Tanzánii a dokonca v samotnej Tanzánii je viac cenné a uprednostňované. Debaty sa rozvíjali a jeden by neveril, že aj intelektuálnym smerom :) a inak pivko nám tiež chutilo :).

Dali sme si posledné a vyrazili omrknúť nočný Masai klub. Samozrejme lokálny, bez turistov, tých tu aj tak bolo ako mrkvy v zime ;). Zatiaľ sme tuším ani žiadnych nestretli. No čo tri white niggaz in da jungle :). Ešteže s nami išla aj Alisha, ktorá robila malý dohľad. Ukecávala taxikára na cenu akoby sme boli miestni, vstupné do klubu sme platili ako miestni a barmana na bare dala dole aby sa k nám nesprával ako k bielym dolárovým kríkom, ktoré treba ošklbať.

Tak či onak bola to zaujímavá skúsenosť, tri biele zadky v klube. Nálada gradovala s každým drinkom, klub bol plný miestnych ľudí, ktorí sa k nám postupne osmelili pristúpiť, pokecať, zatancovať a dať si s nami drink na bare. Všetci boli milí, priateľskí, niektorí až príliš ;), ale s tým sme si však vedeli hravo poradiť ;).

Nakoniec keď sme už všetkého mali dosť, hlavne promile v krvy, sme sa pobrali kade ľahšie. Atmosféra v klube už aj tak hustla a asi bol najvyšší čas sa pobrať do postele a stráviť túto aklimatizačnú noc v suchu a bezpečí :).

Tak nejako v skratke vyzeralo našich prvých 12 hodín v Tanzánii !! :)